Duša na cestách

Už nejaký ten čas zvažujem, či napísať tento blog alebo nie. Nakoniec som sa predsa rozhodla a píšem. Snažím sa takto trochu uľaviť svojej hlave alebo akoby som to povedala. Ešte vlani som mala babičku. Na sklonku roka odišla a odvtedy sú veci v mojom živote zvláštne. Babička mala 97 rokov. Krásny vek. Na sklonku jej života boli rodinné okolnosti všelijaké a tak sa babička ocitla v domove. Nebola tam dlho. Pobyt tam jej žiaľ vzal iskru a ochorela. Stihla som za ňou ísť iba dvakrát kým zomrela. Moja posledná návšteva bola iba dva dni pred jej smrťou. Babička sa na mňa takmer stále usmievala a opakovala, že teraz jej je dobre. Videla som, že je to zlé. Po návrate do práce sa ma kolegyňa pýtala ako sa má a ja som jej povedala, že nie dobre a neviem, či nebude čoskoro koniec.

...je to iba medzi nebom a zemou?

V prvom blogu som napísala o mne o mojee reálnej existencií v tých končinách, ale táto druhá časť bude trochu o inom nie veľmi reálnou a predsa mojou súčasťou.

Ked som mala 3 roky tak u nás horelo a prepadol sa strop a ja som bolo meter od toho a to ma stihla v poslednej chvíli sestra zobrať a nastali moje problémy, nemohla som dýchať a vraj ľak na srdce tak povedala babica.

Lekári to že mám nočné mory označili ako traumu z toho že som skoro zhorela. No nikdy sa moje sny nemenili, len sopm nevidela celý dej ale iba časť a tu popíšem.

Všetci viete že  ten môj život nebol prechádzka ružovým sadom aj ked ruže milujem. Vždy ked Kamila písala ako nič nestíha, či sa jej nechce - opisovala mňa, ja som to tak nikdy nevedela opisať. pravda je taká že ja som sa v tom necítila ako lenivá, vždy som to vnímala že ťahám ako kôň, dávno už za hranicami mojich síl a predsa výsledok ktorý je po mne vidieť je iba väčší chaos, rozbila som a pokazila všetko čo sa zrejme pokaziť dalo.