Snažíme sa obaja, aby naša výchova šla jedným smerom. Zatiaľ sme nemali nejaký väčší problém.
Ale deti sami vycítia ako to je. Že ja so tá povoľnejšia, že u mňa skôr vybavia predĺženie vychádzky, sponzorovanie "nenutnej" veci, investovanie do športovej výbavy...Ocko je tu na "riešenie", keď som ja už v koncoch. Keď sa dostávam do stavu, že už aj začínam dvíhať hlas, stačí že na neho pozriem a už vie, že treba prebrať velenie... Jeho len tak niečo nevytočí, je to kľuďas na pohľadanie.
A sme stále na to dvaja, to myslím je u nás podstatné!
Vždy nastúpil, keď som si nevedela rady. Napr., keď som po 10mesiaci prestala kojiť(a teda neslúžila ako uspávadlo pre miminá) začal on ukladať deti na spánok, najprv s nimi zvykol trochu poležať, on na posteli, mala v postieľke,potom sa dohodol na tom, že ho uvidí v kresle v kuchyni, napokon stačilo svetlo v kuchyni...Vždy všetko riešil s kľudom angličana...Aj teraz keď mi dochádzajú rozumné argumenty u mojej 15.tky, je to on čo vie sadnuť a diskutovať s ňou do zblbnutia... Ale moje dcéry vedia, že keď niečo poviem, že to platí! A to od mala,neobmäkčili ma prosíkaním, vyjednávaním, slzami..(aj keď mne bolo často do plaču, musela som sa tým prehrýzť..hranice sú dôležitá vec)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Už som tu párkrát spomínala môjho staršieho synátora - mladého konzervatívneho muža vo veku jedenásť rokov. Žije si spokojne vo vlastnom svete. Len nech ho radšej nikto neruší, nechce nič zmeniť na jeho bytí, nepožaduje od neho žiadnu jemu nemilú činnosť, nedáva na jedenie niečo iné ako jeho zopár vyvolených jedál. Vtedy je z neho zlatý, šikovný, tichý chlapec, ktorý sa so mnou vôbec neháda, len podrýva koho môže.
Len ja krkavčia matka stále od neho niečo chcem a vtedy nastupuje malý chlapec, ktorý spustí ručanie, ako jeleň v ruji, hlasné a dlhodobé. Čo mňa ako skúsenú matku štyroch detí privádza do šialenstva, už veľmi dlho. Ja vrieskam a on reve, on reve a ja vrieskam - roztomilý scenár.
Včera sme mali na neho strašnú požiadavku, chceli sme aby odniesol žrádlo mačkám, čo je otázka dvoch minút. Namiesto toho nastúpil dvadsať minútový plač, na úkor hrania sa na počítači. Po chvíli bol zúrivý aj manžel. Poslal ho do svojej izby a zrušil mu počítač. Rev sa stupňoval. Keby ste videli to malé roztomilé desaťmesačné žieňa, ktoré jej starší brat niekedy volal toxická príšera, ako s ním teraz solidárne plakala.
A ako to celé dopadlo.Ja som sa nenechala vytočiť (pomohli zavreté dvere), manžel trval na svojom a môj malý chlap sa po chvíli vyrovnal s trestom a aj revať prestal. Len škoda, že môjho drahého mám v domácnosti prítomného len v zime. Raz som rozoberala tento problém s psychologičkou a práve tá mi vysvetľovala, že syn bude možno skôr akceptovať otca, ktorý sa s ním hrá na počítači, alebo spoločenské hry ... A teraz sa mi to potvrdilo.
Ako je to s vašou rodičovskou autoritou u detí? Kto má väčší úspech, vy, alebo váš manžel pri riešení vypätých situácii? Téma rodičov s rozdielnym výchovným názorom je na dlhé písanie, tu si odložíme na budúce, alebo to nechám na vás.