Často som ľutoval, že som prehovoril, no nikdy, že som bol ticho.
Geo ja s tebou súhlasím, ale ja som nejako inač poňala tento výrok. Nie v tom, že sa ozvem, ale v tom že ak sa ozvem tak si narobím problémy a musím vysvetľovať a možno z toho ani spať nemôžem.
Veľa ľudí mi povedala, že by som mala jednoduchší život ak by som sklopila uši, ale čo ak by som nevedela byť iná? Tento výrok mi to všetko pripomenul a ja mu dávam aj za pravdu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Chápem, napísala som, že je v tom veľa pravdy, ale vnímam to tak, že naozaj nemusím hneď a zaraz vytresknúť všetko, čo mi príde na rozum.
Úprimnosť na plnú hubu a za každú cenu je podľa mňa hooodne blbý nápad. Jednak sa všetko dá povedať slušne a podľa možnosti s citom, a jednak niečo naozaj nestojí za zmienku. Napríklad rozhodne nemusím okomentovať niekoho sukňu, ktorá je síce podľa mňa otrasná, ale dotyčnej sa páči, tak nie je o čom, povedala by som...
Na druhej strane, ak sa deje nejaká krivda či neprávosť, bok by mi vyvalilo, keby som sa k tomu nepostavila čelom a nepovedala, čo si o tom myslím.
Nie vždy som síce pochopená, neraz si sama vyrobím problém, ale však dobre mi tak, že? ;-)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
úplný súhlas
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hej, máme aj porekadlo hovoriť striebro, mlčať zlato, a je v tom veľa pravdy, ale - ako zvyčajne - netreba zas a znova zachádzať do extrémov. Niekedy prehovoriť treba, ba priam je to "povinné".
Evanjelický pastor a teológ Martin Niemoller napísal o svojej spoluzodpovednosti za zločiny nacistov v Nemecku:
Najprv prišli po komunistov, a ja som sa neozval, lebo som nebol komunistom. Potom prišli po Židov, a ja som sa neozval, lebo som nebol Židom. Potom prišli po vedúcich odborových organizácii, a ja som sa neozval, lebo som nebol v nijakej organizácii. Potom prišli po katolíkov, a ja som sa neozval, lebo som bol evanjelikom. Konečne prišli aj po mňa... Ale vtedy už nebolo nikoho, kto by sa bol mohol ozvať...