reklama

Slovensko-moravské pomedzie

Pridal/a púpavienka dňa 07. 02. 2018 - 15:09

reklama

V inom blogu o knihach som sa začala zamýšľať nad mojim tajomným pobytom na slovensko-moravskom pomedzi v tajomnom kraji čarodejníc či Bohyň.

Bolo to obdobie kedy som nemala kde bývať, s deťmi som odišla od manžela s dvomi igelitkami a školskými taškami k sestre do Bratislavy. No po pol roku to už bolo všetko zlé, Bratislava na mňa padala a oni si mysleli že ja ako poslušná ženička trošku potrápim muža a potom sa vrátim a bude všetko v poriadku. Lenže toto som nechcela, ale nevedela som nájsť východisko. Mohla som ísť domov kde mi otec ponukol že spolu s bratmi sa rozprávali a povedali že mi postavia dom aby som mala svoje. Viem že to bolo myslené s láskou a predsa som toto odmietla, mám rada svojich bratov ale aj švagriné a viem že by to po čase vadilo všetkým, viem ako to je s majetkami v rodinách a tak som sa rozhodla pre spolužitie s niekym iba s rozumu.

Nuž nemám byť na čo hrdá, ale nevidela som iné východisko. Lenže stavať vzťah na dvoch stroskotaných ľudoch ktorí ešte nemajú ani rozvod za sebou, lebo sme dostali odklad na pol roka a oni tiež. Myslím že ani pri najlepšej vôli to nemohlo fungovať, on chcel byť so mnou aby jeho ex videla koho si našiel a ja som chcela byť s ním lebo som nemala kde bývať. No a tak som sa ocitla v krásnom kraji ale zamrazilo ma ked sme vystupovali  Rasova. Bóže aký hrozný názov zástavky, ale ja som sa tam aj nesmierne zle cítila a preto som radšej chodila vlakom ako autobusom. Dokonca som si uvedomila že sa tu skrýva nejaké tajomstvo ak bola Rasova, Bojkovice a ešte aj Krhov.

Bol to malý domček v lesníckom závode. Prišla som medzi ľudí ktorí boli úplne iní ako som poznala, zdalo sa mi že tam ženy boli fajn ale chlapi - no teda taký hrubani veľmi podobné Polívkovi. Nakoľko som nemala zamestnanie tak mi ihned polesný ponukol aby som zatiaľ išla do hory a tak som sa ocitla v horách nad Starým Hrozenkovem.

Tie hory mi učarovali, cítila som sa tam ako doma, zdalo sa že všetko je tam čo poznám a tak som sa vrátila do lona prírody. To som zrejme mala dostať aby som znovu začala aspoň trošku kvitnúť, bola som vlastne mladá, bol rok 1983-84. Stretla som mnoho zaujímavých ľudí, mala som rada rozprávanie o kopaniciach. U nás nič také nebolo a preto ma to fascinovalo, ich život sa mi zdal úžasný aj ked oni hovorili inak. Nikdy som nepočula že by violali Bohyne ale iba bosorky a podobne, myslím že to bolo obdobie kedy to chceli silou mocou zatlačiť do úzadia a nehovoriť o tom. Ked som išla prvý krát do lesa povedala mi moja kolegyňka zo Žitkova -nesmíš se ji koukat do očí, jeji mama je bosorka a prej ona taký. No lenže mne povedať že nesmieš je ako povedať musíš. Bola to silná žena, nielen telom ale aj silou zastala aj prácu chlapov, no a ja som jej pozrela do oči ale nič také som nevidela. Prehodila pomedzi zuby - nikto nechce ani len prejsť okolo nás aj ty bys se bála. Nuž nechápala som, nenahnalo mi to žiaden strach, viac krát som ju stretla či s ňou robila, nikto z nás jej nestačil v práci ale nič sa nedialo a raz som nahodila tu tému a ona si odsadla, pravda je taká že nikdy s nami ani len nejedla ale vždy v ústraní.

