Nechcem byť žienka domáca - materská dovolenka?

nuz, u mna asi zohrava zasadnu rolu spomienkovy optimizmus, lebo na svoje dve materske spominam s laskou a baznou. Kraaasna casy, kedy som sice nespala, ale bola neskutocne zahrnuta laskou a nehou svojho drobca (tomu mladsiemu to ostalo dodnes, niet lepsieho objimaca ako moj syn ).
Nuz, na riady mi kupil manzel uz velmi sdavno umyvacku, zehlim len najnevyhnutnejsie a uz dlhe roky mam vypomoc v domacnosti - mlade dievca, ktore mi raz do tyzdna pripe krasne vyumyvat, upratat.
Varenie ma bavi, ale tiez to neprehanam.
A dost veci som sa naucila si nepripustat k srdcu. Vela som odbyurala, ulahcujem si ten bezny zivot, ako sa len da.
S detmi odmalicka kade tade chodime, takze stereotyp nehrozi. Aj ked cestujeme, nezatazujem sa prilis balenim kadecoho, naucila som sa brat to najnutnejsie a viem, ze ak by cosi veeelmi chybalo - da sa kupit .
Ako spravna nanicmama, mam prevelice daleko k idealnej gazdinke
Eva

Otehotnela som v dvadsiatich ôsmich rokoch po 9 rokoch v práci na tri zmeny + víkendy. Materstvo som zvládala vcelku dobre, navarené, upratané, sem tam upečené, sexu akurát . Po ôsmich mesiacoch som cupkala do práce, hypotéka a nájom boli dosť dôležité a trebalo ich platiť Po troch rokoch práce som znovu otehotnela. A nastal zvrat. Akosi nič nezvládam, varím vždy veľa porcií naraz aby som aj niečo zamrazila a vytiahla v čase núdze Pokým boli prázdniny, mala som niekoľko krát chuť skočiť pod rozbehnutú sliepku. Deti mi dávali ozaj zabrať. Starší žiarlil takým svojským spôsobom,a zrazu bolo potrebné ho obliekať a kŕmiť lebo aj mladšiemu to robím, nevedel sa zahrať.... Bola som večne nevyspatá, kade som chodila tade vyzyvovala.Teraz je starší v škôlke tak je to lepšie.Mám čas venovať sa trojmesačnému bábätku a sem tam čítať NM Len voľného času pre mňa akosi neostáva a aj sex je od pôrodu tabu ale tak časom sa to utrasie. Snáď. Mladší drobec je také, no..... náročné bábo, takže ma dosť vyčerpáva, tak si fandím že keď trošku podrastie sa to zlepší. Dúfam. Ale určite si myslím že vek je rozhodujúci a aj práca. Ani nie tak odpracované roky (aj keď aj tie majú svoju váhu) ako typ práce. Viem to porovnať s kamoškou. Má vysokú školu pracovala o rok dlhšie ako ja, na jednu zmenu bez víkendov a je to na nej vidieť. A to je staršia ako ja a má už tri deti (starší syn má 3roky a dvojičky 3 mesiace). Ale tiež si myslím že človek situáciu zvláda tak ako sám chce. Keď si chce sťažovať tak bude, keď si chce užiť deti tak si bude. Na jednu stranu sa teším na to keď už budú drobci väčší ale na druhú stranu si hovorím, že toto je najkrajšie obdobie tak si ho musím užiť. A zastávam názor, že je síce treba mať upratané ale netreba vysávať, prať, žehliť, variť každý deň. Treba si to rozvrhnúť, skoordinovať a bude to fungovať A ostane čas aj pre mňa samú a možno aj na sex... Tak si idem vypracovať plán a skoordinovať sa

práve som si urobila kávovu prestávku, tak čítam: ja som bola doma 3-krát, a nevyslovne som sa tešila do práce,..., moja terajša práca je sice celodenná, domov chodím okolo šiestej, a odpadávam... cez týždeň veľmi nevarím, ale počas víkendu si voľno a deti vychutnávam., Spolu varíme, pečieme, chodíme na výlety. V každom prípade, viac ako umytý riad a teplá večera je spokojná a vyrovnaná mama.

