My, skoro dokonalé
Mladšia deva, 11 ročná, chodí cez rok na waldorfskú školu. Je to tam iné ako na klasickej škole...., vonia to v nej človečinou? Celkom logicky tam chodí aj zopár detí, mamičiek, rodičov, ktorí žijú svoj život inak, alternatívne? Od stravovania, cez liečbu ... až po obliekanie. Samozrejme deti žijú podobne. Jedna kočka nosí pravidelne dlhé sukne, veéééľa dlhých sukní. A Tinke sa to páči, aj ona také chce.
18 hodín je v našom živote veľmi krátka doba. 18 hodín v živote ženy, mamy, ktorá si nedeľu vyhradí len pre seba, je už dostatočne dlhý čas. Hlavou mi behá veľa útržkov, ktoré sa potrebujú, chcú predrať von .... Mnohé nemajú hlavu, pätu, súvislosť ... Teoreticky. Skúsim to dnes takto netradične
Tie, čo sme zažili socializmus to máme stále v pamäti. Tá bola super, ktorej mama alebo babka šila, štrikovala, háčkovala. A ak ku tomu vedela zohnať aj Burdu, tak to už bola fakt trieda. Šitie bola v podstate nutnosť. Na jednej strane trochu fádna konfekcia. Na druhej strane nie neobmedzené zdroje. Veci sa prešívali, kombinovali. Hľadalo sa.
Ale bola tu aj vysoká úroveň šitia v luxusných salónoch. Neboli tak úplne súkromné, aj keď to občas tak vyzeralo.
No a všetko toto aj omnoho viac ukazuje výstava v Slovenskej národnej galérii s názvom Nech šije.
Včera som bola v Trenčíne rozlúčiť sa s mojim obľúbeným obchodom. Končí.
Sedela som po nákupe na kávičke. A vtedy mi to došlo. Za to všetko môže Lenka.
Za čo? No za to, že tu sedím iba pri káve. Žiadna zmrka. A to ju tam majú fantastickú, žiaden veľkosklad, ale vlastná výroba. Ani koláčik. Iba káva.
Tuším pred dvoma rokmi sme mali s Lenkou taký nápad, že si vymeníme naše obľúbené knižky. Fajn, reku "Stretneme sa na káve a zmrzke" No Lenka protestovala, to teda v žiadnom prípade. Ona si veru zmrzlinuu nedá. Tým menej koláčik. Ona iba kávu. Tuším aj bez cukru. To už bežala svoj "nový život". Pravidelné cvičenie, múdre stravovanie.
V poslednom čase si uvedomujem že musím nadobro vystúpiť z toho kola - biznis je biznis.
Je mi smutné z toho že Slovač a určite aj iní sa vedia prispôsobiť všetkým podmienkam a tak každé nové ochorenie, každý nový predajný portál a mnoho iného ma ihned biznismenov. Dnes sa budem venovať medicíne, nakoľko sa ma táto téma bytostne dotýka.
Chcem isť na Bradlo a potrebujem poradiť ak máte skusenosť:pojdem vlakom zo Žiliny.Je lepšie ist z Košarísk alebo z Bánoviec?Pozerám spojenia no "hrúza".
To čo sa mi pozdáva je ZA-NMn/V-Bánovce..Hladala som nejaké diskusie no akosi nič...
Podobne je to aj z Kremnice na Tri kríže a Velestur...
Viete moji spoločníci na cestach teraz nemožu tak chcem isťaj sama-preto sa pýtam ako blbá..hlavne preto aby som zvážila či to sama urobím..ďakujem
Žienky a dievčence...poriadne dlho si lámem hlavu aký darček k 30narod.pre mladú dámu mojmu srdcu veeeeľmi blízku.
V podstate všetko má,žije v cudzine ale aj tak chcem niečo čo by bolo ked otvorí-juchúúúú....
