Nevedela som kde to zaradiť ale k tým premenam sa to hodí. Od malého dieťaťa moja mladšia dcéra počúva ako jej všetci hovoria túto vetu. Na pohreby mojej mamy som si uvedomila tu energiu ktorá je v otm obsiahnutá a uvedomila som si že moja dcéra aj ked už ma 42 rokov sa s tým nevysporiadala aj ked máme celkom fajn vzťah.
Ja som to nepoznala, na mamu sa podobam iba pre cudzích ľudí ktorí vidia aj spoločné črty s mamou inak nie. Vždy hovorili že som do otcoveho rodu až teraz všetci hovoria že ja sa podobam na svojho starého otca z matkinej strany, ktorého sme my deti nepoznali.
Pamätám sa že ked mala staršia tých 12 ona túžila byť ako ja, až ma to mrazilo tak veľmi sa chcela na mňa podobať. No ona aj postavou je na iný rod.
Tiež si veľmi dobré pamätám ako mi moja mladšia v puberte vykričala - nik nevidí mňa, všetci vidia iba teba vo mne. Bolo to zlé konštatovanie a ja už vtedy som si uvedomila že ona s tým celý život žije.
Ja neviem prečo je niekedy podoba taká veľká že nikto už nič iné tam nevidí.
Hovorí sa že otec a syn a matka a dcéra vedú celoživotný boj v ktorom nemôže byť jediný víťaz ani jediný porazený. Musia prísť k tomu že sa navzájom rešpektujú bez toho aby chceli niekoho meniť. Možno je to ešte trochu horšie ako súrodenci.
Vtedy na tom kare mi bolo mojej mladšej naozaj ľúto, myslím že jej to povedali min. 20x, u nás sa na kar pozýva veľmi široké príbuzenstvo a tak som tam postretala aj svoje sesternice či bratrancov aj z druhého kolena všetky možné tetky no a každý chcel hovoriť aj so mnou a teda aj s mojimi dcérami.
To čo sa mi niekedy zdalo byť zábavné som odrazu videla očami mojej dcéry, je pravda že ja to neviem zmeniť ale ten hnev som tam videla. ked jej to povedali ostala nesvoja, gúľala očami no proste vadilo jej to iba raz povedala - hej všetci mi to hovoria.
Raz mi to psychologička vysvetľovala že to zrkadlenie je tak veľké že musí zostarnúť aby prijala samu seba, inak ma pocit že ju ovladam a že robí to čo aj ja. No pritom na ma veľmi podobnú aj povahu takže ono je tam toho naozaj veľa, ale je to ona. Chcela som o tom s ňou hovoriť ale ešte sme sa vlastne ani poriadne nestretli od vtedy, vždy iba na behu.
Mate zažité niečo podobné? ako ste sa cítili v tom že vo vás videla vašu matku či v chlapovi vašho otca?
Pepka ona sa nehanbí ona je na mňa hrdá, ale podľa mňa sa stále hľadá, tak nejako nik nevidi ju. Ako starnem tak aj ja som sa začala trochu na mamu podobať hovorí sa že je to vždy tak, len to už je iné. Už mame za sebou svoje poznania ale každý k tomu musí dôjsť. Ona je s tým konfrontovaná celý jej život a nemyslím že je to až také úžasné.
Ja som mix oboch rodičov. Výškovo a postavou do otcovho rodu, farebne a niektorými drobnejšími črtami skôr k mame. Dalo by sa povedať, že z diaľky otcová família, z blízka mamina. Povahovo .... hmmm ... našla som sa pred 40tkou, že ani jeden
. Dlho som sa radila k tomu, ako ma babka vychovala (žili sme s ňou v jednom dome, nie však domácnosti) - teda držať hubu a krok. A potom som pochopila, že po babke nemám z podoby nič (ešte hnedé oči, resp. po mame ich mám), ani z jej holubičej povahy 
. Takže som sa takto našla. A nemám nič ani od starkej (otcovej mamy) - aaa možno trochu viac okrem kŕčových žíl a hrubých lýtok, dobre, papuľujem jak taká kopaničiarka, aj z hašterivej povahy sa sem tam niečo objavuje. A keď si to teraz beriem, aj niečo "z jej života" si ťahám, len možno som ju málo poznala, aby som vedela povedať, že "toto kopírujem".
