My, skoro dokonalé
Jedného dňa sa v mojej hlave niečo pohlo a zrazu mi tam zakotvila myšlienka na cvičenie.
Prečo vlastne necvičím? Jasne, doma je furt nejaká výhovorka. Stále je niečo prednejšie. A aj ten FB furt cinkne. DOma to asi nepôjde.
V meste máme viac fitiek, jedno či dve sú dokonca špecializované iba na ženy. Reku dobre, idem sa pozrieť. Prvá návšteva bola neúspešná, ale napodiv som to nevzdala.
Rozhodla som sa, že nebudem trénovať sama, zaplatím si trénerku. A rovno aspon na 20 vstupov. Pomerala ma, povypytovala sa a poďme cvičiť.
Na rovinu – nemám rada diskusné fóra, kde sú prihlúple otázky a ešte hlúpejšie odpovede.
Nemám rada tie mimi - , baby a konské portály. Nejak mám dojem, že mi nikdy nemali ani čo ponúknuť. Možno hejterím zbytočne, možno sa povyšujem.
Ešte stále mi to nejak nedochádza, že nielen kalendárne, ale aj meteorologicky je proste jeseň tu. Ešte stále pokúšam moju imunitu a chodím holými nohami. Ono by nebolo nič na tom zlé, keby tie 4 stupne boli len ráno a poobede sa to vytiahlo aspoň na tých sľubovaných 20. Lenže u nás sa v práci nekúri a sedieť takmer holá, lebo však sukňa mi moc nepridá na pocite tepla, nie je bohvie čo.
A tak sa od pondelka trasiem. Odmietam zimu a jeseň a čakám, že tých minulotýždňových 28 stupňov sa ešte vráti. No ako ... ja som sa tešila na jeseň: A čo teraz?
Moja hlava sa proste nevie prepnúť do módu jeseň.
Ráno stojím pred skriňou ako kôl v plote a čumím na tieločká a ramienkové šaty.
Pamätám si časy, kedy som mala niečo –násť a chodila na základku.
Nevedeli sme čo s toľkým voľným časom, všetko v nás sa točilo, hmýrilo a mrvilo, tak sme mali potrebu sa mrviť aj my s kamarátkami. V škole sme mali medzi jednotlivými chodbami také priestory – kúty, kde boli na zemi „koberce“ ak sa riga dá nazvať kobercom, na celej jednej stene boli rebriny, na druhej holá stena a potom okná a celé to bolo otvorené do chodby. Bežne sme sa tam mohli zvaliť po vyučovaní a "potichu" čaragať, kým nás učiteľky nevyhodili. Lenže, kto by drkotal pri kabinetoch keď môže domov fujazdiť. Až prišli tie čarovné roky puberty a my sme si potrebovali strašne veľa povedať.
Možno to poznáte.
Klasický scenár.
Ráno sa zobudíte celé bez seba, že koľko vecí treba urobiť. Tu zavolať, tam skočiť, to nájsť, hento zistiť. A potom sa posadíte k tomu, čo treba povybavovať a ... už je koniec pracovného dňa a vám ešte stále trčí na stole šálka od raňajšej kávy či čaju a povinnosti od rána tiež. Niečo ste spravili, ale stále to je také .... nie všetko, respektíve ako písava Kamila „nič po mne nie je vidieť“.
Tak po mne je vidieť zvyčajne zaprataný pracovný stôl, povedzme si na rovinu, ale predstava ako správne urobiť všetko, čo sme mali, zostáva niekedy nenaplnená.
Prečo?
No lebo sa vyrušujem.
Alebo vyrušujú ma.
Respektíve som nesústredená.
Asi nie som sama, čo si neustálymi obavami komplikuje život. Furt skúmam, či to alebo ono je dobré. Či som to nemohla urobiť lepšie. Povedať trefnejšie.
Veľmi sa to prejavuje napríklad pri komunikácii v zahraničí. Kedysi, keď som potrebovala, tak som sa proste dohodla.
Dnes mám obavy povedať nahlas čokoľvek v akomkoľvek jazyku. Stále mám pocit, že manžel a teraz už aj syn to povedia lepšie, správnejšie. Gramaticky správne. A hlavne tá výslovnosť. No nepoviem radšej nič.
Zažila som cen dovolenku menší šok. Pravidelne chodíme na sever Talianska. Tento rok sme si naplánovali aj jeden trochu väčší výlet. Pred časom Iwa spomínala, že boli v múzeu Ferrari. Okrajovo som sledovala, že manžel má rád veci okolo tejto značky. Z každej dovolenky si so synom priniesli model, s ktorým sa nehráva, len je vystavený. A reklamné tričko si opatruje jak oko v hlave. Tak sa naplánoval výlet.
Tie múzea sú vlastne dve, jedno v Modene, v meste, kde Enzo Ferrari žil a kde začal tieto stroje vyrábať. Dnes už fabrika stojí v neďalekom Maranelle. O tom ale napíšem samostatne.
No čo už, aspoň niekto mi povedal aká som super.
Začnem od začiatku - asi pred mesiacom som zašla do počítačovej firme opýtať sa na opravu môjho počítača. No nič som nevyriešila, lebo doniesť ho nedonesiem a teda inak je už oprava pre mňa pridrahá ak by mi prišli oni. No bolo to o inom.
Počula som ako ti chalani si medzi sebou hovoria že aký bol ten turnaj tentoraz veľmi ťažký že jednoducho sa to nedalo uhrať. Pochopila som že hovoria o solitaire a Windows turnajoch no a tak som povedala že dnes to nebolo také ťažké, zvládla som to celkom šikovne.
Chlapci tomu nechceli veriť až nakoniec som išla za ich počítač a dohrala ten ich nedokončený turnaj stihli sme to v poslednej minúte.
Na Slovensku máme 15 sviatkov a dní pracovného pokoja.
Kľudne sa stavím, že dnešná mládež z polovice nevie, o čom tie sviatky sú.
Lebo o ich význame nehovoríme. Uzákonilo sa zatvorenie obchodov. No je tam toho. Podľa mňa by aj v nedeľu mali byť obchody zatvorené. Všetky. A mali by sme sa venovať viac jeden druhému, navzájom. Možno by sme sa začali viac rozprávať a menej pozerať do telefónov, tabletov a celkovo sa odtrhli od elektroniky. A možno by sme sa viac pohli z domovov, navštívili zas rodinu, urobili si čas sa niekam pozrieť. Lebo takto len zas a zas chvátame.
Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by
WeebPal.