No, tak ja na svoju materskú spomínam veľmi rada. Myslím, že som to vcelku zvládala dobre. Spomínam rada na to, aká sme boli s dcérou nerozlučná dvojka . Mala som aj jednu veľmi dobrú kamarátku, ktorá bola na materskej v tom čase ako ja a tak sme spolu podnikali rôzne akcie, aj s deťmi. Nudu ani stereotyp som nepociťovala a keby sa dalo, kľudne by som na materskej aj dlhšie ostala. Je to jedno z najkrajších období, ktoré som zatiaľ prežila.

Kami, na prvú rodičovskú dovolenku som nastúpila v r. 1992, mala som 24 rokov. Vždy som bola rada medzi ľuďmi, samotu nemusím. Je pravdou, že som sama nebola, starala som sa o 7 ročného syna môjho manžela z prvého manželstva a o malé bábätko. Bolo to ťažké obdobie, pretože so starším som sa snažila budovať si vzťah, čo vôbec nebolo jednoduché. Vnímal ma ako votrelkyňu, ktorá mu zobrala tatina, ktorý bol dovtedy len jeho, bol tam malý braček, na ktorého tiež žiarlil. Manžel bol od rána do noci v robote, keď som si pýtala od neho pomoc pri riešení problémov so starším synom, jeho odpoveď bola, že to musím ja sama. Vtedy som sa veľmi hnevala, no dnes viem, že mal pravdu. A keď mi chlapča prvý krát povedalo mama, vedela som, že sme na dobrej ceste. Každopádne tretí rok rodičovskej som sa cítila ohlúpnutá, nepotrebná, vyflúsnutá žienka domáca a čakala som na moment kedy nastúpim do práce. A to napriek tomu, že svoje deti milujem. Na druhú rodičovskú som nastúpila o 15 rokov neskôr, ako zrelá dáma . Užívala som si ju plnými dúškami, malému som sa venovala veľmi veľa, chodili sme na prechádzky aj tri krát do dňa, v dedine si o mne šepkali, že ja teda určite nemám čo robiť, keď som stále s kočíkom na potulkách. Kojila som dva a pol roka, krásne obdobie to bolo. Veľmi mi však pomohlo to, že som popri tom všetkom pracovala z domu. Síce po nociach a cez deň len keď malý spal, no nestratila som kontakt s firmou, s klientmi, so svetom...Teraz som už pomaly rok späť v práci, krpček si na škôlu zvykol, chodí tam rád, ešte keby tie chorôbky boli menej často. Myslím si, že na to prežívanie rodičovskej dovolenky má vplyv všetko, čo si Kami, vymenovala. Vek mamičky, odpracované roky, aj povaha.

Ked tak nad tym rozmyslam, mala som velmi pohodove MD - navazovali na seba akze som bola doma 5 rokov.
Prveho syna som mala v 18 a druheho v 19.5, a bola to celkom pohoda, aj ked obcas som zle znasala ustavicny plac starsieho syna. kedze som mala len dvojizbovy byt nebol problem udrziavat v nom poriadok a varila som vzdy na dva dni, takze aj to som celkom stihala, aj ked som na vsetko bola sama, lebo MM sa rozhodol ked mal mladsi syn 5 mesiacov. Vacsinu domacich prac som robila vecer ked uz deti spali- spat chodievali o pol osmej takze sa to dalo. Na vikendy mi obcas prisla pomoct mamina- to boli dni ked som sa mohla vyspat. nemala som pristp na internet ani telefon ( iba ak nedaleka telefonna budka) takze s priatelmi som mohla byt iba ak v osobnom kontakte. kedze odist od dvoch malych deti sa mi po veceroch nedalo, upratovala som a robila potrebne veci v domacnosti, a cez den sme sa s tretavali s kamoskami s detmi v rovnakom veku. Dalo sa to zvladat celkom v pohode aj ked je pravda ze som bola dost flegmaticky typ- to mi ostalo dodnes, vsetko slape akosi samo, castokrat mam pocit ze aj bez mjho pricinenia, ulohy v domacnosti su rozdelene a kazdy si plni tie svoje. Ano myslim ze to velmi zalezi aj od povahy cloveka. Uz sme o tom pisali aj v inom podobnom blogu. Este ma napadlo ze pred MD som nepracovala-chodila som do skoly, takze kolektiv a praca mi nechybali. Dnes by som to uz zvladala zrejme podstatne horsie.