Ostala som uvažovať, či moja starká bola v živote šťastná. Neviem. Snáď bola spokojná - na mňa tak vplývala. Mala svoje kráľovstvo 4 synov, manžela, ... všetkých si pekne ukorigovala, starký mal síce právo veta ... ale inak, on bol velice dobrá nátura. Babka viem, že sa trápila často.
Inak, o tú podobu ... cudzí ľudia ktorí nás s otcom stetnú, často hovoria, že sa ako otec nezaprie, čo sa týka vonkajška. Ale mne to nejak nevadí, ak to niekto povie. Asi preto, lebo to počujem málo.
Lenka práve o to ide a myslím že každá dcéra sa chce podobať na svojho otca tam je iný vzťah ako k mame. ja som to tiež nepoznala ale toto ma prinútilo to všetko vidieť inými očami a to naozaj tak že to vonkoncom nemusí byť dobre pre takú dcéra lebo je od malého dieťaťa konfrontovaná s mamou aj v očiach cudzích. Som presvedčená že je to ťarcha či bremeno a ono to je tak že dcéra sa bráni proti maminej autorite aspoň v tej puberte je presvedčená že vie všetko lepšie a mama sa mýli - myslím že niet výnimiek ak áno tak si to nechcú priznať a vzťah je neúprimný. Je to súčasť vývoja a odputanie sa od matky.
Takže ja si nabudúce tiež dam trochu pozor aj ked v podstate až tak veľa takých veľkých podôb nepoznám. To že poviem že nezaprieš že si jej dcéra alebo niečo len poukazuje na črty ktoré maju spoločné. Toto je pre všetkých zaražajúca podoba aj ked ja vidím od malička rozudiely. Andrejka je útla nemá taku pevnú kosť ako ja, ma melancholické veľmi úzke ruky a dlhé prsty aj na rukách aj nohách, ma snedú pleť ja mám bielu ale to nikto nevidí, dokonca ja mám vyššie čelo ako ona - no v nej každý vidi mňa.
Takto si vyzerala v jej veku aj ty úplne presne - takže ľudská pamäť sa da naozaj oklamať.
Ja ti mám pocit, že naše babky zase až tak veľmi neriešili, či sú šťastné, či nie. Proste život brali tak, jak prichádzal. Naučili sa vychádzať so svojimi manželmi, poznali ich slabosti aj silné stránky a nejak vedeli v tom korčuľovať.
Respektíve, väčšina to neriešila, len pár výnimiek.
V skutočnosti väčšinou boli spokojné so svojim životom a teda tým pádom aj šťastné.
No veď práve to, že mi sa tak hlúpo upíname na šťastie. A pritom tu ide hlavne o celkovú spokojnosť, lebo šťastie je len taký "vrchol", prchavý okamih, krátka doba. Kým spokojnosť sa môže ťahať roky.
Všeobecne my sme záhadne došli k nejakému presvedčeniu, že človek musí byť v živote furt šťastný. No ako mám vedieť, že som šťastná, keď som nebola nešťastná? A potom - šťastie je len na chvíľu ako som písala nižšie. Však nemôžem byť furt nastajlovaná ako z nemeckej reklamy na Vianoce.
No a tá spokojnosť ... tak kedysi boli oveľa krutejšie časy. Si zober, ťažká práca, zbiť ženu bolo "normálne", časom a rokmi to išlo humánnejšie, ale ja si pamätám v nemocnici ako pri mne ležala babka Julka ( cca 85 rokov) a tá spomínala na manžela ... "nebol to planý človek, ani ma nebil". Dnes sú zvady pre iné triviálnosti, rozvody pre "nezlučiteľné názory". Neviem - vtedy bolo asi základom prežiť a žena samostatná ťažko mala šancu. Dnes emancipované sme, samostatné.... a čo to prinieslo? Menej skopojnosti do rodín. Juj, ale som Gitke odišla od témy. Sa ospravedlňujem.
To nevadí. Vieš zbiť ženu nebolo ani vtedy normálne a nerobilo sa to v každej rodine, v dedine vedeli ktorý je taký zurvalec že to žene robí a ľutovali ju iné ženy že ma takého hrozného grobiana.
Vtedy ľudia brali život taký ako išiel brali aj to zlé aj to dobre, prežili omnoho horších veci ako my zažívame teraz a vtedy si veru nepočul každého na počkanie sa iba sťažovať, ľudia boli viac optimistický aj ked strach zo zlého v nich bol. No boli výnimky vid moja exsvokra, vždy bolo všetko zlé, vždy sa stane všetko zle, ona nemá čas na nič a pod.
