O všednosti

Dnes som si opäť uvedomila ako milujem svoj každodenný kolobeh života. Cesty do práce, víkendové radosti, minúty plné rovnakých úkonov. Milujem dni, ktoré majú svoje drobné ciele a upokojujúci rytmus. Keď sa ráno zobudím a viem, že mám nachystať manželove ponožky priamo k jeho vankúšu, inak ich nenájde. Keď odhrniem záclonu a za ňou zbadám susedu so psom, ktorého prosebné oči nikdy nezvládne udržať na vodítku. Keď varím kávu a mám to privilégium, že môžem ju pripraviť pre dvoch do šálok plných spomienok. Keď môžem naštartovať auto a pravidelne zabudnúť, že som zabudla zapnúť svetlá. Opäť sa budem pár hodín stresovať, nadávať, vzdávať, víťaziť , naháňať a padať. Sľubovať, že zajtra ma tu už nikto neuvidí, že všetko spravím inak, že.... A potom sa budem večer v prítmí potichučky modliť, aby som mohla zajtrajšok prežiť tak isto, ako dnešok. Keď som bola malá, snívala som o veľkej dobrodružnej životnej ceste. O niečom výnimočnom, niečom, čo nemá každý. O povolaní prezidentky, o cestovaní, o dokonalom partnerovi. Dnes viem, že pre mňa najkrajšie vonia moja posteľ, najzelenšia tráva je v našej dedine a moje srdce nedokáže spokojne tĺcť bez kompatibilnej polovice. Tej, ktorá sa na mňa spokojne usmieva zo spánku, napriek tomu, že si opäť obliekla naopak pyžamo.

Milujem všednosť, ktorá je vlastne nevšedná. Neobyčajná tým, že sa dá na ňu spoľahnúť. Aspoň zdanlivo...Preto som musela napísať tento blog, aby som si ho mohla v ťažký deň prečítať. Zahnabiť sa, a opäť poprosiť ešte o priehršť ďalších všedných, krásnych chvíľ...