My, skoro dokonalé

Ešte včera som chcela tomuto blogu dať názov Tenkrát poprvé... Len som potom začala hľadať a došla k časopisu Bravo a iným príbehom. Aj keď vlastne možno by to mohlo byť také premostenie. Kedysi sme mali iné problémy.

Ja som sa do skupiny 50+ dostala už dávnejšie. Priznám sa, dobre to mnou zamávalo. Zistenie, že už môžem absolvovať Univerzitu tretieho veku, keď v autobuse nevstanem niekomu staršiemu tiež už nie je taký veľký problém, lebo pomaly ja budem tá staršia, ktorej vstávajú ostatní.

Veľmi ťažko som ten čas tesne po narodeninách znášala. A trvalo mi snáď aj pol roka, kým som sa dokázala ako tak s tym vysporiadať. A potom ako keby to prišlo, začala som si uvedomovať, že mnohé veci nefungujú tak, ako kedysi.

Zas ten zelený škriatok na mňa vyskočil na YouTube. Normálne žeravo uvažujem o predplatení si pozeranie videí bez reklamy. Aspoň na tento vianočný čas, lebo niektoré reklamy mi už lezú krkom a ešte ani advent nezačal. Tak ale mohli počkať aspoň kým pustia oficiálne Marišku Carey a Last Xmas od Wham. Reklamy som pokukala, zatiaľ vedie tá s odídutým Dunčom a samozrejme refresh old school sviňucha, čo robí poriadky po lese a zažína hviezdičky. Sranda je, že miesto toho, aby som od týchto reklám utekala, tak sa vrhám k TV. Ba priam som si ich našla a premiéru vychutnala. Proste topka toho roku pre mňa.

Vždy ma fascinovali také tie videjká, kde vidíte v 3 či 4 minútach ako sa čo robí. Také tie DIY, kedy si po zhliadnutí pripadáte ako MacGiver a už kupujete tavnú pištoľ a sádru so špeci rukavicami. Tie, kde aj najväčšia pohroma, ktorú ste ani v nočných morách neočakávali sa dá napraviť ako mávnutím čarovného prútika so zaklínadlom Abraka dabra. Keď ich pozerám, občas ani nedýcham. A občas prikyvujem. A občas argumentujem, že nie - nie! to nie je možné, aby to tak šlo. A občas sa smejem úplne nahlas, lebo sa mi zdajú pritiahnuté za vlasy.