Tak však ja som pod slovo kedysi až kdesi k husitom išla
.
Ja si myslím, že hodne toho pokazil aj Ford a celkovo také to "aby sa všetci rovnako dobre mali". Rokmi síce stúpla miera komfortu pre mnoho rodín, ale nemyslím, že by to malo nejaký vplyv na mieru spokojnosti. Fakt je, že tí, čo nemali nič a niečo majú sú spokojnejší ako tí, čo majú furt aj keď málo. Príklad - elektrika. Normálne že svietime nonstop a stačí len šťuk. Výpadok? No HROZNÉ!!! Všetci nadávajú. Kedysi (a to stačí 30 rokov dozadu) väčšia búrka a hľadali sme baterky a sviečky a nikto nejak veľmi ani nefrfľal. Proste sa to stávalo.
Cez víkend som počula niekde Tomáša Sedláčka, ekonóma hovoriť o konzume. Vraj je to stále o naplnení základných potrieb, teda jedla. Akurát, že kedysi strávili v pote tváre celé dni, aby zabezpečili obživu. Dnes strávime dlhé hodiny pred regálmi, lebo porovnáme zloženie, živiny - ale zas je to len o tom istom, čo dať do brucha...
Oveľa tvrdšie pracovali, aby zabezpečili to hlavné. A tak neostaval čas na mnohé iné veci.
Vážili si chvíľky oddychu spoločne straveného a dokonca aj taký oddych na poli po obede bol ako malý sviatok pre rodinu, na chvíľu sa každý natiahol a oddychoval, ja mám na to tie najkrajšie spomienky. mama s otcom sa rozprávali čo ešte treba pokosiť a urobiť a mne sa tak dobre driemalo.
lenka idem na nový odstavec - elektrika? No vieš aj vtedy sme sa hnevali, lebo my sme mali každé Vianoce pri sviečkach a nedajbože že bol veľký zlievak deň bez elektriky a to ti liezlo na nervy. Mne nechybala telka ale potrebovala si variť a piecť či len povysavať a nedalo sa a tak som na štedrý večer kolenačky kefou zbierala omrvinky z koberca. No napriek všetkému bola elektrika lacná.
No teraz ma to nesmierne štve lepšie povedané, daju si zaplatiť za všetko a beda ak ty nezaplatiš zálohu si odpojený ale oni negarantujú nič. Ľudia maju sstlpy v záhrade elektrikari tam chodia ako by nič a pritom je to súkromný majetok a ak platime raz toľko servisu ako za energiu tak by sme to mali vidieť a to je ten rozdiel ako bolo pred tým a teraz.
Asi tá elektrika nebol správny príklad
. Tak ale ty si elektriku potrebovala na potrebné veci z môjho pohľadu. Ja teraz žijem v pásme, kde ak dôjde k výpadku, tak o 5 minút fachčíme ďalej - teda ak to nie je havária veľká. Také tie búrkové výpadky ani nie sú už.
Tak taká mobilná sieť. Kedysi nikomu nechýbala, potom keď si došla do pásma, že nebol signál, tak si sa čudovala - no nebol, tak nebol. Ešte si pamätám pred 12timi rokmi na chate ako sme volali od žrďky na zástavu, lebo tam bolo na pol políčka a inde žiaden. Teraz je tam pokrytie, že môžeš pesničky sťahovať. A nedaj Bože, ak mrzne to sťahovanie.
Jak sa hovorí - na dobré sa ľahko zvyká....
No veru, naša závislosť na energiach je kapitola sama o sebe. U nás keď vypadne elektrina, tak nemáme v zime ani teplo. Síce máme plynový kotol, ale nerozbehne sa bez elektriny. A to čoraz viac toho chceme na elektrinu, na dialkové ovladanie... Všetko by podaktorí najradšej cez mobil ovládali....
Lenže si treba uvedomiť že kto nás k tomu vedie, jednoznačne ide o manipuláciu. Vedia že ak budeme a ich vo všetkom závislí tak nás vedie jednoducho vypnuť a diktovať podmienky.
Nám elektriku vypínajú každu chvíľu a to tak že len vypnú a zapnú, lezie mi to riadne na nervy hlavne ak niečo robíš na pc.
