Peniaze hrajú v dlhodobom vzťahu nie malú úlohu, rozumiem tomu. Tiež som tu chcela nadhodiť podobnú tému, mňa skôr zaujímala problematika, spoločné či samostatné hospodárenie v dlhodobom páre v manželstve ... Som stará škola, akosi si neviem predstaviť, že každý gazduje sám so svojim prijmom ..., chce to toleranciu, kompromis, pri dobrej vôli sa dá stretnúť voľakde uprostred? Nie jednoduchá téma, ako píšeš, keď je žena na materskej, závislá aj od partnerovho príjmu
K vám dvom, výdavky, ktoré spomínaš nie sú malé, minimálne tie zuby ..., to sú neskutočné pálky,splácaniu pôžičky sa nevyhne, bude na dlho? a je fajn, že vypomáha rodine. Vzťah je o kompromisoch v každom ohľade a týka sa to podľa mňa aj peňazí...
Neviem, či by vám pomohol spoločný účet na spoločné výdaje a spoločné šetrenie a aby si každý ponechal primeranú čiastku na vlastné výdaje, bolo by to na vašej dohode. Ty by si mohla gazdovať s tou spoločnou sumou, ide ti to evidentne lepšie ako priateľovi a on by s masle naučiť vysporiadať s tým čo má?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahojte,
už nejaký čas rozmýšľam o budúcnosti so súčasným priateľom, možno mi niektorá poradíte alebo poviete vlastné skúsenosti, asi sa len potrebujem vypísať, neviem.
Mám 28 rokov, môj priateľ rovnako a sme spolu necelé 3 roky, už aj spolu bývame v podnájme. Takto pred 30-tkou sa začínam zamýšľať nad tým, či je on "ten pravý" a či si s ním viem predstaviť život (a on so mnou, samozrejme). Čo sa týka nášho vzťahu, všetko je v poriadku - na podstatné veci máme rovnaké názory, veríme si, ľúbime sa, priateľ je milý, pozorný, starostlivý atď. Takisto ja som dobrá naňho :).
Čo moju myseľ ale zamestnáva stále viac, sú financie. Priateľ zo svojej výplaty nevie odložiť ani cent, väčšinou je dokonca na konci mesiaca v mínuse. Je bežné, že na väčšie výdavky mu požičiavam ja a potom mi to pomaly vracia (spoločný účet nemáme). Z "detstva" alebo z rodiny nemá ušetrené tiež nič. Priateľ má vyštudovanú technickú vysokú školu a pracuje v štátnej správe ako informatik. Bývame v Bratislave a hoci by v tomto odvetví v súkromnej sfére zarobil viac, aj v štátnej správe má na hlavné mesto celkom obstojnú výplatu. Ja mám nižší plat ako on, a predsa si mesačne dokážem odložiť 100-200 eur.
Už dávno som mu hovorila, že si musí niečo odkladať, napríklad na sporiaci účet, ale keďže je každý mesiac v mínuse alebo tesne nad nulou, tak mi len na to odpovie, že "z čoho si to má akože odložiť". Aby som to ešte ozrejmila, priateľ nerozhadzuje peniaze na hlúposti, ale spláca vysokoškolskú pôžičku, rodičom posiela peniaze, pretože na tom nie sú finančne dobre, platíme nájom, nedávno minul veľa peňazí na problémy so zubami... Čiže viem, kam jeho peniaze idú, ale napriek tomu ma štve, že ani len 10 eur mesačne si nevie odložiť. A jeho to štve tiež, nerád sa o tom rozpráva.
No a ja sa začínam obávať, aký asi život ma s ním čaká, čo sa týka financií. Je mi jasné, že peniaze nie sú všetko a sú podstatnejšie veci vo vzťahu. Ale ja aj priateľ pochádzame zo skromných rodín, naši rodičia celý život museli šetriť, nikdy sme poriadne nemohli ísť na dovolenku, na výlet - a logicky už takto žiť nechceme a boli by sme radi, ak by naše deti takéto veci nemuseli zažívať. Preto sme aj vyštudovali, aby sme sa potom mali lepšie ako naši rodičia (to nám aj oni celý život vtĺkali do hlavy). No a asi je to aj prirodzené, že ja ako žena si chcem podvedome založiť rodinu s niekým, o kom viem, že sa bude o mňa a o deti vedieť postarať.
Už sa asi strácam vo svojich myšlienkach, ale momentálne si ani neviem predstaviť, z čoho by sme si vedeli založiť rodinu. Neviem, z čoho by sme zaplatili svadbu, neviem, z čoho by sme nakúpili veci pre dieťa, o aute a bývaní ani nehovorím - všetko by sme museli platiť z mojich úspor alebo si brať pôžičky (a tým nemyslím len hypotéku). Ako by sme napríklad z priateľovho platu a s jeho spomínanými výdavkami ako rodina vyžili, ak som bola na materskej, netuším.
Myslíte si, že to preháňam a priveľmi sa sústreďujem na peniaze? Maľujem čerta na stenu? Čo mám ďalej robiť? Ja už naozaj neviem, ako sa k tomu postaviť a čo si o tom myslieť. Ďakujem vám za každú reakciu :).