Na MD som nastúpila hned po skončení strednej školy, s radosťou, že mám bábatko, že sa s ním budem len ceeele dni prechádzať, nosiť, hladkať.... Ani to ináč nebolo, prvý rok sme bývali s MM u mojich rodičov, otec bol práve na dlhodobej PN, varil on, mama upratala, požehlila aj naše (občas som chcela pomôcť, ale ona kázala, venuj sa malému) a ja som sa venovala, prechádzala sa ako hrdá mamička, večer o ôsmej uložila do postele, povenovala sa MM a tak prešiel celý rok, potom sme sa osamostatnili, trocha práce naviac, ale kedže drobec bol väčší, mal svoj režim a rád spal, dalo sa s MM sme si dsali dohodu, ked sa naučí jeden chodiť, dostane súrodenca naučil sa chodiť, ked mal skoro dva roky, tak sme sa do tejto úlohy vrhli a ja som po dvoch mesiacoch ostala tehotná, strašne sme sa s MM tešili, a od tej radosti som od 5 tt do takého 20tt klacala pri wc, alebo kdekolvek na prechádzke, v tráve, prechádzala som sa po bočných uličkách, nosila so sebou mikroténové vrecká, keby niečo konečne to prešlo, a ja som putovala pre zhoršujúci sa zdrav. stav do nemocnice, ked ma odtial prepustili, mala som ležať.. a tak som ležala a čakala, aby som náhodou neporodila, a potom zas, aby som konečne už porodila, tešila san a príchod druhého bábatka, že budem mať pokoj. No ked sa narodil mladší, mala som všetko, len pokoj nie, plakal od prvej minuty, kedy prišiel dmov, a plače dodnes.. akože aj sa posmeje, povystrája, ale len v prípade, že na mne visí, leží, že je na mna prisatý... Trocha sa cítim ako väzen. Taký týžden do mesiaca som ideálna žienka domáca, upratané, vyglancované všetko, dietmy o ôsmej večer spia, a ja dokážem do jedenástej večer upratovať, žehliť.... Ale zas som potom o ničom mama, kedže vidím len upratovanie, poriadok, chutný obed, trojchodový.. další týžden som akási agresívna, ide mi na nervy všetko , upratovanie, aj nporiadok, aj deti, čo vkuse niečo chcú, a MM tiež.. Toto obdobie našťastie prejde tiež. Dalšie dva týždne som dokonalá mama aj manželka, nerobím nič iné, len sa venujem deťom , prechádzam sa , kreslím, preskakujem kanály, kamienky, kreslím si slniečka po chodníku so starším, a mladší okolo mna omotaný, večer dietky spia a ja s radosťou putujem k MM ignurujem kopy prádla a prach na podlahe, no moja duša je spokjoná