Povedzme si úprimne, závislí sme tak či tak. Len málo nás je takých, čo by sa dokázali úplne odstrihnúť. A to asi ani nie je cieľom.
Len tomu nájsť rozumnú mieru.
Púpavienka, podľa mňa si veľmi odvážna, že si to priznala snažíš sa o tom porozprávať s dcérou. Ja som vždy mala s mamou problematický vzťah, keď som sa sama stala matkou, začala som sa tým oveľa viac zaoberať, aby som sa určitých vecí zbavila a neopakovala staré vzorce. Nedávno som sa dočítala, že v puberte musí prísť k oddeleniu dcéry od matky - dcéra si silno hľadá svoju identitu a stáva sa, že matka na nej tak lipne, že proces separácie neprebehne. U nás sa stalo presne toto a dlho som s tým bojovala, musela som si tým procesom prejsť sama, keďže s mamou sa o tom rozprávať nedá, ale nechcela som sa vzdať kvôli svojej vlastnej dcére. Je to veľmi tažký a bolestivý proces, ale áno, dnes som úplne oddelená entita a mama to berie s nevôľou, pretože by si veľmi priala, aby som robila všetko ako ona, aby videla samu seba vo mne ako pokračovateľa nejakého odkazu , že všetko robila super - ja však mám úplne iné názory, životné postoje, úplne inak konám a úplne inak vychovávam a uvedomujem si, že to asi nie je pre ňu jednoduché, lebo z jej pohľadu to vyzerá, že som ju komplet názorovo odmietla, nevníma to tak, že ja mám právo na iný, svoj názor. Tvojej snahe úprimne držím palce, rozprávaj sa s dcérou najúprimnejšie ako vieš, aj keď ti bude veľa veci vyčítať - sú to veci, ktoré musia a mali ísť už dávno von, netreba sa toho báť. Raz mi takto moja mama šplechla, že dúfa, že raz mi bude moja dcéra kadečo vyčítať ako vyčítam ja jej, a že potom uvidím - a ja som jej povedala, že veľmi dúfam, že moja dcéra to spraví, a že budeme môcť o tom spolu diskutovať - pretože ak niečo bude v sebe dusiť, nepomôže to ani mne, ani nášmu vzťahu. Čo sa potom týka fyzickej podoby, ľudia už len verklikujú to pocitové - úplne vážne sa na seba podobajú majitelia a ich psy, pretože konajú a cítia sa rovnako. Ja sa nepodobám na nikoho a nikto mi nič nevraví, žiadna rodina ani neviem po koľkých rokoch (a tiež sme mali minule pohreb), ani moja dcéra sa na nikoho nepodobá (pričom samozrejme, určite fyzické črty sú), ale je tak jedinečná v správaní, vyjadrovaní, mimike, že nikoho ani nenapadne o nej hovoriť, že je "niečia kópia." Ona sa hlavne ako kópia necíti a o tom to je.
pekne si to napísala pochopila si o čo mi ide. S dcérou sme mali neskutočne búrlivé dospievanie, mali sme všetko úteky ale aj návraty a mnoho rozprávania. Vždy som vedela že ona sa nikdy nechcela podobať na mňa, myslím že to je problém lebo bola otcom a aj jeho rodinou odmietnutá a tak veľmi nenavidela svojho otca a pritom aj milovala a túžila aby si ju zobral žiť k sebe. Toto nie je až tak moja vec jedine v tom že naozaj som to ja kto im vybral otca. Človeka všetko raz dostihne a možno aj ona musí dospieť k tomu že pochopí že ma moju podobu ale ja ju ani nemanipulujem ani sa jej do života nestariem aj ked niekedy nesúhlasím. Svojím deťom som slobodu dala tak ako ju mne dali moji rodičia.
Ako som čítala tvoje riadky tak som pochopila že ta zmena musí ísť od nej.
pravda je že ju chápem ani mne by sa nepáčilo ak by každý vo mne videl iba niekoho iného a nie mňa.
Moja dcéra je úžasná, je šikovná, je silná a ja verím že sa aj s týmto vysporiada. Tiež som pochopila prečo už so mnou nechcela chodiť po meste lebo vtedy bud hovorili jej vy ste sestry, vy sa tak podobate alebo ak vedeli že som mama - jaj ty si celá mamina akoby si jej z oka vypadla. Zato staršia by bola so mnou najradšej stále chodila a všadiaľ. Dve deti, dve dcéry a také rozdielne všetkým.