Sudičky

Sudičky

Pri chodníku zastavilo čierne auto s tmavými bočnými sklami. Otvorili sa dvere spolujazdca a vystrčili sa štíhle nohy v sieťovaných pančuchách a vysokých lakovaných čižmách. Len čo Serena zatvorila dvere na aute, zapišťali gumy a auto zmizlo na konci ulice. Sedemnásťročné dievča si potiahlo na bokoch úzku krátku sukňu smerom nadol, pritiahlo si krátku bundu cez prsia. Serena sa obzrela okolo seba a peniaze, ktoré držala v ruke vložila do malej kabelky, ktorá skôr pripomínala peňaženku. Vybrala z nej cigaretu a zapálila si ju. Vykročila dolu ulicou. S neskorou nočnou hodinou sa z ulíc vytratili ľudia a len niekoľko podnapitých mladíkov sa handrkuje na rohu. Prešla okolo nich a namierila si to rovno domov. V starom ošarpanom dome v centre mesta otvorila vŕzgajúcu ťažkú bránu a vyšla po schodoch. Umelecké meno Serena jej vybral jeden zo zákazníkov, pre ktorého tancovala. Stretla sa s ním niekoľko krát a vždy ju oslovoval týmto menom. Tak si ho aj nechala. Bol to dobrý klient. Sedel vo svojom vozíku a chcel len, aby mu zatancovala. Niekedy ju zobral na diskotéku, kde sa pozeral, ako tancuje s mladými mužmi, ktorí by sa k nej viac hodili. Pár krát sa okolo neho pozvŕtala a zaplatil jej toľko, ako iný za celú noc sexu. Škoda, že sa už dlhšie neozval. Otvorila dvere na izbe, kde momentálne žije. Dve spojené váľandy, jedna stará skriňa a úbohá sprcha. Ale aspoň niečo. Na váľande ležal Roland. Pozrel smerom k dverám. - „Ty si už tu? Tak skoro? " Iba naňho pozrela, vybrala peniaze z kabelky, hodila mu ich na váľandu. Vyzliekla si bundu a vošla do kúpeľne. Pustila vodu v sprche. Keď sa vyzliekla, vliezla pod sprchu a stála pod tečúcou vodou. Asi po pätnástich minútach vyšla von omotaná len v osuške. - „Nie je mi dobre, tak som skončila skôr. Potrebujem dávku. Nezvládam to.“ Roland si zapálil cigaretu, otvoril šuplík a balíček peňazí vhodil doňho. Vybral z neho drogu, pozrel na Serenu a s úškľabkom sa spýtal: - „Obslúžiš sa sama, dračica?“ Zobrala mu bez slova drogu z ruky a zmizla späť v kúpeľni.

Ráno sa prebrala na zvláštne pocity okolo žalúdka. Zhodila zo seba Rolandove hnáty a bežala na záchod. Mala pocit, že vypľuje aj črevá. Keď skončila, opláchla sa a vletela do izby s krikom na Rolanda. - „Čo mi to dávaš za svinstvo? Prečo mi je v poslednej dobe tak strašne zle?“ Roland rozlepil oči a popod nos len zahundral, nech mu dá pokoj. Otočil sa na posteli chrbtom k nej. Dožralo ju to a skočila naňho. S plačom ho začala udierať päsťami do chrbta a kričala pri tom ako zmyslov zbavená: - „Chceš sa ma zbaviť, zabiješ ma tým svinstvom! Zarábam dosť na to, aby si kupoval lacné svinstvo, z ktorého mi je potom zle!“ Roland sa snažil spod nej vymaniť, až sa zahnal a jednou ranou ju zhodil zo seba. Fackal ju po tvári, udieral kadiaľ zasiahol. - „Čo tu po mne vrieskaš, štetka?! Čo si to dovoľuješ?! Si natoľko sprostá, že si sa dala niekomu nabúchať a ja som teraz debil?!“ Serena si kryla tvár rukami, skrútila sa do klbka, aby si kryla najcitlivejšie miesta. Roland sa zadychčaný postavil z postele a odišiel do kúpeľne. Obliekol sa a tým, že tresol dverami zvonka, ukončil konverzáciu aj boj. Serena plakala na posteli a hlavou jej šla spleť myšlienok, ktoré nevedela nijako utriediť.

