aká môže byť pravda

Kamila nadškrtla tému ako sa nám vnucujú určité veci formou melódie a mne sa teraz vnucujú hlavne cez sny a že som z toho paf ako sa patrí.

Pred časom, viem že to bola noc na piatok, odkedy sa vrátila k nám zima som mala neskutočný sen, ktorý ma zasiahol a na dosť dlho, stále si ho môj mozog premietal.

Išli sme nejakou prírodou popod taký les, ja som tam bola s jedným kňazom. Bol to mladší človek, bol oblečený klasicky ako na výlet ale mal ten limček. Po celú dobu som s nikým neprehovorila ale počula som svoje a jeho myšlienky.

Hovoril mi v myšlienkach aké je nešťastie ked žena je v područí muža a nevie sa z toho dostať. Odrazu bola čistinka a tam bola poviazaná žena a trošku dalej jej muž. Kňaz prišiel k tej žene a hovoril jej - prečo sa neoslobodite od neho, ved vás zavedie iba do väzenia, za to čo robite dostanete desať rokov basy. Zrejme ženu rozviazal, ja som už stála na druhej strane tej scenérie. 

- muž povedal, čoby desať dostane 14 za to čo všetko robí. Opovrhnute sa na neho pozrel kňaz ako na hriešnika. Odrazu sa muž obratil k žene a povedal - podrež ho!

žena vytiahla nôž a jednoducho ho podrezala, stála ku mne chrbtom, všetko to trvalo pár sekund. Vedela som že musím utiecť lebo to isté čaká aj mňa, ale vo sne to nie je také ľahké a ja som dokazala iba zaspätkovať dvomi krokmi a ostala som stať nech sa už udeje čo sa ma.

Odrazu spoza horizontu bolo vidieť vír - tornado, muž to pomenoval čudným slovom ale ja si na to slovo neviem spomenuť, no v tom sne som vedela čo to slovo znamená. Ja som si len uvedomila že je príliš daleko, ale odrazu som videla rútiace sa tornádo, ktoré bolo najčistejšie biele aké som kedy videla. Stala som tam a uvedomila som si jedno, že kadiaľ toto prešlo neostalo nič iba ohlodané konáriky. Ja som vnímala že sa ma dva krát dotklo ako ľahký vánok nohy - teda skôr prstov na nohe a bolo to pre mňa príjemné. Vyhodilo ma to zo spánku a ja som nevedela chytiť dych, bola som neskutočne ročarovaná ako sa len vieme mýliť. Bolo pol druhej a o štvrtej som to vzdala, urobila si kávu a išla na počítač. Vonku pršalo, v dome ešte nebolo tak chladno ako neskôr. No cítila som sa divne, ako keby som nebola celistvá, ako keby mi niečo chýbalo - niečo čo neviete pomenovať. O šiestej som sa rozhodla že skúsim znovu zaliezť do postele. No a zrejme som zaspala hned ako som si ľahla.

Rovno do sna len iného. Bola som na záhrade a u susedov bolo plno ľudí a odrazu príde také mladé žieňa a hovorí mi - teta idete teraz vy za ním alebo - tu neviem koho povedala. Nechápala som prečo by som mala ísť, až tak veľmi sa neráčime ako s mladými a tak som nevedela čo povedať. Plot sme nemali lebo tadiaľ chodili všetci cez moju záhradu. Vošla som dnu a boli úzke schody do pivnice a tam na takých doskach ležal môj sused a vyzeralo to že je po mozgovej príhode a už nevie nič iba sa trochu plazí. Odrazu mi ho bolo ľúto a začala som ho hladiť po rukách, že ja som nevedela že je to s ním také zlé a že nech mi odpustí a ľutovala som ho a odrazu tam boli dalšie dvere a cez ne prišla nejaká žena a doniesla mu zrejme fľašku a cigarety a on v tom vyskočil ako mladý zajac a aj zabudol na mňa. Ja som sa vytackala hore a iba som habkala - ja už ničomu nerozumiem, ja to nechápem, ja neviem prečo a odchadzala som preč. Bilo sa to vo mne či to mám tej neveste povedať alebo nie, ale odrazu jej mama na mňa kričí, suseda ale zajtra prídte aspoň na chvíľku a ja som si uvedomila že to robia jemu kar.

V tom som sa zobudila presne s tým istým pocitom nepochopenia niečoho, veľkého rozčarovania. No najhoršie bolo to že ja som spala iba hodinu a pol a nebolo nič také ťažké v tom sne ale ja som odrazu bola ako dobitá, bolelo ma celé telo. Viem vonku pršalo, menilo sa počasie ale ono sa menilo aj pred týmto snom. Až po 5 hodinách som sa dokazala obliecť a ísť za lekárkou po lieky do mesta.

Celé tie dni ma veľmi gniavia tieto dva sny, stále ich mám v mysli, neviem čo vlastne odo mňa chcú a k tomu táto zima.

No dnes sa moja hlava vyčistila a to zrejme iným snom, ktorý na mňa rovnako zapôsobil.

Bolo veľmi ľudí na nejakej plošine, teda vyzeralo to ako logia, lenže stále prichádzali další a odrazu zastalo niečo ako plošinový výťah a ja som povedala, bude treba aby niekto nastúpil, lebo tu už miesto nie je. Z tých ktorí tam boli v prvom rade nastúpili a ja som zistila že to nebol žiaden výťah, oni nestali na ničom fyzickom ale bolo to ako vysokánsky barák a oni išli dole popri múre, stáli pokojne, bez emocií. Nespoznala som medzi nimi nikoho, chcela som aby sa vrátuili, aby sme im pomohli, ale nič sa nedalo robiť. Zobudila som sa znovu iba rozčarovaná.