My, skoro dokonalé

Často sa zmietam v chaose súčasnej doby, rodinných udalostí, zmätku vo vlastnej hlave ..., asi viac v opačnom poradí ...

Nedarí sa mi zastaviť sa, zistiť, kto vlastne som a čo tu robím, okrem úlohy mamy, ta je asi jasná ...

Raz som čítala článoček, už ani neviem na akú tému, od jednej psychologičky, kde bolo spomenuté, byť sám, sama so sebou. A jednou z ciest ako sa dostať k sebe bola spomenutá hudba ....

Kedysi dávno, pradávno (pripadá mi, že snáď sa vtedy aj piesok lial a voda sypala...) som pracovala s počítačmi. Veľmi intenzívne, nebol problém počítače skladať, inštalovať, mám za sebou aj programovanie na úrovni strojového kódu.... Čo bolo treba, urobila som. Vlastne moja mladosť beží súbežne s osobnými počítačmi. Diplomovku som mala ešte nahratú na 5 a štvrťkách disketách, v počítači sme mali vždy dve, na jednej operačný systém, na druhej sa pracovalo.... Ja viem, väčšine ľudí to nič nepovie, leda že by tu boli znalci...

Neviem, patrí odpúšťanie ešte do nášho sveta? Vieme druhým odpustiť? Dokážeme naozaj zabudnúť na to, čím sa proti nám previnili? Vieme to pustiť z hlavy? Alebo to nejde? Chceme za každú cenu dosiahnuť spravodlivosť. Teda spravodlivosť podľa nás. Nech to stojí, čo to stojí. Bijeme sa za svoju pravdu. A niekedy zabúdame, že pravda nemusí byť iba jedna.

Čítala som tento týždeň debatu o vrátení daru. Konkrétne peňažného daru, ktorý bol poslaný ťažko chorým deťom. Lebo vraj je ten dar zneužívaný a platia sa aj iné veci z neho. A vlastne, liek zaplatil štát, tak oni už vraj peniaze nepotrebujú. Tak vrátiť. Vraj nejde o veľkú sumu, ale o princíp. A hnevanie sa na celý svet.