Bolo to zvláštne obdobie cítila som sa slobodná a dokonca aj o chvíľu rozvedená no všetci v mojej blízkosti vedeli že ja tam žiť neostanem. Hned to bolo ako prvé v škole kde mi povedali - nechame ich jeden rok len tak prejsť bez toho aby sme nejako riešili češtinu a potom ak sa rozhodnete u nás ostať tak to zmenime. To isté mi povedal závodný lekár ale aj detský - vy u nás nezustanete určite. Zdalo sa mi že všetci vedia viac ako ja.

Anežka moja kolegyňa povedala že som prišla ako závan anjela, mala smutný osud s mužom no hrozným ale nechcela to zmeniť. Tvrdila mi - holka ktorá není piekná a není ani bohatá nemá na výbier, jednoducho múžu byt rada že si mne nekdo vzal. Nikdy som toto nechápala, podľa mňa bola pekná aj ked nižšia. O svojom živote na kopaniciach povedala že to bola väčšia hrôza ako ma teraz. Tak veľmi som mala rada túto žienku, deti boli tiež tak veľmi dobré a úslužné.

Veľmi sa mi páčilo na takom malom mestečku ako to bolo, len mi tam hrozne vadil celú zimu smrad zo silaže. Mali sme zámok a teda blízko nás a ja som snad nevynechala ani jeden večer aby som sa nešla prejsť po zámockej záhrade, fascinovalo ma to. Veľmi dakujem za toto svoje rozhodnutie ísť tam bývať, dalo mi to veľa, dalo mi to silu vstať a rozhodnúť sa, dalo mi ten pocit že sa iným páčim a všetci ma považovali za silnú ženu a vlastne tým aj za šťastnú, aj ked podľa troch žien - kvôli tomu že mám tak nádherné kulaté kolena. Nie neviem presne odpoved čo to malo spoločné s tým aká som. Anežka mi povedala to - tvoje kulaté kolená su znakom že sa za tebou vždy budú obzerať muži a budeš ich priťahovať ale moje špičaté nikto - muži také ženu nechcú. Smiala som sa a hovorila jej, však aj tak chodiš väčšinou v nohaviciach tak ti kolená nikto nevidí. Jo vidí to len ty nemúžeš poznat. Tak neviem čo to zanmenalo, moje kolena sú už zničené aj ked beriem že aj kľačať sa musí predsa len lepšie na okruhlých kolenách ako na špicatých.

No a ešte k tým Bohyniam - v tom čase všetci hovorili skôr o strigach a bosorkach, o tom ako vedeli zle urobiť a že každý si rozmyslel či za nimi pôjde.

Možno ma za to odsudite že som sa tak rozhodla, ale kto nie je v takej situácií nemôže pochopiť alebo kto si bez viny hod prvý kameňom. Ja som si tých ľudí a kraj nakoniec veľmi zamilovala a rada na ten jeden rok spomínam. Dobre ti ostatní videli to čo som nechcela priznať že som nikdy nechcela ostať tam žiť natrvalo, no táto skúsenosť bola najsilnejším motorom do dalšieho života s mojimi dcérami, bol to odrazový mostík a ja som sa už neplazila ale rovno stala na nohach.


reklama

reklama

Kamila, St, 07. 02. 2018 - 16:26
Dakujem, ze si sa podelila o tazsiu zivotnu fazu, ale pekne spomienky.
púpavienka, St, 07. 02. 2018 - 18:28

Ono to spolužitie nebolo až také zlé, len nás to ani jedného nenaplňalo. Musela som odísť daleko aby som sa znovu našla.Slnko

balalajka, Pi, 09. 02. 2018 - 06:53

Jak magnetka som. Už nech je aspoň 15stupňov a hurá na ten smer. Úplne si mi hlavu domotala. A asi aj tú knihu znovu vytiahnem.

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama