Ha - toto som si prvýkrát uvedomila kdesi v momente, keď ma (minimálne som si to myslela 
) opúšťala puberta - konkrétne v súvislosti s kolotočmi a všetkými tými k nim priľahlými atrakciami ako súp strelnice, cukrová vata a čo ja viem ešte čo všetko.
Hlavne teda pokiaľ ide o tie strelnice a "tovar" tam vystavovaný - moje rovesníčky mi to určite potvrdia, že v časoch našej mladosti to vyzeralo inak ako dnes - papierové kvety boli skutočne papierové, ručne robené, často ženy a dcéry majiteľa strelnice vyrábali tieto skvosty "za plnej prevádzky" z obyčajného krepáku (teda, dnes obyčajného, vtedy som to videla inak), akurát že ony ich často prekladali ešte aj farebnými alobalovými "papierikmi", aby to cel bolo trblietavejšie, z rovnakého materiálu (krepák nastrihaný na pásiky) boli aj také loptičky na gumičke a vrchol všetkého blaha boli opice na gumičke - sadrová hlava omotaná v kúskoch skutočnej kožušinky ... no, iste si to mnohé pamätáte, čo mali naše mamky roboty, aby nás od týchto pokladov odtiahli bez toho, aby sme si museli objednať vlečku na ich odvoz, o zruinovaní peňaženky ani nehovoriac.
No a zrazu prišiel deň - a ja som si za ten živý svet nevedela spomenúť, čo ma ešte na posledných hodoch mohlo na tomto "braku" tak fascinovať.
Ale je zaujímavé, že si prišla s touto témou, ja sa už pár dní pohrávam s podobnou témou, iba akosi nemám čas učesať písmenká tak, aby som ich sem mohla zavesiť - ale možno že teraz to pôjde o kus rýchlejšie
Krásna téma, magic
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
, o com "nezasvateni" nevedeli ... ale kuzlo nikde! Odvtedy som bola v kostole len parkrat. 
Oni ma lutujú,že aj kalkulačka bola v mojom dospievaní vzácnosť.
Nedávno som sa zase raz presvedčila, že VOS jednoducho funguje. A to pritom naozaj nemusíte nikam písať, schovávať lístočky, rituálne ich páliť, či zahrabávať.
Stačí si jednoducho želať. Podľa potreby znova a znova želať (želanie obnovovať)... a samzrejme na tom aj samostatne pracovať. Nenechávať to naozaj len na tom VOS, ale robiť si k tomu cestičku.
Ja som napr. takto po rokoch zatúžila zase vidieť môj vlastnoručne vyrobený domček pre bábiky vrátane zariadenia. Táto túžba ma prepadla pred niekoľkými rokmi a postupne čas od času som trávila pár hodín v pivnici a prehrabávala krabice, kde by mohol byť.
Už som sa zmierila s tým, že padol za obeť triedeniu mojej mamy a skončil niekde na smetisku. Ale vytrvalo som aj tak občas zašla do pivnice hrabať ďalej. A jedného dňa som ho objavila. Bola to dokonca krabica, ktorú som už v rukách mala niekoľkokrát, len ma nenapadlo, že je to ono.
Rovnako ku mne, po mesiacoch strávených na internete, doputovali rôzne skladby. A to som si z nich pamätala len pár tónov, nič viac. No jeden spomienkový záblesk postupne oživoval ďalší, až som našla dosť "kľúčov", aby ma doviedli k hľadanému.
Alebo som sa konečne dostala na miesto, kde som niečo pekné prežila. Trvalo dlho, než som si spomenula, kde to vôbec bolo. Ale podarilo sa a ja som si tam zacestovala.
Tu je však malý háčik.
Vždy sa nakoniec ukáže, že "do tej istej rieky dvakrát nevkročíš".
Len čo predmet mojich spomienok objavím, naplní sa moja túžba (a stratí sklamanie z neúspechu). Ale rozplynie sa ono kúzlo, ktoré spomienku halilo. Spomienkový optimizmus. Tá vec v mojich spomienkach bola akási iná. Snáď to bolo dané tým, že skôr ako tá vec, v mojej pamäti rezonovali príjemné pocity s tou vecou spojené, iné nároky veku, iné skúsenosti, ...
Nie žeby môj domček bol iný. Ale je iný. V spomienkach bol akýsi - krajší? Väčší? Dokonalejšie urobený?
Tá skladba znela - príjemnejšie? Rezkejšie? Úchvatnejšie?
To miesto bolo - akési iné?
Na jednej strane som rada, že mám tú vec späť. Že sa s ňou môžem zase tešiť. Spomínať nad ňou na všeličo. A to ma moc teší.
Ale je tu maličká kvapka sklamania, že som čakala niečo viac. Že to nie je tak úplne ono. Aj keď je to zanedbateľné, vždy ma to prekvapí.
A čo vy? Zažili ste návrat, zhmotnenie spomienky, ktoré bolo krajšie než spomienka sama? Alebo rovnako úžasné?
Alebo si tiež s nostalgiou vzdychnete, že už je to aj tak preč?