Dennik nanicmamy crystall (bacha - long true version)

O poslednej nedeli

Domácnosť C.
Krásny deň pred nami. Rodina spí.
Sedím na terase na svojom privátnom mieste: predposledný schod na schodisku vpravo a pozerám do diaľav....na kopce, pasienky, lesy... Pohľad pre bohov.
Milujem tieto rána, sú iba moje. Vdychujem vôňu lúk a nacúvam zvukom okolia, ktoré sa postupne prebúdza. Takéto ráno sa dá vychutnávať, kým sused nezapne do éteru rádio, alebo iní vypustia na dvor tak priemerne troch psov... Pozerám, pocúvam a....zaleziem do domu.
Teraz toto ráno patrí iným.

Moji medvedi sa pomaly prebúdzajú. Najprv vylezie manžel:
- dobré ráno, kááávičku poprosím -
Podávam a dostávam za to pusu. So zalepenými očami sadá do kresla v obývačke. Samozrejme, kým sa nepreberie....panorámu má viete kde :).
O pol osmej kričí z podkrovia malý hlások:
- mamááá, mááááma!...aíííí (tatí), áááái! -
Dievčatko v ružovom pižamku stojí na okraji schodiska a s obrovskými očami a s čarokrásnym úsmevom čaká, kým pre ňu neprídeme. To sa už s manželom pretekáme, kto tam prvý dobehne a komu bude patriť prvý ranný úsmev, ktorý nám pohladí dušu. Mráčik nás na tých schodoch ešte nečakal. A začína nám rituál. Dolu pižamko, umyť, vycikať a "mlie".
- mama, mlie - a chytro, nevydržím, ešte toho musím veľa stihnúť, mama vieš!...
Viem :)
...a odovzdávam dievčatko aj tatinovi. Ten sa tvári, že rozmýšľa. Vidno to na ňom totižto.

- čo dnes podnikneme? - pýtam sa.
- ty chceš niečo podnikať? - odpoveď!!!
- mne je to jedno. Nemám nič v pláne. JA NEPLÁNUJEM!-dodatok, aby som bola v obraze.

Si myslím, to víš... vylezieš von a hneď zaradíš spiatočku a už aby sme sadali do auta. Polievka mi zostala od včera, o raňajky sa u nás stará tatino...začala som teda baliť ruksak: pitný režim, špekáčky, lančmít, zelenina, chlieb, vreckový nôž, zápalky, plachta...

- Roháče? - pokúšam.

Drahý zdvihne obočie. V očiach má protiotázku (šibe ti?), ale pre istotu sa pýta:
- teraz? o tomto čase? Ty si nejako veríš! - poznajúc moje pokroky na túrach a pozerá na bruško.

Strašná, stručná debata. Vrazím do neho pre istotu ešte jedno kávové latté. Zajedá to raňajkami a čakáme na medveďa č.3.
Ten sa ukáže okolo deviatej.

- dobré ráno - povie s úsmevom. Prebeh cez kuchyňu, zátačka, hop na gauč a zapne telku.
- ja nie som hladný - dodatok.
No, to určite! (myslím si) a dostane raňajky. Neviem ako u vás, dámy, ale u nás je na gauči pre dve malé deti "strašne málo miesta". Vždy ten druhý chce miesto toho prvého, krik, rev, žaloba, bordel :), ale napokon to vždy nejako predsa len dopadne ku kľudu celej rodiny.

S manželom sme medzitým po vzájomnej dohode predsa len dospeli k záveru, že treba vypadnúť. Sprace stôl, nachystal ryby na večerný gril a ja som nachystala deťom oblečenie s tým, že o desiatej sme vyrazili na túru.
Samozrejme, som si neuvedomila, že moje raňajky boli o štvrtej ráno. Hrdinka! Pod kopcom to ešte šlo, syn ma držal za ruku, rozprávali sme sa...piánko... Manžel zobral malinkú na plecia, ruksak a poďho hore strminou v štýle "posledný mohykán - záverečný level". Ujal sa ma teda syn.

- neboj, maminka. Ja ťa vytiahnem! -

Zobral polmetrovú palicu a ťahal ma hore. Kde bolo treba, tlačil!!! Konáre mi spred nôh odhadzoval. Ja červená, sfučaná, čierno pred očami a hlavne strrrrašne hladná. Na hrebeni, na rovinke už bola pohoda. Manžel zložil malinkú a kochá sa:

- aká krásna prechádzka... -

Nereagujem :) Štádium pocitov vraha nemám, veď hádam to nejako dopadne. Fakt je tu pekne. Pomaličky sa dástávam do NÁLADY, venujem sa synovi, rozprávame sa... Tu manžel pribrzdí:

- aha, hríb! -

Postavím sa pred neho.

- kde? - ešte som aj slepá. Ale zbadala som ho. Volám syna. Postaví sa predo mňa.

- kde? - zapotí druhý.

Tatino si vzdychol a išiel vybrať toho 20 cm praváka, ktorý tam stál na ihličí uprostred ničoho. Pofotil s ním deti, chvíľu okolo nás pomanévroval a odovzdal mi tak za náruč hríbov.

- a maminka nám ich ponesie, že? - hádže na mňa žmurkací kukuč. A mala som po nálade :).

A šli sme ďalej. Nasledovalo močarisko, o ktorom som ja a moje botasky doposiaľ nič nevedeli. Hlavné kroky robil manžel, potom išiel syn v gumákoch a potom ja. Keď bol drobec ZA, začal si obzerať okolie a čakal.

- maminkááá -
- počkaj, už to mám prejdené - odpovedám hopkajúc. Konečná! Už je hora a mám to v suchu.

- maminkááá! Maminkááá, pozri aký krásny strom! -
- kde? ukáž! Parááááda! - začumím sa, rozplývam sa a zároveň zalomím pravú nohu do posledného bahna. Unikátne - po členok.

Všetci boli v pohode, len ja som bola v polceste už ako prasa. Zablatená, doškrabaná, červená, strapatá... A znovu sme šli ďalej. A zas lesom. Keď tu zrazu....

- vrrrrr -

Prejdem desať metrov a... - vrrrr -

- preboha! To čo je? - desím sa.

Manžel kdesi vpredu odpovedá cez plece, že uvidím, že za chvíľu TAM budeme. Vedela som, kde TO asi je, ale nevedela som, čo sa TAM deje! A o TO vlastne od rána šlo!!! Vraj!!!

- vrrrr -

Prvý to nevydžal syn. Rozbehol sa a už ho nebolo. Manžel zo solidarity vydržal takých desať krokov a tiež ho nebolo. Zmašíroval aj s malinkou - revajúciou HIJO - na pleciach...

- vrrrr -

Ostala som sama. Niesla som SI hríby a šla som zodpovedne po značke.
Les ma vypľul pri prebiehajúcich pretekoch rýchlostných áut do vrchu. Konkrétne.....pri stánkovom bufete, aj so 7 eurami vo vrecku.
Pred bufetom prežúvali svoje iste zaslúčené hamburgery štyria červení anjeli z Rescue system-u. Červená v kombinácii s čapovanou kofolou priam revali na mňa: stoj - ani krok!

- paráda - fučím pred nimi, podopieram si bok a prešľapujem z nohy na nohu.

- ...a porôdy? Pôrod dnes zvládnete? - zašibalo mi netradične.

Do jedného im žuvanie zamrzlo! Ktorý si pchal pol hamburgera do pusy, ten zamrzol celý. To bola podívaná! Normálne sa rozhodovali, v tom zlomku, čo robiť a či to môžu ASPOŇ dojest.
Táááka som bola mrchavá.
Kým nabrali žuvacie schopnosti, som ich ubezpečila o svojej bezúhonnosti a 18 t. tehotenstva. Zrejme som vyzerala spolu s bruškovcom a náručou hríbov tak neodolateľne, že ma pozvali aj na kofolu. Alebo...alebo sa im uľavilo. Zas si nemôžem tak lichotiť, treba byť aj realista... :)
Chvíľu sme kecali, keď ich odvolali k jednému aktivistovi, ktorý sa roztrieskal o zvodidlá.
Zobrala som medzi prsty kofolu a išla som si hľadať rodinu. Stáli pod lesíkom a pozerali autá. Tam som zložila svoje staré kosti na plachtu. Bez ohľadu na to, aké fára tam prebiehali, moje telo kričalo - už konečne rob niečo s tým lančmítom! Stiahla som k sebe deťúchy, aby som nebola zas taký egoista. Najprv dostal napapať druhý, potom prvý, znárodnili mi aj kofolu :) a mne zostala kopa chleba, ktorý som fakt z úplneho znenazdania celý zjedla. Takže zbalené špekáčky nám boli od tejto chvíle tak na dve veci.

- vrrrr - :)

Kde sa vzali, tu sa vzali, prišli Činky. Aby som upresnila. Prišli Činky v nálade, typu "krásny deň pred nami" v počte tak 6 ks. Manžel stál s deťmi vpredu, ja som sedela bajočko tak 3 metre vzadu a Činky sa postavili k manželovi sprava.
Zas som mala z celej akcie iba to - vrrr - :).
Po chvíli ma prestalo baviť pozerať na chlapské ...hm...rite aj s "vrrrr", tak som sa postavila k manželovi zľava aj s patričným štipľavým komentárom, ktorý som si mohla v tej chvíli strčiť... :) Činky sa rozhodli, že máme to najsprávnejšie miesto s výhľadom na strávenie krásneho dňa.
Prevraciam očami a cúvam spiatky na MOJU plachtu. Ťahám so sebou aj malinkú, nech robí bengál.

Nevernica jedna!

Nevernici stačilo povedať aká je "čačaná" a už ukazovala ujom ručičkami o zem, TU ujo, tu urob BA! Tu, tu...
Celkovo to vlastne dopadlo príjemne. Činky si posadali okolo nás, objednali z bufetu, čo bufet mal...od koniferky, cez pivo, po rôzne občerstvenie a sladkosti. Niečím sme prispeli aj my... Viacmenej šlo o pohodovú zábavu, bez obťažovania a výpadov. Celé posedenie bolo o chlapských komentároch, typu: autá vytiahli priemerne 230 km, formule radar ani nezachytil... a pri škodovkách všetci svorne vzdychali a jajkali a božekali a achkali... Celkovo prešlo okolo 100 áut, ako som sa dozvedela: subaru, fiat, citroen...

Malinká si pospala v mojom náručí a syn sa objedol :). Ked sa vyspala, šlapalo sa naspäť. To sa už dalo prežiť. Terén bol pre mňa schodnejší, lebo strmina bola v záverečnej fáze. Veľa sme sa rozprávali so synom, malinká vyjedala čučoriedky, čo bruško zmestilo. Nádhera.
Tie super hríby sme napokon nestihli zjest. Tak som ich odviezla na druhý deň k rodičom. Aj tí sa potešili :).

Do večera so toho udialo ešte veľa, ale to je už o starostiach :) a to sem nepatrí.

the end