"Ľubenko, máš pri sebe fujaru?"
"Píšťalku mám."
"Prosím ťa... " - nebolo mu treba viacej hovoriť. Do uší sa mi vzápätí dostáva jemná ťahavá melódia.
Ľuboš akoby videl moje predstavy. Odloží píšťalku a zrazu zaznie zvuk kráľovnej ľudových hudobných nástrojov - fujary. Mocný a majestátny prenikol razom celou mojou bytosťou. Mohutná melódia ma ponára do seba, neubránim sa. Myseľ sa jej prirodzene poddáva. Najväčšej hĺbky v človeku sa dokáže dotknúť len bolesť a krása. Fujare bola daná moc. Moc nie sa len dotknúť, ale aj liečiť.
Od pred Vianoc ma chlapi fujaráši zasväcujú do tajov fujary. Keď o nej hovoria, neha sa im z očí vylieva. Zanietenie. Cit. Čo je to puto, čím ich opantala? Hľadám, do kníh nazerám, čítam články, púšťam si videá, pracujem i oddychujem pri zvuku fujary. Načúvala som im, prizerala sa tajomstvám výroby. "To musíš chytiť ďatľa, ten ti potom dieru do bazového kmeňa vyďobe. A keď potrebuješ širší otvor, musíš nájsť tučnejšieho, aby aj diera bola väčšia."
Na návšteve u Jara Jackulíka v Slovanoch listujem v jeho archívoch z vystúpení, prezerám vzory ornamentov, ktorými zdobí svoje fujary a píšťalky. Opisuje mi techniku, rozpráva zážitky, spomína mená majstrov. A ja u všetkých jednu základnú vec nachádzam - lásku a hlbokú úctu k tomuto rýdzo slovenskému hudobnému nástroju, s ktorým sú spätí pastieri, zbojníci a vrchári po celé stáročia.
S Ľubošom Milancom z Turčianskych Kľačian sa skúšam dohovoriť po telefóne. Zbojnícka nátura telom i dušou vie dobre, že krásu milovanej fujarky mi cez telefón nevysvetlí. "To ti musím ukázať, prídem." Veru aj prišiel. S fujarou a s ostatnými píšťalkami - koncovka, pastierska flauta, dvojitá píšťala, menšie píšťalôčky... O fujare slovami nehovoril mnoho. Rozprával cez ňu. A moje srdce rozumelo. Lebo je to tak. Na fujare sa nehrá, na fujare sa rozpráva. Žiale, bôle, krivdy. Radosti, potešenia života. "Fujara je intímny nástroj. Má dušu. A napíš, že vyvoláva závislosť - keď ideš okolo nej, musíš ju vziať do rúk a aspoň na chvíľku do nej fúknuť," - vyznáva s úsmevom Ľuboš.
Skúsený človek, majster ľudovej umeleckej výroby Ľubomír Párička z Martina prezrádza: "novodobý výmysel, keď sa mnohí hudobníci na pódiu zídu a všetci naraz spustia nôty... ja v tom nie som doma. To nie je tradičná fujarová hra. Nechcem nikoho uraziť, ale to je cirkus." Presne viem, čo má na mysli. Stotožňujem sa. Na druhej, netradičnej strane fujarovej hry som našla Mareka Gondu, slováka žijúceho na Morave, ktorý napriek spomínanému netradičnu zachytil a presne pomenoval to isté, čo mal na mysli aj majster Párička:
"Čím ďalej, tým viac chápem toto remeslo ako možnosť sebe i ľuďom sprostredkovať niečo skutočne hlboké a hodnotné. Nástroje, hudba a zvuk dokážu totižto vytvoriť spojenie s niečím veľmi jemným, čo sme ináč veľmi ťažko schopní si všimnúť."
Preciťujem posolstvo, ktoré v sebe fujaráši nosia, prehlbuje sa vo mne úcta voči fujare, predkom a tradícii. Uvedomujem si akú záslužnú vec robia, aké kultúrne dedičstvo nám je vďaka nim zachované.
Marek Gonda realizuje nielen kvôli výťažku z predaja jedinečných kusov, ale zároveň ako inšpiráciu a motiváciu krásny projekt "Benefičný nástroj":
"Žijeme v prenesmiernom blahobyte. Spotrebovávame obrovské množstvo zdrojov. Aj napriek tomu vnímam, že veľká časť ľudí má pocit, že žije v nedostatku. Skúsme to teda naopak - skúsme sa zamyslieť nad tým, čo môžeme dať. Nemám na mysli iba peniaze, skúste pohľadať vo svojom živote, akým spôsobom je vám vlastné obdarovávať svoje okolie. Ale prosím, nech sa z myšlienky stane čin!"
Krása.