Ja som si MD užila vcelku fajn.Prvého syna Adriána som mala do dvoch rokov od svadby (21,5)a patrične som všetko prežívala . Mamina nám v začiatkoch pomohla a potom to išlo ako po masle.Milovala som prechádzky s kočíkom atď. Potom som si zmyslela, že teraz je ten pravý čas mať druhé.Tak sa narodil ďalší mládenec Mário,prvý mal 1,9 roka. Našťastie som mala všetky deti dobručké,plakali tak primerane, všetci boli spachtoši,takže po prvých bábätkovských týždňoch sme mali svoj režim.Samozrejme popritom domácnosť,tatinko....Teraz už nechápem prečo,ale keď mal druhý 2,4 r. strašne som chcela ísť do práce (dodnes to ľutujem ).Deti išli do škôlky a my sme sa naháňali v práci.Ešteže pomohli rodičia a chodili po ne.Keď som mala kancelárskeho pracovného stresu plné zuby,túžila som ešte po bábätku.MM už veľmi nechcel,predsa len stereotyp vyhovoval.Tak som v 30tke mala tretieho mušketiera Tominka. Tešila som sa a veľmi som si to chcela užiť,venovať sa v kľude všetkým,predstavovala som si to ináč ako pred rokmi.Trošku mi bolo ľúto,že to nie je baba,ale vlastne na chalanov som bola zvyknutá. Lenže človek mieni a pán Boh mení,tie ktoré ma poznáte,viete,že nám ochorel prostredný Majko,keď mal najmladší 4 mesiace.Skončili sme v nemocnici na onko a striedavo to trvalo 5 dlhých,smutných rokov. Tú poslednú materskú som si teda neužila podľa predstáv,ani neviem,ako najmladší vyrástol.Vlastne ho vypiplala mamina.MM bol statočný a zvládal Aďka,prácu i ostané. Keď nám Majko zomrel,Tomi mal skoro 6 rokov,pomaly školák.Myslím si, že nás to všetko viac zomklo ako rodinu,a podstatná je vzájomná pohoda ako uprataný byt,ožehlené veci,aj keď variť musím každý deň ,lebo mám doma žrútikov.

Krásne a smutné. Myslím že problémy nás ostatných, "normálnych" mám sa akosi strácajú....
Kašlem na poriadok, hor sa za deťmi, veď čo keď sú tu len nakrátko

Na prvu MD som nastupila skoro hned po VS (medzi tym som pracovala 3 mesiace). Naozaj som si ju velmi uzivala, rekonstruovali sme zaroven domcek, no mala som aj akosi viac energie a cas isiel akosi pomaly. Dcerka sa narodila, ked mal syn 25 mesisacov. Uz sme byvali vo svojom. A cas mi teraz velmi rychlo leti. Velmi mi pomohlo naplanovat si cas. V domacnosti sa velmi nepretrhnem, pondelok je praci den, utorok davam do poriadku kupelnu, v stredu zehlim, stvrtok utieram prach, piatok dotahujem resty, vysavam denne, zem umyva MM a vonku co to porobim priebezne. Varim na 2-3 dni dopredu a do vsetkeho sa snazim zapajat aj deti. Vikendy si nechavam volne, spravime si vyletik alebo sa len tak ideme spolu vsetci prejst. S manzelom by sme chceli este jedno dietatko. Ja som myslela, ze najprv pojdem do prace a tak za 10 rokov si mozeme spravit maleho poskrabka, no manzel nechce taky velky vekovy rozdiel. On si predstavuje znova 2 roky, no ja vaham. Uz by to bolo na mna dlho, chcela by som aj nadobudnut prax. Jedina moznost je praca na doma, no v dnesnej dobe sa tazko hlada nieco seriozne. Mala ma 7 a pol mesiaca, tak uvidime, co nam osud ponukne.
* doplnam vek: 1.MD 24 rokov, 2.MD 26 rokov

