My, skoro dokonalé
Medzi moje najväčšie problémy patrí moje ego. Uvedomujem si to a hlavne, dáva mi to život pocítiť. Našťastie, sú to len také drobné a jemné ťuknutia. Ale vždy ma celkom zasiahnu. Práve na tom mojom citlivom mieste. Pošteklia mi to moje ego.
A tak tu tuším môžem začať písať serial. lebo len prednedávnom som doslala malé upozornenie. Nestačilo mi - veď kto sa poučí na prvý krát.
Pár dni dozadu som tu písala o šoféroch a o tom, ako dokážu v bežnom meste najazdiť desiatky kilometrov len preto, elbo sa nevedia orientovať.
Veľkú časť života strávime tým, že nežijeme ten aktuálny čas. Na niečo sa tešíme, pripravujeme, podmieňujeme tomu naše sny, túžby, to čo robíme. A walla – kadiaľ však presne povedie naša budúcnosť, to vlastne teraz ani nevieme ovplyvniť.
Ďalšiu veľkú časť zas venujeme minulosti. Prehrávame si ju, vraciame sa k nej, spomíname na ňu, niekedy ju až detailne rozpitváme. Napriek všetkému ju však nevieme zmeniť.
Tie hodiny a dni sa kotúľajú akoby nie vždy rovnakým tempom. Raz letia (to vtedy, ak to chceme oddialiť), potom sa zas vlečú (vtedy potláčame čas, nech už rýchlo rýchlo príde tá chvíľa).
Čas mi plynie tak rýchlo, že mám pocit, že sa zastavil. Ako keď roztočíte koliesko z hodiniek alebo zotrvačník z pokazeného autíčka. Pohybuje sa tak rýchlo, že vyzerá akoby stálo. Presne toto sa mi deje. Ľudia sa ma pýtajú - ako sa máš? A ja netuším. 
Nacvičilia som si stručnú a vtipnú odpoveď - ako nič! V skutočnosti je to len rutinná fráza a každému to našťastie stačí. Nikto ani netuší, že ja vôbec netuším ako sa mám. Lebo ČAS. 
Poslednou dobou mám pocit, že sa mi nič nepáči. Všetko je nejak veľmi nastajlované, samá kvetinka, samý volánik, obrovské rozmery, materiály, ktoré vyzerajú z diaľky veľmi draho, línie, ktoré vyrážajú dych. A pritom je to len pozlátka. Akoby sa strácala funkčnosť, jednoduchosť, účelnosť.
Sem tam v živote chcete niečo dôležité povedať. Niečo od srdca a nech to znie múdro. Napríklad, keď gratulujete k narodeninám niekomu, na kom vám skutočne ale skutočne záleží, chcete mu odovzdať do života nejaký dobrý vinš. Popriať niečo pekné, rozumné. Zväčša sa to točí okolo šťastia, zdravia, lásky ... prakticky tam pribudnú peniaze, úspech.
Zvláštne je, že ak sa rozprávate s človekom, ktorý si uvedomuje svoju smrteľnosť, často povie ... „škoda, že nemám viac času“.
Čas neprajeme akosi nikomu s narodeninovým vinšom.
Prečo?
Pritom je to jedna z tých devíz, ktoré neovplyvníme, koľko je nám jej dané. Ale nejak rovnako nevieme asi ani tak dobre ošetriť šťastie, zdravie, lásku,.... či je to naopak?
A prečo nie?
Niekto by mohol povedať, že ak si vezme dovolenku v lete, treba niekam ísť. Rozhodne. Ak máte chuť, tak smelo do toho. Ja som si aj toto leto povedala, že vlastne mi nič doma nechýba, že moje voľné chvíle strávené tak, ako mám rada sú oveľa lepšie, ako zabitý čas na letisku, vybavovaní batožiny, že navštíviť okolitú krajinu sa dá aj cez víkend a netreba mi na to celý týždeň, lebo aj tak sa vrátim akurát unavená a s kopou špinavého prádla a že vlastne ten efekt rýchleho relaxu a ešte rýchlejšie minutých peňazí neprinesie nikdy až tak dokonalé oddychové účinky.
Už je to nejaký ten piatok, čo som celkom slušne vydesila jedného mladého junáka, keď som mu dala nazrieť do záhybov svojich myšlienkových pochodov, či som a či nie som festivalový typ.
Ono - k letu tie festivaly patria. Hudba, slnko, priatelia, trochu vzruchu, trochu piva, hodne smiechu a dobrej nálady.
Sú také dni, keď je všetko dôležitejšie, ako to dôležité 
.
Napríklad včera. Bolo 25. A to všetci, čo prišli do styku s účtovníctvom a hlavne DPH vedia. že to je termín, kedy musí byť daň zaplatená a výkazy podané. Bez pardónu, inak to je dosť drahé.
Musela som dokončiť ešte dve firmy. Po pravde, nebolo tam až tak veľa práce, maximálne na 2 hodinky. Lenže.....
Samozrejme som to odkladala z minúty na minútu. Toľko inej, dôležitej práce som si našla.
No neviem ako inak nazvať módu haraburdia ktorá sa šíri internetom a podľahli tomu aj moje priateľky a ja nevychádzam z údivu.
Koľko neskutočne hlúposti sú ľudia schopní nakúpiť za veľké peniaze a stále sú to haraburdy ktoré síce nastajlujú ale?
Viem že konečne si našli svoj biznis obchody s tzv starožitnosťami ale tiež zberači odpadu. Je to zlatá baňa, obitá deravá miska síce maľovaná smaltovaná ale dať za to 10 eur a ešte sa skoro o to pobiť, no neviem je to pre mňa až choré. Čím viac nakúpia haraburdia tým lepšie a to sú aj tie čo stále robia prievan v skrini aby sa zbavili všetkého čo už nepotrebujú a nenosia.
Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by
WeebPal.
