Denník naničmamy

Máme doma sebevraha

Vážne.
A vlastne za to môžem ja, lebo len vďaka mne byvakuje u nás na balkóne.
Náš sebevrah je Kúki. Holub prosím pekne. A k tomu ešte navrch poštový.
V jednu peknú veternú stredu som sa ešte po svetle vracala domov, keď tu pri vchode do našej bytovky vidím holuba sa chúliť.
No - ani by ma nenapadlo také chytiť, lebo mamička ma vychovala, že holuby sú vlastne potkany s krídlami a všetky choroby prenášajú. A vtáčiky na zem padnuté sa nechytajú.
Tak som naň hodila rukou jak Pán Boh nad Oravou jak sa hovorí a išla si po svojom. O 6 hodín pod rúškom noci (však od 17tej je tma), som sa vracala domov po druhýkrát, keď tu na mňa už bližšie ku vchodu číhal znovu ten istý holub.

Ja chcem byť požiarnikom po II. ...

Možno si ešte pamätáte rozprávku o dráčikovi, ktorý chrlil oheň a veľmi chcel byť požiarnikom ...  Hambím sa

Byť či nebyť to je otázka? Na čo mám talent? Čo mi prináša radosť a aby ma to ešte ja uživilo? Aké je moje poslanie? ... Nie jednoduché témy, ak ich rieši človek sám. Ak je k tomu ešte sprievodcom, alebo len pozorovateľov, hľadania sa čerstvo dospelých detí ...., podnetov na zamyslenie, je ešte viac .... Ak sa k tomu pridá aj drahá polovička. Úsmev

Čo má fyzika spoločné so sláčikovým triom?

Waldosrfská škola nášho štvrtého dieťaťa, je pre nás stále zdrojom veľkých prekvapení.Úsmev

Je to zvláštny pocit

Dnes nám začína ďalšie stretnutie, skalných naničmám, artmám a cukrárok...  Po dlhých rokoch, a snáď skoro dvadsiatke našich dostaveníčok, sedím doma, namiesto aby som bola na mieste strtetnutia blízkeho druhu úžasných žien. Zopár inštrukcii som zaslala ešte po telefóne ...  zajtra večer dôjdem aspoň na chvíľu nakuknúť,  potrebujem dobiť baterky...Verím, že dievčatá si to užijú.Úsmev

Všetko zlé je na niečo dobré

Staré otrepané porekadlo, je vždy aktuálne.

Zo školy

Ach jááj,  kde s tie časy, keď sa naše dieťa do školy tešilo...

Dnes je už skúsený stredoškolák a ku škole má vzťah hooodne vlažný. Nie je problém ani tak učenie ako to, že tam musí byť. No čo už, nie sme všetci rovnakí ÚsmevÚsmev.

... ta co? ta Ty tu?

... alebo VIETE? ...

z dopoludňajšieho denníka vybavujúcej slovenskej naničmamy:

Epizódka I.

"Dobrý deň! Viete už upresniť, kedy prídete robiť kanalizáciu? "  ....

"Krásny deň  Vám prajem! Áno, áno. Samozrejme! Posledný augustový týždeň alebo začiatkom septembra!"  ...

"............ ale zmluvne sme sa dohodli koncom júna, potom júla.... Do polovice augusta mám dovolenku, čakám, môžete robiť!  ..."   

"VIETE, nedá sa, zákazky .... "

( ja nie som zákazka, mne robia zadarmo - v dome za 17 000€!!!!)

Epizódka II.

Obchádzka

Chodievam pravidelne autom trasu na Moravu. Šla som tú cestu snáď sto krát. Pravidelne v lete opravujú. Tento rok je opravovaný kus dosť dlhý. Takže sme začiatkom mesiaca  v kolóne stáli hodinu.

Včera sme išli so synom rovnakú trasu znova. Najskôr sa zdalo, že cestári pokročili. Ale figu borovú, Kolóna začala ešte o pár metrov skôr. Najskôr som odhodlane čakala. Veď túto trasu poznám, tak čo budem vyberať. Ale potom mi to predsa len začalo vŕtať v hlave. Cestári žiadnu obchádzku nevyznačili. Ale Google mapy máme so sobou. Tak som sa nakoniec predsa len odhodlala a zišla z priamej cesty.

Bonjour France

Len nespanikáriť.

Ako začať? No jednoducho. Zavri oči a snívaj, keď to inak nejde. A potom sa pusti strm hlav do toho. Aké príznačné pre mňa.

Vo Francúzsku som bola iba raz. V Paríži i to bolo na jeseň. Takže o tom ako prežiť dovolenku v krajine galského kohúta môžem len snívať. A vlastne - keď si to vysnívam po svojom a prežijem tu, vyše 1500 km odtiaľ bezpečne vzdialená ... no čo môžem pokaziť? Mrkám

Samotné Francúzsko mám spojené s Parížom.To je asi základná predstava a stále sa mi tam pletie.

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.