reklama

Dnes moje nevedomie pokročilo

Pridal/a púpavienka dňa 13. 04. 2018 - 18:12

reklama

No zrejme to nie je nič s čím sa chce človek pochváliť, ale je to pravda.

Ja a postihnuté teda retardované deti či ľudia, nemyslím odrezaná noha či iné fyzické problémy. Vlastne som vždy závidela v dobrom tým,ktorí krásne hovoria o postihnutých deťoch a robia s nimi a ako ich obohacujú. Ja tento pocit nepoznám a dnes som pochopila súvislosti.

Samozrejme z nemocnice som sa dostala celkom skoro ale išla som do Lidla,ktorý mám hrozne od ruky a naozaj som prvýkrát v živote natrafila na riadny výpredaj a tak namiesto polhodinky som tam bola dve ale šťastná hlavne ako lacno som prišla k 3000 puzzle. No tolejbus ako na potvoru išiel tak pomaly že som to vzdala že na obed chytím autobus, ale utekala som na nastupište aby som videla ako mi odchádza.

Takže 2 hod. a 10 minút čakania - s plnými taškami sa neda chodiť ani po obchodnom centre, lenže u mňa ma všetko význam.

Išlas om si sadnúť z čakárne nov na lavičku a prišlo dievča - poznám z videnia a viem že je postihnuté ale baba jak sa patrí, vysoká a aj baculatá. Odrazu sa rozhodla so mnou byť stále, kým sme sedeli bolo všetko ako tak v pohode, aj ked pani ktorá si k nám prisadla o 10 minút odišla, no nakoľko sa už zbierali vo veľkom ľudia tak som sa postavila do radu a vtedy som si uvedomila že mám nevyslovný strach, ona si zastala po mojom boku a stále mi šermovala rukami nad hlavou - ona tak hovorila že ked niečo hovorila aj pre seba tak sa knísala z boka na bok a rozkladala rukami. V tom som si spomenula ako som raz takto čakala v rade tiež a za mnou prišla mama asi s 15 ročnou tiež postihnutou dcérou a ja som mala taký strach o svoj vlastný život, že som skoro omdlela a v autobuse mi potom prišlo tak zle že ma museli ratovať.

Nejako som to nedavala do súvislosti s postihnutými, ale dnes už viem že ja prežívam neskutočný strach že mi taký človek ublíži, vlastne už prítomnosť takých ľudí v mojej blízkosti ma neskutočne znervoznie, myslela som si všetko možné - aká som zlá ked to takto vnímam a pod. - no teraz viem že ten strach som si do tohto života doniesla z iného života.

Akonáhle som si to uvedomila hned sa mi lepšie dýchalo a čo je divné, dievčina si našla iného a ja som ju prestala vnímať.

No to nie je ešte pointa, lebo ku mne si aj ked na chvíľku sadla ta pani ktorá odišla z lavičky. No a hovorí mi - viete asi si budete myslieť iba zle o mne, ale ja za to nemôžem, mne ostalo tak zle na tej lavičke že som musela odísť, ja neviem čo sa mi v poslednej dobe robí ale ja týchto postihnutých odrazu nezvládam a pritom sme mali pred rokmi aj v susedstvé takého a nemala som problém. Viete ja neviem - do mňa ako keby vošla agresivita a chcem sa brániť. No a tak som jej povedala to čo som ja dnes pochopila a myslím že sa nám uľavilo obidvom.


reklama

reklama

Kamila, So, 14. 04. 2018 - 09:56
Zaujímavý zážitok, občas je naše podvedomie silnejšie ako rozum alebo moralne zásady, co kážu iné. Na tie zraniteľné duše sa môže nalepiť čokoľvek.
Evka1223, Ne, 15. 04. 2018 - 20:24

Mala som v blízkosti podobne postihnutú dievčinu. Bola staršia odo mňa asi o 8 - 10 rokov, ale nevnímala som to tak, lebo pôsobila veľmi detinsky. Chodila vždy v závese s matkou, lebo samú ju nechcela púšťať medzi ľudí, ....bez kontaktu s mamou veľmi kričala, kopala, ....zrejme takto prejavovala svoj strach. Neviem, nevnímala som to vtedy ako agresivitu, ale skôr ako jej strach a tým správaním si chcela zabezpečiť svoju ochranu, keďže matka nebola nablízku.  Ľudia sa jej báli a obchádzali ju. Stačil mi očný kontakt a úsmev....upokojila sa. Dokonca mám zážitok, že sa ku mne priblížila a pohladila ma po tvári.  Nikdy nikomu neublížila, no aj tak sa jej všetky deti báli a vyhýbali sa jej. Bola to určite nešťastná duša v postihnutom tele. Po smrti matky ju dali do ústavu.....nikto z blízkych to s ňou nevedel ako matka.....resp. pri nikom asi necítila bezpečie ako pri mame. 

púpavienka, Po, 16. 04. 2018 - 07:54

Rvka aj ja som veľmi dobre vychádzala so staršími dvomi spolužiakmi - neboli osobitné školy a aj po mozgovej obrne chodili spolu s nami, vždy ich nechali prejsť do druhej jeden z nich dokonca až do tretej triedy, takže to dievča bolo hodne staršie ale bolo aj zo susedstva a chlapec bol môj bratranec. Nemala som s nimi problém ani som sa necítila v ohrození, dokonca ma už aj ako dospelú ked som prišla do dediny veľmi milovali a tešili sa že ma vidia. Ja som sa nikdy nikomu ani v detstve nevysmievala a pred inými som sa ich zastala.

Toto je niečo iné - ja pri určitom prejave postuhnutých sa bojím o život, jednoducho neskutočný strach že ma zabije alebo inak mi ublíži - odniekiaľ to mám, je to vo mne a konečne viem že ten strach je momentálne iracionálny a nepatrí do tohto živoa aj ked som sa s tým musela stretnúť.

No bol u nás v dedine jeden mládenec tiež postihnutý a toho som sa bála a veru nakoniec ho matka musela dať do ústavu lebo ju skoro zabil a vraj to nebolo prvýkrát.

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama