Denník naničmamy

Dobre ženy.

Bol niekto - nebol? 

Chystám sa zajtra - dneska nevydalo. Priznám sa, že pesničky od Duchoňa mám veľmi rada. "Objavila" som jeho genialitu a energiu asi tak pred 15timi rokmi a čoraz viac ma oslovujú. Tak reku dám film.

Už som počula hejterskú recenziu na základe ukážok.

Inak, to ma priviedlo na takú myšlienku. Aké je to zaujímavé, že my si vytvoríme nejakú predstavu o osobe a potom sme rozčarovaní.

To je jedno či je to rodič, dieťa, priateľ, kolega, láska, známy z detstva, dokonca aj spevák.

Je jasné, že deti sú veľmi dobrí pozorovatelia. V mnohom nás zrkadlia. A tak je občas zaujímavé sledovať ich hry.

Moja praneterka má čerstvo 2 roky. Na mnohé veci je fakt všímavá, na svoj vek ukecaná. V týždni sa hrala u babky. Najskôr nikto nechápal, prečo všetky veci hádže cez malú bránku na schody. No stačilo sa započúvať do jej komentára a bolo jasné.

Niekedy sa v živote dejú neuveriteľné veci a jedna taká - z kategórie navyše smutných - ma po približne 18 rokoch spojila s mojou dávno spriaznenou dušou. Nazvime ju Marika.

Ako sa to hovorí. Tak dlho s a chodí s krčahom po vodu .... 

Nejak podobne to mám s nakupovaním zemiakov a ich balením do igelitového vrecka. Inak už asi tretí rok mám problém kúpiť zemiaky, aby neboli "bodkované" Osvedčili sa mi ako tak červené. Ak objavím tie správne, celá šťastná ich kus po kuse ukladám do sáčku , dúfajúc, že to ten sáčok ešte prežije.

A stále netuším, prečo tie zemiaky nedám na spodok nákupnej tašky, ale nesiem ich samostatne s dvoma taškami, ovešaná ako vianočný stromček. Už by som sa ozaj mohla naučiť počúvať svoj inštinkt, abo zdravý rozum?