-„Ste v piatom mesiaci tehotenstva, vážená. Kde ste boli doteraz?“ Doktor pozeral na Serenu upreným pohľadom. Serena zostala meravá a nevedela čo povedať. Vysúkala zo seba len pár slov: - „To nie je možné. Nemôžem byť tehotná.“ -„Akože, nie je možné? Chcete povedať, že ste nemali pomer? Niekto predsa musí byť otcom.“ -„ Ale kto?“ - „Tak, slečna, to by ste v prvom rade mali vedieť vy. Ale, to, že neviete, kto je otcom, neznamená, že nemôžete byť tehotná. To ste do dnes naozaj nič nevedeli? Čo váš cyklus? Nebývalo vám ráno nevoľno? Nepocítili ste žiadne príznaky? Ste strašne chudá. Potrebujete pribrať.“ Serena sa pustila do plaču. Zobrala si inštrukcie a papiere od doktora a odišla z ordinácie. Sadla si o pár blokov do baru a vypýtala si fernet. V hlave sa jej mleli otázky. „Čo teraz?“ „Kam pôjdem?“ „Čo poviem Rolandovi?“ „Čo s tým deckom budem robiť?“ Vybrala z kabelky mobil a hrabala sa v zozname. Vytočila číslo. -„Ahoj, oci. Potrebovala by som s tebou hovoriť. Potrebujem pomoc. Mohla by som za tebou prísť?“ - Nie, nechoď. Mojej žene by to určite neurobilo radosť keby si prišla. Ak potrebuješ peniaze, na rovinu ti hovorím, že nemám. Ale sľubujem, že sa ti koncom týždňa ozvem, kde sa stretneme.“ Zložila telefón. Zapálila si cigaretu, vypýtala si ešte jeden fernet a keď ho vypila, vybrala sa do svojho provizórneho domova. Stále premýšľala, čo povie Rolandovi.

Po tom, čo ju Roland vyhodil s holým zadkom a jednou igelitkou s jej vecami na ulicu, premotala sa dva dni a dve noci po meste. Snažila sa vyhľadať známu z ulice. Medzi ženami od fachu nie je príliš veľká súdržnosť, ale občas sa nájde nejaká dobrá duša, ktorá pomôže. Na Naty narazila raz na ulici, kde sedela na lavičke zbitá od pasáka. Pomohla jej a ošetrila ju. Odvtedy si boli blízke a bola to jediná spriaznená duša, komu sa Serena mohla zveriť so všetkým. Teraz však márne brázdila miesta, kde chodievala, pýtala sa na ňu, nikto o nej nevedel a nikde ju nenachádzala. Naty sa po tej skúsenosti, ako ju zbil pasák postavila na nohy a našla si prácu. Síce za pár eur, ale na prežitie a na prenájom to ako tak stačilo. Serena na ňu narazila náhodou, keď vychádzala z obchodu. Takmer do seba narazili. Serene v tom momente odľahlo a hodila sa jej okolo krku. Neskrývala radosť z toho, že ju konečne našla. Sadli si spolu na kávu a rozprávali, rozprávali a rozprávali si svoje príbehy niekoľko hodín. - „Nič to, zober si veci a ideme ku mne,“ zavelila Naty, zobrala Serenu pod rameno a odvliekla ju k sebe domov. -„Pozri, narodí sa ti dieťa. Je jedno, kto je otcom, aj tak sú všetci chlapi rovnakí. Vychováme ho spolu,“ snažila sa ju upokojiť doma pri čaji. - „Ale kde zoberiem peniaze? Ako budem ja môcť vychovávať decko?“ protestovala Serena. -„Nič sa neboj, nie si prvá, ani posledná. Nejako to zvládneme, uvidíš,“ neustúpila Naty, „zajtra môžeme vybehnúť poobede do obchodu popozerať nejaké detské vecičky.“ Na druhý deň Naty čakala na Serenu do večera. Prišla neskoro pred polnocou. Bola opitá a sfetovaná. Dva mesiace sa Naty snažila pochopiť ju a dohovoriť Serene do duše. Serena však, ako keby nevnímala a situácia sa opakovala takmer denne. Len z času na čas zostala ležať v posteli a utápala sa v depresii a sebaľútosti. Niekoľko krát ju Naty našla spitú pod obraz s chlapom niekde pod bránou. Nesúdila ju, nevyčítala jej nič, pretože sama prežila situácie spojené s najstarším remeslom a vedela, že každá jedna z nich mohla skončiť podobne, alebo ešte aj horšie. Jedného dňa sa však už nemohla pozerať na to, ako zasa vzlyká do vankúša. -“Vyliezla si dnes vôbec z postele? Mohla si aspoň trochu upratať, kým som bola v práci! Čo si robila celý deň?“ Serena ani nezdvihla hlavu. Zrak mala upretý na televízor a ani okom nemihla. -„Bolí ma dnes brucho,“ odpovedala iba tak mimochodom. Naty to nahnevalo a vypla televíziu. -„Počúvaš ma vôbec? Kedy konečne pôjdeme do obchodu nakúpiť potrebné veci? Je najvyšší čas, aby si sa začala starať o to, čo oblečieš dieťaťu, keď sa narodí a kde ho uložíš!“ -„Mne je to jedno!“ zvrieskla na ňu Serena a natiahla sa za ovládačom od televízie. Naty bola rýchlejšia a zobrala jej ho. -„Počuj, moja milá, tak keď ti to je jedno, mala by si začať premýšľať, kde sa presťahuješ. Ja mám už toho dosť. Keby si sa aspoň trochu snažila!“ Serena sa urazene postavila z postele. Nahádzala na seba veci a do kabelky začala hádzať šminky. -„Čo teraz robíš?“ spýtala sa Naty. -„Odchádzam.“ Naty len stála a pozerala na ňu. Stále čakala, že si to rozmyslí a prestane histericky behať po izbe a hľadať, čo ešte zbalí do igelitky. Serena však vytrvalo hádzala svoje drobnosti do tašky a nevyzerala na to, že by chcela ustúpiť. V predsieni sa Serena zohla po topánky, aby sa obula. Tvár sa jej skrivila, chytila sa za brucho a skrútila sa do kúta. Zjavila sa pod ňou mláka tekutiny zmiešanej s krvou.
Serena porodila v siedmom mesiaci. Už pri vstupe do pôrodnice sa rozhodla, že dieťa nechá v pôrodnici. Vlastne sa ani nebolo o čom rozhodovať. Vedela, že u Naty zostať nemôže. Otec sa od telefonátu z kaviarne ani neozval a nedvíhal jej viac telefón. Nemala sa na koho obrátiť a nevedela si predstaviť život s dieťaťom na ulici. Sama nemala strechu nad hlavou a už vôbec netušila, kde by sa uchýlila s dieťaťom, ktorého otca ani nepozná. Len čo sa trochu pozviechala, ušla z pôrodnice, pretože potrebovala dávku drogy. Dieťa nechala v pôrodnici. Nechcela ho vidieť, ani vedieť jeho pohlavie.
Dieťa bolo drobučké, ale životaschopné. Chlapec. Prekonal abstinenčné príznaky po drogových úletoch matky. Testy na HIV a hepatitídu všetkých typov vyšli našťastie negatívne. Po tom, ako lekári ukončili testy a vyšetrenia, bol umiestnený do dojčenského ústavu a bol zaradený medzi deti na adopciu. Onedlho sa ho ujal mladý bezdetný pár.