Tak najprv trochu štatistiky: prvé dieťa v 27,5 rokoch, nejakých 5 rokov odpracovaných tam bolo, materská bola ešte iba 2 roky, tak som nastúpila (nové zamestnanie, noví kolegovia) - husia koža z práce a riešením bolo ..."veď sme aj tak chceli viac detí"... a druhá materská v 30,5 rokoch, tam už boli tri roky materskej, tak som pekne plynule prekĺzla z tej druhej do tretej, po nej som ešte nejaký ten mesiac bola nezamestnaná, takže doma som bola 7 rokov v kuse.
Tých deväť rokov (2+7) - to boli moje najkrajšie roky. Napriek narastajúcemu počtu detí, napriek tomu, že pri prvej a kúsok pri druhej sme stavali dom, napriek tomu, že som deti až na spodné prádlo obliekala takmer výlučne do vecí, čo som im sama pošila, napriek tomu, že som obrábala záhradu, čo som jej pomaly na druhý koniec nedovidela - nepamätám si, že by som bola nevyspatá, unavená, že by som niečo nestíhala - pri druhej ma zastihla revolúcia, hoci aj predtým bývali kde tu nejaké "akcie" pre deti, po nej sa vrece priam roztrhlo - boli sme takmer na každej z nich (v nedeľu popoludní detské diskotéky, rôzne "happeningy" na rôznych miestach v meste alebo jeho okolí a pod.), dovolenky s priateľmi a ich deckami u nás na chate,.... stíhala a užívala som si všetko, aj navarené vždy bolo, aj oprané, aj ožehlené - dnes sú decká veľké, nie je ich treba obskakovať, sem-tam aj pomôžu - a div-divúci - nemám ani zďaleka taký poriadok, záhradu obrábam podstatne menšiu ale s podstatne menším nasadením a podstatne mizernejšími výsledkami, pokiaľ ide o varenie - tiež to nie je to čo to bývalo (ale to je asi tým, že pri dospelých deťoch nemám hemungy odkázať ich na studenú večeru), O.K. chodím do práce, čo som predtým nemusela - ale aj tak neviem pochopiť ako je to možné, že na nič nemám čas.
Kedykoľvek by som sa do toho obdobia opäť rada vrátila, aj keď viem, že to nie je možné - ale tak aspoň naň rada spomínam.
No a teraz si trochu budem sypať popol na hlavu - presne v duchu hesla sýty hladnému neverí - akosi mi nejde do hlavy, čo sa tak veľmi zmenilo od čias, kedy som ja bola matkou malých detí (lebo teda, chodila som s nimi aj na ihrisko, kde som sa stretávala s ostatnými mamkami, rozprávali sme sa a veľká väčšina z nich tam na tom bola podobne ako ja - aj s časom, aj s ne/únavou a pod.) - ja viem, že aj napriek tomu, že sem chodí veľa žienok, tak NM nie je až tak úplne "reprezentatívnou" vzorkou, no ale veď tu tuším ani nie je taká súčasná mladá mamina, čo by sa nesťažovala aspoň na voľačo. Tak v čom to je - to by ma teda skutočne zaujímalo - rodia sa "horšie" deti, skrátil sa deň z 24 na 12 hodín, myslia si dnešné maminky, že mať dieťa je ako každá iná práca (8 hodín a dosť) a všetko čo je naviac, sú nadčasy, ktoré "lezú na nervy"???? (prosím, mamičky, neurazte sa, nič z toho nemyslím zle a nič vám nevyčítam)

No a aby som aj Kamilke odpovedala - na prvú MD som šla takmer tridsaťročná, odpracovaných som mala vyše desať rokov u rôznych zamestnávateľov a v rôznych kolektívoch. MM vtedy chodil domov len na víkendy, a tak sme si so synom museli nájsť cez týždeň spôsob fungovania sami. Po prvých perných mesiacoch sme to zvládli - však čo iné nám aj zostávalo. Bývali sme vtedy v byte kúsok od mojich rodičov, takže občasné postráženie batoliatka bolo. Dostala som sa tak aj na plaváreň, alebo do kina (mne nerobilo a nerobí problém vybrať sa tam aj sama, keď nie je poruke nikto, kto by dané dielo chcel v tom istom čase vidieť tiež), do knižnice a tak podobne. Blízko od nás bývala aj moja kamarátka so synkom v rovnakom veku ako náš, tak sme spolu s deťmi podnikali rôzne výlety, alebo pre zmenu posedenia na pieskovisku. Celkovo to boli také pohodové tri roky, aj keď mi po večeroch, keď junák už spinkal, niekedy bývalo trochu smutno.

Potom návrat do práce na sedem rokov, ktoré preleteli ani neviem ako. Žila som v pokluse od rána do večera, sedem dní v týždni.
Keď som potom pred štyridsiatkou otehotnela druhý raz, veeeeľmi som sa tešila nielen z bábätka, ale aj na druhú MD. A užila som si ju do poslednej minúty. Oproti tej prvej to bolo o to lepšie, že MM je vlastne každý deň doma, už sme bývali v našom dome, máme záhradu, kde sa dá fungovať v podstate trištvrte roka a nie sme "zavretí" medzi štyrmi stenami, chalan už je veľký, a tak sme sa v novej "kompozícii" veľmi rýchlo "utriasli" k všeobecnej spokojnosti.

