My, skoro dokonalé

Nielen o svalovcoch ale o všetkých nás

V pondelok ma prekvapil syn, ktorý sa pýtal, či 5taci MUSIA ísť do školy. Lebo Vanesa (sestra spolužiaka a kamaráta) vraj NEMUSÍ. Vysvetlili sme si, že podľa nariadenia NEMUSÍ. Ale že mu je dúfam jasné, že keby bol on piatak, tak do školy ide. Dobrovoľne nasilu jako sa u nás hovorí.

Potom som napäto sledovala diskusie okolo blokády hlavného mesta, kukla svalovcov a premiéra, predýchala slovnú zásobu a vyjadrenia na FB (hlavne premiérové) a povzdychla si ešte nad jedným týždňom a tým, že do fitka aj z fitka, kde tuším pomaly mesiac cvičíme na terase, už sme aj zmokli, ešte budem týždeň chodiť v teniskách a elasťákoch a odchádzať šprintom, lebo cikať a olepená, spotená bez sprchy.

Moje sny

Sníva sa mi celý život. A dosť často si sny po prebudení aj pamätám. Dokonca som istý čas došla do stavu, keď som si dokázala uvedomiť, že som vo sne a smeniť ho.

Dnes ma už tie moje sny iba zabávajú. Nehľadám v tom nejaký význam. Teda, možno si trochu uvedomujem, čo aktuálne riešim, čoho je asi priveľa.

O prvých líniách

Dnes sa vraj dozvieme, čo s tými školou povinnými, ale celkovo študujúcimi detiskami vlastne bude. Či pôjdu, či nepôjdu do školy a za akých podmienok. 

Na FB sa docela slušne rozprúdila debata o malom počte detí v triede. Už sa nevtipkuje, ako keď otvorili školy začiatkom mája v Dánsku, že lavice majú 2m rozostupy a posledný žiak v triede už sedí v Nórsku. 

 

Ako prijať svoje roky, kilá, vrásky ... ochabnutú pleť

Je to zvláštne, lebo rovno po dopísaní názvu, mi napadol iný .... Ako prijať seba, svoju prispatosť, motanie sa, závislosť na sladkom ... Sú to prepojené nádoby.

Čo by ti spravilo radosť?

Zisťujem, že posledné dni sa nejak hodne odmeňujem. Veľký úsmev Aspoň to tak vyzerá.

Včera večer mi na FB vyskočil príspevok kamošky, ktorý oznamoval, že miestna vietnamská reštaurácia ponúkajúca obedové menu rozšírila svoju 3 chodovú ponuku o sushi. Sushi môžem.

Nemilujem ho, ale nemám k nemu ani taký ten barbarský postoj ohrnutého nosu nad surovou rybou. Proste si ho sem tam rada dám. Do levelu - home made som sa ešte nedostala a šípim, že ani nedostanem. Aj keď ...

Môžem sa vás opýtať?

Táto otázka ma asi najviac vytáča v poslednej dobe.

Ja viem, vymyslel ju niekto, kto chcel byť slušný. A používajú ju ľudia, ktorí viac menej sa o tú slušnosť snažia. Lenže niekedy to dopadne úúúplne opačne.

Môžem sa vás opýtať?

alebo

Môžem vás vyrušiť?

Otázka pred podstatnou otázkou.

Zvyčajne na slušnú otázku chce byť človek aj slušný.

A možno preto mnoho ľudí sa snaží aj pri odpovedi slušne odpovedať.

Áno.

Málokto odpovie  - Nie. Nedá sa mi teraz. Prepáčte, o chvíľu. Prosím vás, nevidíte, že teraz sa mi nedá?

A tak akosi automaticky mnoho ľudí položí otázku a ani nečaká podvedome zápornú odpoveď. A veľmi prekvapení zostanú, keď zápornú odpoveď prepočujú a pokračujú vlastne akoby tá prvá otázka ani položená nebola.

Obyčajný život v neobyčajnej dobe

Stále razím teóriu, že nad covidom sa nejak vyhrať nedá. Dá sa s ním naučiť snáď žiť, by sa dalo povedať. Stal sa mojou súčasťou ako chrípkové obdobie, či AIDS. Nejak podvedome menej si šiaham na tvár. Viac umývam ruky (nechcem vidieť účet za vodu, keď toto skončí Veľký úsmev), rúško už nosím takmer všade sebou (aby sme sa rozumeli, v robote, keď som vyletela z kancelárie pre balík, sa mi stávalo, že sa na schodoch som sa musela preň vrátiť - no nič moc z 3.poschodia).

Od hladu neumrieme

Najskôr som objavovala nástrahy práce z domu. Teraz bojujem s nástrahami online nakupovania. 

1. nákup: Namiesto 500 g cestovín som objednala 5 kg cestovín. Zásoby fusilli na 3 roky! 

2. nákup: Namiesto zeleru (obyčajného) som objedala stonkový. Nevadí, bolo to normálne množstvo, bola polievka, aj do šalátu sa ušlo. Príjemný omyl. 

3. nákup: Omylom som objednala 5 masiel. Päť! Nevadí, mraznička znesie. Jedno som zlivkidovala na koláč. Objednala som dve viazaničky petržlenovej vňate, prišli dve viazaničky petržlenovej vňate. Lenže moja predstava o viazaničke, sa značne líšila od reality. Dve bukréty ako hrom! Tak máme namrazené na rok a ešte aj pesto som vyrobila. 

Matky pochopili prvé

Veľmi často sa v krízových situáciach stáva, že pokiaľ muži rokujú, rozmýšľajú, zasadajú.... ženy pochopia situáciu a miesto rečí začnú konať. Lebo vedia, že keby vždy čakali na presné pokyny, tak mnohokrát je neskoro.

Presne toto mi napadlo, keď som prečítala blog pána doktora Šteňa  Rúška sme nenosili ako prví v Európe náhodou. Príbeh rúšok na Slovensku.

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok