osudová chyba z nevedomosti

prosím vás o neaké usmernenie..
moje trápenie..ktoré sa mi nedarí zmeniť.Neviem ako začať..pred 7rokmi som mala 2 ročný vzťah,kt skoncil bez vysvetlenia..velmi ma to bolelo..až som bola zufalá..bývavalo mi smutno..tak asi po roku rozídení som skusila začať chodiť s mužom čo ma mal rad..a pomohlo mi to ..aj som sa zalúbila prežili sme krásne chvíle až som otehotnela tak sme sa vzali..prečo nie hovorila som si však sa lubime a velmi som sa tesila na babetko..začali sme si tvoriť svoj domov..a narodil sa nám synček..bola som šťastná, ale aj velmi unavená, lebo skoro stále plakával mal koliky, 9 mes som kojila, cez noc sa budil aj 15 krát!! naucila som sa varit a starať sa o domácnosť a všetko okolo..až tak za 6 mesiacov mi prislo velmi smutno za tým ako sme spolu len chodili za tými peknými chvílami...chcela som sa isť odreagovať,bola som vyčerpaná narazila som na odmietnutie od manžela aj od mojich rodicov, a opovrhnutie že aká som, nepochopili ma že chcem len na chvílu vypnuť..tak som sa snažila aj nadalej, až mi bolo tak zle že som nevidela už naplnenie z domácich prác a maleho..nechcela som vzťať ani z postele..tak som zasla k psychiatrovi, ten že to mám depresiu tak som užívala lieky bolo mi lepsie, potom som urobila velku chybu, uverila som manželovi že aká som nemožná hovoril mi že ja som není pre rodinný život..a tak že mu dokážem že sa mýli...že si dáme druhu sancu a opet ja hlupana som otehotnela, pocas tehotenstva som sa tesila na babo, chvílu bol klud..potom sa narodil..a nič sa nezmenilo....už 5 rokov som doma a len fugujem ako stroj..neviem byť v klude, a ani sa tesiť z chlapcov, iba trochu vecsinou len krmim atd..ked je manžel doma tak vo vnutri citim že zurim že som z neho nervozna..už ani s ním nedokážem spať a ak ano pre mna to s laskou a milovaním nemá nic spoločné..je mi to luto casto spomínam na to ako nam bolo dobe nazačiatku..vsetko som mu povedala, a tak sa snažíme nehadať..je to už koniec lásky?aj ked niekde ideme sami mna to s ním nebavi..bojím sa toho že som si spackala život svojou nevedomosťou, že som s ním nemala žacať chodiť ked som bola len rok po rozchode a stále som s tým nebola vyrovnaná, že ci mi neslužil len ako náplasť na dušu..teraz neviem ci sa dokážem obetovať a žiť s ním kvoli detom..za cenu toho že ho už nelubim, že už nepocitim nic pekné..a ani nebudem mať sex..občas mi to riadne chýba a pácia sa mi iný muži...závidím druhým že im to funguje..bolí ma ked vydím že je niekto šťastný...