22 ročná som nastupovala na prvú MD, bývali sme striedavo u mojej maminky, svokry. Dostali sme byt, osamostatnili sa, ubehlo to rýchlo. MD bola rok. Plakala som každé ráno pri návšteve jasličiek. Syn tiež. Prežili sme pekné dva roky, práca, jasličky a šup ho na druhú MD, tá trvala tri roky. Užívali sme si to všetci traja, MM pracoval a zarábal. Maximálne samostatná, lebo pracoval v Čechách, tri týždne práca, jeden týždeň doma. Po skončení šup ho do práce, to som trochu mala problém zvládnuť. Bez auta, dve rôzne škôlky, ja do práce mimo sídliska. Netrvalo dlho. Mladší syn mal diagnozu Morbis-perthes. Nesmel chodiť. Zodraté bedrové jadierko ako trojročný. Prerušila som prácu a nastúpila na predlženú MD ešte na 4 roky. Plač, zúfalstvo, barle, rôzne vyšetrenia, žiadne chirurgické zákroky. Strašne zdĺhavá liečba. Chlap je dnes z neho ako hora. Zatiaľ bez následkov, ale môžu prísť kedykoľvek späť. Nemyslím na to. Ubehlo to ako voda. Sedím doma sama, čítam NM, komentujem, teším sa zo života. Zvykám si na život, že už ma tak nepotrebujú ako voľakedy. Sú to veselé aj smutné spomienky. Pekné aj ťažké chvíľky. Ale to patrí k životu. Každá má z nás čosi v knihe života už čosi zapísané. A ešte čo nás čaká. Uvidíme. Veľmi sa mi to Kamila pekne číta. Človek zaspomína..., dievčatá sme hrdinky

ja vravím:"mám čo som chcela, a čo som nechcela, som dostala ako bonus"
od 15rokov som chcela bábo, aby som mohla "vypadnúť" od našich, aby som mala konečne kľudný domov...
takže v 19rokoch som otehotnela so spolužiakom...po pôrode mi povedal, že už ma neľúbi... dieťa nonstop v plačoch, pretože ho bolela oblička, v 5mesiacoch operácia, a do 3rokoch len doktori, celá materská vlastne šla na nemocnice, lieky a doktorov...rok sme bývali u našich, potom s kamarátmi v BA, potom sami v Seredi, potom s mamu(tej som dávala celú materskú, robila si školu, cez víkend brigádovala, upratovala, pomáhala aj s malým bratom-a nakoniec ma vykopla z domu, a musela som byť bez Dávidka 3mesiace a pracovať ako mulica, aby som s ním mohla bývať) ...
a teraz to pozitívne vďaka Dávidkovi som zmaturovala, vyhrala odevnú súťaž, získala ocenenie od primátora, bola v telke i novinách, našli sme si nášho Maja, máme Jakubka, byt, a hlavne som s nim bola 6rokov na materskej, takže som ho potrebovala zabaviť a niečo naučiť, tak som sa zaregistrovala na Artmame a neskôr na naničmame, a spoznala spriaznené , takže som šťastná nanicmama, a veselo pokračujem v ďalšej už materskej dovolenke

Myslím, že zvládanie MM zavísí kus od povahy tej ktorej žienky a tiež od povahy manžela. Ja osobne tiež nenachádzam sebarealizáciu v krútení sa v domácnosti a namiesto toho, aby som ja deti naučila poriadku, oni mňa naučili, že ten binec až tak nevadí .
Kami,píšeš 18 rokov doma, uf. Aj dosť. Obdivujem ťa. Ja ked som dlho doma, tak mám zvyčajne problém s komunikáciou s ľudmi, urady nemocnice a tak. Tam "papaj,ham,urob papá"nestačí a zvyčajne si všade pripadám ako tĺk. Čo sa týka domácnosti zvládam ju velmi, velmi podobne - v mojom ponímaní skor nezvládam ako zvládam . Ale má fajn manžela a rodinu, ktorú ľúbim a to je to podstatné, no nie

