Aj keď som tento rok na dovolenke nič moc neprečítala, mám tu ale tip na pár ľahkých romantických kníh, tentokrát od jednej spisovateľky. Priznám sa, že som s nimi začínala nesmelo. Nevedela som, čo čakať.
Mám svojich obľúbených spisovateľov. Striehnem na každú knihu, ktorú napíšu. Čítam opakovane. A potom otravujem svoje okolie Občas podľahnú a čítajú tiež.
Priznám sa, na škole som dejepis nemala rada. Veď prečo aj, keď po nás učitelia vyžadovali hlavne vedieť roky. A vojny. Ja viem, vo vojnách sa to mlelo a utváralo. Ale teda, mne sa to nepáčilo.
Mňa skôr zaujímalo vždy, ako ľudia vtedy žili. Čo celé dni robili, čo jedávali, ako sa umývali.
Do roka precitam priemerne tak okolo 100 knih. Takze rukami mi uz preslo kadeco. Ale toto je asi jedna z najlepsich knih, ktore som kedy citala. Aj ked je teda smutna, drsna, predsa vsak krasna. Tak vam ju odporucim. Lebo naozaj za to stoji tento Maly zivot
Túžila som si v piatok večer prečítať knihu. Či skôr tradične utiecť na chvíľu od reality. Svoje obľúbené knižky, tie lepšie, som už prečítala zopárkrát. Chcelo to zmenu. Ta som si akosi splašene kúpila na nete e-book. Však potrebujem niečo dobré čítať, hneď a zaraz. Autorku poznám. Meg Cabot, asi hovorí voľačo aj vám. Okrem Denníka princeznej napísala aj zopár knižiek pre dospelé devy a boli celkom čitateľné.
O knihách sa tu myslím bavíme celkom často. Minimálne prd Vianocami.
U nás sme zaviedli taký zvyk, že vždy píšeme Ježiškovi, aké knihy by sme radi. A potom sa 24. odpájame a čítame. Kľudne dve, tri knihy naraz. Užívame si to.
Ja si vždy aspoň pol roka dopredu vyberám, čo by som chcela. Knihy prečítam a potom zvyčajne putujú. Niektoré si nakoniec nechám, čítam opakovane. Niektoré darujem, občas sa mi niečo z túlačiek aj nevráti.
Tak som konecne na konci. Necitalo sa to lahko. Po dlhej dobe kniha, kde som precitala cca 20 stran a musela som prestat, lebo som revala ako male dieta. A to sa mi uz teda daaavno nestalo, plakat pri knihe . Casti o ukrajinskom hladomore, kde Stalin zabil 6 milionov a deti pojedali svojich rodicov a naopak, zurive vrazdenie poliakov z oboch stran, ci Bielorusko, ktore prislo zabitim, ci nasilnym deportovanim o 50% svojho obyvatelstva. To su naozaj nedavne dejiny pisane krvou, na ktore hadam ani nie su slova dostacujuce.
Martin vyšiel z dielne, prešiel pár krokov, no potkol sa a spadol. "Do frasa," zanadával si, "čo to tu len leží?" Načiahol sa a spod chrbáta vytiahol Ivanin šál. Bol špinavý a krvavý. Až keď sa postavil zbadal to, čo zo šála vypadlo. Bol to vták, zastrelený vták. "Kde sa vzal strelený vták v Ivankinom šále? Musela ho tu nájsť a zabaliť doň v ten deň... Ona mala vždy dobré srdiečko," usmial sa. "Ale kto ho strelil? Veď som nepočul výstrel. A ak by bol ten vták strelený už skôr, našiel by som ho," špekuloval. "Asi som ho prepočul, keď som sa hádal s Medveďom."
