Originálny deň môjho života II. Časť – DEŇ PRED...

Deň pred sobášom (ráno okolo pol ôsmej) sme sa boli s celou skupinou pozrieť na „miesto činu“, čiže do spomínanej baziliky. Je to frekventované turistické miesto, ľudia sústavne prúdia von a dnu. Vtedy som ešte o pre nás chystanej kaplnke netušila, tak som sa s nemým úžasom rozhliadala po veľkom chráme – hlavná loď bola vskutku obrovská a mala nekonečne veľa bočných lodičiek s otvoreným prístupom (architekti, len sa smejte, ale lepšie opísať to neviem). Uvažovala som, v ktorej z nich si povieme svoje áno a či ho vôbec budeme pre ten okolitý ruch počuť, pretože aj keď sa všetci snažili o „silencio“, tá masa ľudí predsa len dosť hlasno šumela.

Keď nás maličký staručký vráskavý japonský kňaz voviedol do „našej“ kaplnky, ktorá bola ukrytá za (asi tromi) masívnymi dverami, viete si predstaviť, ako sa potešilo moje srdce. Bol tam síce trošku stuchnutý vzduch, ale tichúčko a príjemný chládok. Lavice boli čalúnené červeným zamatom a až po návrate domov sme sa dozvedeli, že tu boli sobášení len talianski a francúzski králi a kniežatá, a že posledná svadba (pred tou našou) sa tu konala 80 rokov dozadu. Okrem iného v nej bola pápežom Piom (neviemktorým) znovuobnovená jezuitská rehoľa (tiež neviem v ktorom roku, ale strašne dávno). Páter Štefan nám v hlavnej lodi Il Gesu odslúžil sv. Omšu a všetci sme sa rozliezli obdivovať „atrakcie“ starého Ríma.

Večer (okolo deviatej) sme boli na Taize spevoch s pár kamošmi. Po skončení sme si kúpili zmrzku, pohodička, náladička... Robert ma držal za ruku, bolo mi dobre na duši. Večerný Rím žiaril množstom svetiel, z múrov sálalo naakumulované teplo. Zliezli sme množstvom schodov dolu k Il Gesu, a tu sme stretli partiu z našej skupiny na čele s prvým družbom. Rozosmiatych nás zmrazili ich neprirodzene vážne tváre. Martin pristúpil k môjmu nastávajúcemu a povedal: „Robo, asi ma zabiješ“. Srdce sa mi rozbúchalo v očakávaní, čo ide vyrieknuť (xixi, tu by som to mala prerušiť a napísať POKRAČOVANIE NABUDÚCE :))), ale to vám neurobím). Keď sme boli ráno na prehliadke baziliky, páter dal Martinovi podržať igelitovú tašku so sv. Písmom, vstupenkami na stretnutie s pápežom pre celú skupinu a samozrejme s našimi papiermi potrebnými k sobášu. Ako som už spomínala, pred bazilikou bol nátresk neprestajne prúdiaceho davu – takto to tam vypadá celý deň. Martinko si tašku položil k nohám a keď sme sa rozišli, odišiel aj on. Ale bez tašky. Tá ostala uprostred schodov.
Nemo som klesla na kolená a povedala len: Bože, nám to nie je súdené! Zúfalstvo ma preniklo skrz naskrz, myslela som na našich doma a na všetky tie peripetie, ktoré sme doteraz prekonali. Chlapci hneď vytiahli cigarety a dymili ako fabrické komíny. Apaticky som vnímala rozprávanie Martinovho brata (a ostatných, čo boli s nimi) ako presnorili celé okolie, všetky blízke smetné koše, ako sa vypytovali karabinierov a neznámych ľudí na bielu tašku... Samozrejme jej nikde nebolo, zabudol ju tu ráno, teraz bola noc, pol jedenástej... Kým Michal hovoril, bezradný a nešťastný Martin sa ešte raz vrátil ku dverám baziliky – ixtý krát to tam prehľadával, vedel, že zbytočne, ale nedalo mu a šiel.
Zrazu sa ozval výkrik. Zdvihla som hlavu a videla som Martina šprintujúceho k nám mávajúc nad hlavou bielou taškou!!! Baby, okoloidúcim turistom sa naskytol pohľad na hystericky sa smejúcu, objímajúcu a poskakujúcu skupinku mladých ľudí. Ktohovie, čo si pomysleli, ale mne bolo vtedy všetko jedno, Martin ma zdrapil a roztočil od šťastia a úľavy. Eufória radosti z nájdeného pokladu nám išla roztrhnúť vnútro... Keď sme sa ako-tak ukľudnili, chlapci si zapálili po novej cigarete. Bol to jednoducho Boží zásah, nikto ma nepresvedčí o tom, že nie, lebo do výklenku v ktorom bola tá taška položená, pred tým Martin nazrel asi desať krát a ona tam nebola! Ani nebolo možné ju prehliadnuť, lebo to bolo do očí bijúce miesto. Spokojne sme sa vrátili na Univerzitu Gregoriánu, kde sme boli ubytovaní. Myslela som si, že sme už prekonali všetky prekážky :) Akosi je toho veľa... Nuž, budem to musieť ešte rozdeliť... Nabudúce už skutočne o svadobnom dni :)))

Komentáre

To je ale akčné Úsmev Neviem sa dočkať pokračovania.

Amálka ,páči sa mi to.Dúfam,že nás nenecháš dlho v napätí.

Víla Amálka, ty si horšia než som si myslela...že naťahovať nebudem...tak čakám...:-P

Veľký úsmev
***hrošica***

Pekne, pekne ste boli skúšaní, nevedieť, že to nakoniec všetko dobre skončilo, tak ti takúto pauzu len tak neodpustím :-D:-D:-D.

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.