no ja som z tych nemoznych dietko v 23r a s tatuchom na rozchode, ten rozchod sme skusali rozchodit este 1.5 roka, nevydalo ...
mna materstvo velmi zaskocilo. uz som bola 1 rok po skole, v praci, konecne na vlastnych nohach v svojej domacnosti s financiami ktore nemuseli ist len na reziu ale bohate vystacilo i na kulturu a cestovanie. zrazu som sa ocitla "doma" co skor uz by som povedala "u mamy doma" s dietatom, obklopena supermatkami. ked som o pol jedenastej vysla s neumytou hlavou von s kocikom kupit plienky, lebo v policke boli posledne dve a stretla spoluziacku s rovnako starym dietkom, ktora uz mala navarene a isla na nakup na dalsi den ... stretli sme inu matku, ktora pracovala z domu a uz riesila dovolenky, lebo mala vsetko naplanovane rok dopredu a vsetky mali nastudovane knihy o detoch, zuby dietkam vychadzali presne podla harmonogramu a tesili sa na kazdu dalsiu lyzicku maska so zeleninou az im oci z jamiek vyliezali ... a doteraz tie dietka spavaju pocas poobedneho spanku a zjedia aj uhorkovy salat.

uplne nutne som musela najst nanicmamu, kde som zistila, ze nie vsetky deti spia od sestonedelia 18 hodin denne a miluju zeleninu , postupom casu sme si nasli system a miesto nedelneho poobedneho spanku sme sa napriklad tento vikend v tom inkriminovanom case uz vracali z vyletu v prosieckej doline, kedze treba cestou domov absovovat este nakup - tak sa spinave tricko obrati naruby, s uplnym kludom necham 5rocne dietko zahrat sa pol az hodinku na pocitaci alebo i-pode(isteze nie denne), ak sa na obed nezvladne(ci uz navarit alebo zjest ) aj polievka a hlavne jedlo nevadi, jedno ostane na veceru. hoci som cholericka - vybusna a netrpezliva povaha, viem si cas s risom skvele uzit a obcas sa necham ukecat nielen na jednu-dve kapitoly ... hoc aj na 5 kapitol z knizky pred spanim. ale tento stav prichadzal pozvolna a viem, ze stale je co na mne "vylepsovat".

Podľa mňa je dĺžka a prežívanie MD veľmi individuálne. Niektorej žene je aj 5 rokov doma na MD málo, iná je už po pol roku frustrovaná, s pocitom, že to doma nevydrží. Ja patrím k tej prvej skupine, ale neodsudzujem ženy, ktoré sa ponáhľajú do práce, nie sú preto horšími matkami.
Prvé dieťa som mala v 23 rokoch, veľmi som sa naň tešila a priala si ho. Materstvo ma tak chytilo, že som už po roku presvečila MM, aby sme mali druhé dieťa. Boli to baby, po 3 rokoch od druhého pôrodu sa narodil syn a po ďalších 2 rokoch najmladšia dcéra. Takže mi to vyšlo, ako som chcela, do tridsiatky som mala odrodené .
S odstupom času ( dnes mám 37 ) by som nemenila počet detí, ale prvý pôrod. Určite by som pár rokov počkala. Aj keď na druhej strane, ktovie, či by som ešte neskôr tak vládala. Predsa len, po 20 sa človeku zdá všetko také jednoduché, teraz už mnoho vecí vnímam úplne inak.
Na materskej som bola 10 rokov, každé tehotenstvo som mala rizikové, ale práca mi nechýbala, bola som zamestnaná 5 rokov pred MD, a teraz po MD zarezávam 4.rok, do dôchodku si ešte užijem . S deťmi som sa nenudila, bavilo ma to, aj tie výchovné problémy neboli také vypuklé ako teraz, v puberte. Chodievala som s nimi na výlety, do Materského centra, robila som im divadlo, jáj, keď na to spomínam, až sa ma chytá clivota.Na poslednej MD som si urobila kurz z informatiky, chodila som tam aj s malou.
A čo sa týka poriadku? Mám rada doma upratané, ale už sa nedržím striktne svojich upratovacích zásad. Varím po večeroch ( nosíme si obed do práce), pečiem každý týždeň, lebo ma to baví. Ale nie som žiadna super mama, ani manželka, občas plačem, po všetkých kričím, mám depky, ale snažím sa nájsť niečo, čo ma povzbudí, vždy sa niečo nájde. Hovorím si, hlavne, že sme všetci zdraví.

