My, skoro dokonalé

Priznám sa, upratovanie ma extra nebaví. Ale byť v upratanom, tak to áno. Je to super pocit. Mnohokrát rozmýšľam, či ľudia bežne dokážu udržať upratané stále. Ako vidím v telke prepadovku, aj s kamerou, vraj niečo vyhrali. A tam všetko vyupratované? Neviem, teda u nás, aj ked je veľa vecí zracionalizovaných, vždy by som potrebovala aspon na 3 minúty to doma "zhrabať", teda schovať to, čo niekde špatí. Alebo aspon vyvetrať, zatiahnuť závesy a stlmiť svetlo

Poznám v svojom okolí pár žien, ktoré upratovanei fakt baví. Oddýchnu si pri tom, zrelaxujú. Mne to znie čudne, ale snažim sa to pochopiť. Zrejme na tom niečo je.

Asi by som si tu mala trochu verejne sypať popol na hlavu.

V blogu od Kami som tvrdila, že si novoročné predsavzatia nedávam a predsa ... predsa len som si toho roku jedno dala. Ono nie je tak ani novoročné, ono je ešte decembrové, ale platí na celý rok.

Nechám si dlhé vlasy.

V živote som nemala dlhé vlasy. Ani ako malá. Pracujúca mama (otec už daaavno bol z domu, keď my sme nos z pod periny vystrčili) nejak netúžila zapletať copíky a celkovo kvákať moje dlhé, vtedy ešte vlnisté vlasy. Ale možno fakt stačilo ich nechať podrásť trochu a neboli by až také kučeravé.

A tak, ako to v tých časoch bývalo, raz za mesiac sa položili do stredu kuchyne noviny, stolička a spolu s mojimi slzami padali na zem aj vlasy.

 .... s odstupom času som zistila, že som si aj voľajaké dala, okrem toho že sa naučím fotiť ostrejšie zábery.  

Tu sú také light, moje nesmelé, novoročné predsavzatia :