ďakujem
Môj sen ma prinútil rozmýšľať o tom prečo potrebujeme dosahovať veľké výsledky a samozrejme aj dostať odmenu. V tom sne som už dlhší čas stále niečo dokončovala, bolo to nejaké jednoduché ako 2+3 ale nejako som to nevedela dať do poriadku a trápilo ma to také 2 týždne. Len čo som sa zobudila tak som si veru nikdy nevedela spomenúť čo to neviem dokončiť. No prišiel sen "D" a ja som dostala mnoho otázok na konci
- prečo sa usiluješ o nadľudské úsilie a čakaš aj ocenenie_
- prečo ideš aj za hranice svojich možnosti?
- prečo potrebuješ dokazať niečo sebe?
- prečo to robíš?
Nie, neberte tie otázky v tom že to boli výčitky, čakali tam na moju odpoved odpovedala som
- nič iné mi neostáva
- lebo mi nemá kto pomôcť
Minule som čítala niekde vtip a teda priznávam, páčil sa mi. Natoľko, že som si ho zapamätala.
Volá žena na mužu: "Jožóooo, poď domov"
Od odvetí: "Čo mi je? Som hladný?"
Ona odpovedá: "Nie, je ti zima" 
Neviem prečo, páčilo sa to aj môjmu manželovi.
Celkom nedávno som si to vlastne začala uvedomovať.
Ako pekne nás tie maminky vychovali.
Poprosiť.
Poďakovať.
I odpovedať - nie je zač.
A že občas veru zač poďakovať je!
U nás sa stalo to "Nie je zač" proste slovným spojením, frázou, akousi poloautomatickou odpoveďou na poďakovanie. Akoby to bola samozrejmosť, že ak niečo darujeme/ pomôžeme/ spravíme ... proste že to za čo nám poďakujú ohodnotíme "nie je zač". A tým - aspoň v poslednej dobe - ja mám dojem, že ten svoj čin / úsilie akosi znehodnocujeme, či podhodnocujeme.
Ja keď mám hlad, tak to riešim jednoducho. Najem sa. Vždy sa niečo nájde. Veď čo, že je hodina do večere. Hlad treba riešiť. A tak aj vyzerám. Nikdy si nedovolím ten luxus, pociťovať hlad. Kilá sa na mňa lepia, ani neviem ako. Teda veľmi dobre viem - len si nahováram, že to, čo zobnem kedy tedy sa nepočíta.
Mám doma chlapov. Tí to riešia úplne inak.
Situácia č.1: pýtam sa mladšieho, či si už prosí večeru. Miesto odpovede sa spýta, koľko je hodín. A keď zistí, že pol šiestej, tak vyhlási, že ešte nie, že ešte je čas. Žiaden hlad do toho nepletie.
Stáva sa mi to občas. Teda v podstate sa mi to stáva často, keď nastanú správne okolnosti. A som sa zamotala - teda občas či často?
Môj život má určitý harmonogram. Kedy sa vstáva, kedy sa ide do práce, kedy sa vracia z práce, kedy varím, kedy umývam riad a kedy mám čas na seba.
Zaujímavý moment nastáva, keď sa zmení predpokladaný čas vykonávanej činnosti. Poznáte to ... niekto za vás uprace riad, vyvesí práčku, či umyje kúpeľňu. No dobre, žarty bokom. Nikto to za mňa nespraví. Ale stáva sa, že rátam s nejakým termínom a ten sa mi presunie. Plus mínus.
Vtedy moja zmätená duša je zmätená ešte viac.
Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by
WeebPal.
Mladšia deva, 11 ročná, chodí cez rok na waldorfskú školu. Je to tam iné ako na klasickej škole...., vonia to v nej človečinou? Celkom logicky tam chodí aj zopár detí, mamičiek, rodičov, ktorí žijú svoj život inak, alternatívne? Od stravovania, cez liečbu ... až po obliekanie. Samozrejme deti žijú podobne. Jedna kočka nosí pravidelne dlhé sukne, veéééľa dlhých sukní. A Tinke sa to páči, aj ona také chce.
