ano, krasne, este napis :-)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
este,este,este,esteeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Lienka, skladám klobúk.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zuzana
UZASNE, UZASNE, UZASNE!!!!!!!!!!!!!!!!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mám z vás radosť K+L+Z a usmievam sa ako obyčajne na monitor, keďže nies tu manžel nie je tak má smolu :-):-}:-D.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zobudila sa na zvonenie. Neutíchajúci bzukot telefónu, sa jej vrýval do mysle. Určit e už musel zvoniť viackrát, lebo Hana spala tvrdo ako drevo. Intuitívne sa natiahla za kabelkou a začala šmátraním hľadať tohto pôvodcu nepríjemného zvuku. Už-už ho držala v ruke, no vtom telefón stíchol...
„Ach“- vzdychla, celé telo jej ochabnuté kleslo späť do perín. Vytiahla mobil z kabely a pozrela kto jej volal. Strýko Dušan! Bože to mi nemôžu dať chvíľu pokoj!, zavzdychala a skúšala sa vykotúľať spod prikrývok. Všimla si že displej na budíku ukazuje 11.45. To je hodín!! Snažila sa prebrať z hlbokého spánku. Šlo to ťažko. Vtedy ju osvietilo, veď ja som zaspala až ráno! Noc som strávila skrútená v kresle v Adamovej kancelárii. Spomienka na Adama jej zrýchlila tep. Podvedome si prešla rukou pery. A mysľou jej prebehol okamih krátkeho vrúcneho bozku na rozlúčku. Ach Adam!!! No priestor pre snívanie tu nebol, telefón sa rozozvučal znova.
Hanka zdvihla slúchadlo: “Prosím?“
„Vyrušil som ťa? Prepáč, ale je to súrne!“ -počula v telefóne strýkov hlas- „potrebujem, aby si ešte dnes prišla do firmy! Treba vyexpedovať jednu súrnu zakázku! Malo to by ešte minulý týždeň, no ochorel nám rozpočtár a dal mi podklady až dnes.“
„Ale...“ –snažila sa niečo namietať. Vedela že nieto pomoci. Keď strýko zavelí, treba fungovať! Iba prevrátila oči!
„Hana, si tam??... Halóoo!“ nahnevaný hlas sa ozýval z mobilu.
„Áno, prídem. Hneď ako sa odtiaľto dostanem.“ Sľúbila sa a ukončila hovor.
Keby ju prešiel parný valec, necítila by sa horšie. V hlave jej búšilo, bolesť pomaly naberala na intenzite...Ešte to mi teraz chýbalo –pomyslela si bez slov a vstala z postele. Podišla k obloku. Pritlačila si čelo na okennú tabuľu a so zavretými očami si chladila hlavu. Mala pocit, že sa jej o chvíľu rozletí!! Otvorila oči. Pri ceste zbadala Adama, odmietal z naštartovaného auta sneh. Schytila župan a utekala dole schodmi. Brala ich po dvoch, aby ho stihla. Musí ju počkať! Kľúčami nemohla trafiť do zámky! Podarilo sa! Otvorila dvere dokorán a vybehla na ulicu. No nestihla ho!!! Uvidela len spätné svetlá odchádzajúceho auta.
Premkol ju smútok, sklamanie, tieseň...A zlosť...Mala chuť do niečoho kopnúť...Nič mi nevychádza!! V poslednej dobe jej všetko tečie ako piesok pomedzi prsty.
Už bola za dverami, keď si uvedomila, že ju zima vymrazila až do špiku kostí.
Tá „ranná“ rozcvička ju aspoň prebrala. Vstúpila do kuchyne. Otvorila si džús, vypila zopár hltov. Pohľadala v lekárničke prášok proti bolesti. Hneď ho užila. Vedela, že bolesť by sama neprešla a ktovie, čo ju ešte čaká v práci. Pozrela na hodiny nad chladničkou, ostávalo 35minút do odchodu autobusu. Má čo robiť, keď ho chce stihnúť.
Počasie sa napodiv umúdrilo. Sediac v poloprázdnom autobuse si uvedomila, že vlastne svieti slniečko. Hlava ju prestala bolieť a svet bol hneď krajší. Cez okná autobusu sa kochala pohľadom na zasneženú krajinku, všetko bolo zasnežené. Konáre s namrznutou inovaťou pripomínali nežné čipky. Autobus vošiel do stanice. Stánky s novinami a občerstvením, boli vyzdobené srdiečkami. Vtedy jej to došlo. Veď je Valentína. Adam mi to ráno pripomenul. K časopisu, ktorý si cestou kúpila priložila čokoládové srdiečko. Len tak, pre potešenie. Usmiala sa sama pre seba, kladúc ho do kabelky. Možno ho ešte dnes niekomu darujem, potmehútsky si pomyslela. Vtom sa jej ktosi zozadu dotkol. Ruka okolo pliec ju objala.
Pozrela hore. „Otec!!“ vydýchla prekvapením. Opätovala objatie. Bolo vrúcne, plné citu.
„ Takmer si ma vyľakal, čo ty tu??“ pozrela mu hlboko do očí.
„ Takmer som ťa nespoznal dcérenka. Si zo dňa na deň krajšia!“ –ticho povedal.
„ Katka má predsa stužkovú! Veľmi som sa na to tešil, nemohol som si to nechať ujsť!“ smial sa popod fúzy. Jeho smiech a otcovský dotyk bol príjemný. Svet sa zrazu točil tak ako sa má...
Krásne si to napísala.