Ja som na to zlé a nepríjemné asi zabudla,alebo potlačila niekde dobre hlboko,lebo čím sú chlapci starší,tým viac na to obdobie MD spomínam,asi mi to chýba.Prežili sme si všeličo,nechcem tu o tom všetkom písať,lebo je toho naozaj veľa,ale keď si občas prezerám fotky z toho obdobia,mám chuť na chvíľočku vrátiť tie chvíle,objať tie maličké chlápätká,privoňať si tej ich krásnej vôni .Myslím,že som si ich užila dosť,bola som doma 4 roky s najstarším synom,potom som nastúpila do práce a doma som už 14 rokov s ďalšími synmi.Rodila som ako 20 ročná prvý krát,celá rodina a známi ma poznali ako pojašenú a bláznivú Dorotu,nikto si ani nevedel predstaviť,ako sa ja budem vedieť postarať o dieťa.A to ešte netušili,že si to neviem predstaviť ani JA No prežili sme a myslím,že veľmi obstojne MD mi už dávno skončila,ale som stále žienka domáca.Občas mám pocit,že na mňa všetko padá,že zrovna vtedy keď ja doma musím riešiť naozajstné problémy,dovalí sa ešte ďalší a ďalší.....ale mám chlapa,ktorý si vždy všimne,že už sa rúcam,že už fakt neviem čo ďalej,že už nevládzem ani trieskať do dverí....toleruje všetky moje nálady,nekomentuje,nič sa nepýta
Kami,myslím,že to máme dosť podobné,by si sa čudovala,koľko krát sa vidím v tvojich písmenkách.Len ja som na rozdiel od teba nevymyslela naničmamu

Mamou som sa stala viac menej v 20 Plánovane a pripravene Nepripravení sme boli na kilové drobčiatko, ktoré vyžadovala toľko nadštandardov- cvičenie, návštevy lekárov, vlastne všetko čo ide bábätkám bežne sme si mi museli vypiplať. Aj sme si, načo som patrične hrdá
Prvé 3 mesiace sme bývali v takýýýých bojových podmienkach, že hrôza. A na všetko som bola ÚPLNE sama, manžel chodil z práce do práce (na náš byt, aby sme sa mohli rýchlo rýchlo presťahovať), ale jesť samozrejme chcel, aj nakúpiť, aj upratať, aj.... och. Keď sme sa konečne presťahovali, pribudla mi ďalšia fuška, ale zdá sa mi, že tu už to bola prechádzka ružovou záhradou- MOJA kuchyňa (šporák s rúrou namiesto dvojplatničky), žiadne koberce (a mala som aj vysávač ), veci neboli pohádzané v cestovných taškách a pohybová zóna bytu nebolo 0,5 metra (viete, byt kde žila moja starká- plne zaprataný, čiže sme využívali každý cm zeme na uloženie našich vecí) , ale 60m2DDD (nemali sme nijaký nábytokDDD) Doma som dodnes , veľmi mi chýba spoločnosť, na ďalšie dieťatko si netrúfame a ak aj áno, preste nejak nejde
Ale naopak- ráno ma naša 4 ročná slečna budí božtekom, chodíme po výletoch, mám skvelého manžela Myslím, že budem na túto dovolenku pekne spomínať Aaaaaaale už jej bolo dosť, takže ak ma chcete zamestnať- s ohľadom -od rána do konca škôlky , už aj som na ceste

Babun, paraaaadny komentar.
Obdivujem vsetky mamicky. Vsetky.

Babun, paraaaadny komentar.
Obdivujem vsetky mamicky. Vsetky.