Čitateľský klub

Marec je mesiac knihy . Tak pridám jednu moju knižnú dilemu, ktorá mi už dlho vŕta v hlave. 

 Ako mi prednedávnom povedali mládežníci: knihy sa nekupujú, knihy sa čítajú 🙂 Niekedy neodolám a kúpim, ale hodne chodím aj do knižnice. Požičané knihy mávajú na niektorých stranách pečiatku knižnice, aby sme vedeli , kam ich vrátiť.

No a prvá pečiatka býva vždy na strane 17.  Prečo práve 17 ?  Ani zamestnanci knižnice mi nevedeli odpovedať...🤨

Viem, že je tu veľa milovníkov a milovníčok kníh... nájde sa tu niekto, kto mi vie odpovedať? 

Toto rozhodnutie vo mne dlho zrelo. Chcela som si prečítať niečo z klasiky. Najskôr som uvažovala nad veľkými klasikmi. No nakoniec som sa rozhodla inak. Vybrala som si Dominika Tatarku. Je to skoro rodák a v detstve sa o ňom doma šuškalo. Aj som si nejakú knihu kúpila, ale nedostala som sa ku nej. No pri návšteve knižnice po dlhej dobe na mňa doslova vyskočil z prvej police, pri ktorej som sa zastavila. Ako prvé som zvolila útlu knižku Rozhovory bez konca. Obsahuje 2 novely. Vyšla v roku 1959. Je to zaujímavé čítanie. Vlastne je to oboje o vzťahu matky a syna.

Viem, že je tu veľa knihomoliek a knihomoľov. Niektorí knihy kupujú, niektorí požičiavajú - aj v knižnici. Tiež to mám aj-aj .

Minulý týždeň som sa v knižnici dozvedela zaujímavú - pre mňa novú - informáciu: slovenské autorky a autori dostávajú príspevok na tvorbu podľa počtu výpožičiek ich kníh v knižniciach. Nie sú to extra veľké sumy, ale potešia aj tie. 

Ako dodal vedúci knižnice, že veru oni na konci roka posielajú niekam štatistiky počtu vypožičaných kníh , ale nevedel celý účel ich spracovania.

Vedeli ste o tom?

Dávno, naozaj veľmi dávno som v škole recitovala básničku Šesť pätiek. Pamätám si iba začiatok, aj to možno nie presne: "Zo školy domov prišiel žiak, skryl žiacku knižku za vešiak. No mama volá na žiaka: Sem s knižkou spoza vešiaka" Myslím, že som to už aj tu niekedy spomínala, keď sa hľadali básničky na Hviezdoslavov Kubín. Bolo to vtipné, len nejak som to nevedela nikde dohľadať. Pamätala som si autora: Samuil Maršak. Ak sa vám to meno zdá povedomé, možno si spomeniete na knižku V šírom poli  zámoček. Nie jedna generácia túto rozprávkovú knižku dobre pozná.

Neviem, ako to máte vy, ja keď sa mi nejaká kniha pozdáva, tak hľadám aj ostatné knihy od rovnakého autora.

Aj keď som tento rok na dovolenke nič moc neprečítala, mám tu ale tip na pár ľahkých romantických kníh, tentokrát od jednej spisovateľky. Priznám sa, že som s nimi začínala nesmelo. Nevedela som, čo čakať.

Mám svojich obľúbených spisovateľov. Striehnem na každú knihu, ktorú napíšu. Čítam opakovane. A potom otravujem svoje okolie Občas podľahnú a čítajú tiež.

Priznám sa, na škole som dejepis nemala rada. Veď prečo aj, keď po nás učitelia vyžadovali hlavne vedieť roky. A vojny. Ja viem, vo vojnách sa to mlelo a utváralo. Ale teda, mne sa to nepáčilo.

Mňa skôr zaujímalo vždy, ako ľudia vtedy žili. Čo celé dni robili, čo jedávali, ako sa umývali.