Šťastný koniec? Určite áno. Ale len málokto si vie predstaviť to, že náhradní rodičia takéhoto dieťaťa musia počítať s tým, že dieťa nesie svoju genetickú výbavu, ktorú dostalo v prvých štrnástich dňoch tehotenstva a po delení oplodneného vajíčka sa len jedna bunka začala správať inak. Snáď sudičky, ktoré vtedy okolo lietali, vybrali práve tú správnu a najlepšiu, maličký zázrak. Bojovníka. Málokto si uvedomí, že v najdôležitejšom období, keď sa rozhoduje o tom, čo dostane dieťa do vienka, jeho matka fičala na drogách, cigaretách, alkohole, bola bitá, psychicky labilná a v nebezpečenstve nákazy infekčnými chorobami. Nezanechá to všetko na tom maličkom tvorovi až natoľko trvalé následky, že by náhradní rodičia museli smútiť a trápiť sa spolu s ním? Dieťaťu má byť venovaná láska. Miesto toho bolo odstrčené skôr, ako sa prvý krát nadýchlo a zaplakalo. Pre niekoho je dieťa zázrakom prírody, a pre iného je príťažou alebo nedopatrením. Niekto dieťa považuje za vec, ktorá sa dá len tak odstrihnúť a odložiť. Na druhú stranu, aká budúcnosť by ho čakala v rukách genetickej matky? Dokázala by sa oňho postarať? Dokázala by ho vychovať? V tomto príbehu sa vyskytlo hneď niekoľko sociálnych problémov, nad ktorými by sa dalo zamýšľať a polemizovať. Matka, ktorá spadla na dno spoločnosti, kde sa živí prostitúciou, alkoholička, drogovo závislá, bez zodpovednosti ako takej, so zjavnými sklonmi k depresii. Dieťa, ktorému bolo odopreté všetko to, čo od počatia buduje jeho nie len genetickú výbavu, ale aj jeho prirodzený vývoj. Pri predispozíciách, s ktorými prišlo na svet je vysoké percento pravdepodobnosti, ako môže prebiehať jeho nasledujúci život. Koľko lásky, trpezlivosti, odborných skúseností a tolerancie bude treba venovať tomuto dieťaťu, aby jeho životný priebeh bol aspoň podobný tomu bežnému normálu? Toto sú otázky, na ktoré nedokáže nikto odpovedať s istotou. Náhradní rodičia, ktorí vychovávajú dieťa s vedomím všetkého, čo sa udialo. Akí veľkí profesionáli musia byť, aby zvládli situácie, ktoré nastanú pri výchove? Akí veľkí ľudia musia byť svojou dušou, aby zvládli vlastné citové životné polohy, keď sa dali na túto životnú dráhu? Nadškrtli sme len minimum otázok, nakoľko nechceme viesť odborné debaty. Samozrejme, že táto téma má ďaleko hlbší charakter, ku ktorému existuje mnoho odborných článkov. Môžete sa však vyjadriť k tomuto príbehu Vy.

Súvisiaci článok:
Aby človek uspel, musí sa stať najskôr pesimistom