Kruh života

Niekde som počula, že život je ako špirála – odvíja sa a postupne sa stáča takmer tam, kde začal – len o kúsok ďalej. A opäť sa začína ďalší kruh. Takto v dotýkajúcich sa kruhoch, ktoré vytvárajú veľkú špirálu, vraj prebiehal vývoj sveta i dejiny ľudstva. A ku kruhu je prirovnávaný aj život každého človeka.

Dnes som sa tohto poznania dotkla takmer hmatateľne. Bola to taká naoko obyčajná chvíľa – vybrala som sa s drobcom navštíviť moju ťažko chorú nevládnu babku, ktorá je na pár dní v opatere rádových sestričiek v liečebni. To aby si mama, ktorá sa o ňu stará, trošku vydýchla a zotavila sa.

Usadila som sa s oboma pod stromom na lavičke, z jednej strany detský kočík s 9-mesačným bucľatým batoliatkom, z druhej strany invalidný vozík s 85-ročnou drobnou žienkou. Pravnúčik a jeho prababka. Usmievali sa na seba – babička krásnela a malý drobec kúzlil svoje čarovné dvojzúbkové úsmevy. Po chvíľke som jej ho opatrne pridržala na kolenách a on načiahol k nej svoje ruky. Doma už vieme, čo od tých nezbedných rúčok teraz čakať – vedia nás vyšticovať až do sĺz, naťahovať líca, capkať kade-tade po tvári. Teraz nie, toto bolo sólo pre ten najjemnejší dotyk. Opatrne sa dotýkal jej tváre a prštekmi po nej jemnučko chodil. Potom si zľahka položil svoju bucľatú rúčku na jej útlu tmavú fľakatú ruku s ovisnutou kožou, ruku, čo celý život ťažko robila. Tie dve ruky boli v na predlaktí takmer rovnako silné, ale tie dlane, medzi tými bol rozdiel jedného celého ľudského života. Jeden život pučiaci, druhý napĺňajúci sa. Obraz, na ktorý nezabudnem. Toto boli tie dva kruhy špirály, ktoré sa takmer dotýkali. A ten dotyk mal vzdialenosť natiahnutia malej detskej rúčky. Inak si boli kruhy v mnohom podobné – dve krehké bytosti, takmer nevravné, hovoriace skôr očami a úsmevmi, ústa, ktorým som dávala piť – do jedných z cucáčikového pohárika, do druhých zo slamky. Do jedných úst detský piškót, do druhých detský piškót. Na jednej strane plienky, na druhej strane plienky. Na jednej strane vozík, na druhej strane vozík. Obaja hľadeli na neďaleké nádherné astry. Čo na tom, že ani jeden z nich ich nevedel pomenovať – jeden ešte nie, druhá už nie, hoci bola kedysi majiteľkou tej najčarovnejšej záhrady na svete. Dôležité bolo, že hľadeli a usmievali sa na ne.

Veľakrát ma napadá, koľko toho majú malé deti a starí ľudia spoločné. Stoja na dvoch póloch spoločnosti a predsa akosi patria k sebe.

Tým, že potrebujú cítiť veľa, veľa lásky.
Tým, že sú zraniteľní.
Tým, že sú odkázaní na druhých.
Tým, že rúčky jedných neustále capkajú vôkol seba a chytajú do dlaní svet, kým duše druhých bažia po dotyku.
Tým, že ich čas beží inak.
Tým, že vnímajú veci, na ktoré tí ľudia zo stredu často nemajú čas, ani optiku.
Tým, že nie sú príliš v centre pozornosti spoločnosti.

Žijeme v čase, keď mnoho rodín žije príliš oddelene a viacgeneračné vzťahy už často nie sú také intenzívne. Ja som si dnes uvedomila, aké je šťastie cítiť tú silnú kontinuitu svojej rodiny. Cítila som sa ako most, ktorý tie dve drobné bytosti spájal. A tiež sa mi dávno páči myšlienka spoločných domovov pre deti a starých ľudí, ktorí nemajú to šťastie mať vlastnú rodinu alebo sa ich rodina nedokáže o nich postarať. Myslím, že si majú vzájomne veľa čo dať.