Tatry, nostalgia a stratené kľúče

V pondelok sme si urobili výlet do Tatier. Mala som tu na návšteve kamarátku z Plzne, ktorá bola naposledy v Tatrách keď mala desať rokov a tak sme si povedali, že si doprajeme trochu nostalgie.

Na zadné sedadlá sme natrieskali naše tri deti (z toho dve moje) a vyrazili sme! „Pozri, už sme v horách!“ ukazovala kamarátka svojmu synovi bieliace sa kopce hneď ako ich bolo vidieť z diaľnice. „Veru hory!“ usmiala som sa. Pripomenulo mi to náš výlet na Šumavu, keď sa ma snažila presvedčiť, že mierne zvlnené šumavské kopce sú horami. Riadne sme sa vtedy doťahovali, ale musím zase uznať, že Šumava bola krásna.

V Tatrách bol strašný odmäk pripomínajúci naozaj krásny jarný deň. Hoci je len február teplomer ukazoval deväť stupňov.  Deti strašne túžili po snehu a tak sa aj k bielej mase pokrývajúcej zem správali.  Bobovali sa, hádzali do snehu a najlepšie bolo keď si polokvapalinou vyhlásili guľovačkovú vojnu. Po pár minútach vyzerali akoby ich niekto hodil do potoka. Chalani boli naozaj úplne mokrí od hlavy po päty. Prešli sme sa okolo Štrbského plesa, urobili zopár fotiek ako pamiatku na dnešný deň a zamierili sa ohriať do koliby v blízkosti plesa. V reštaurácií bolo príjemne. Rukavice a čiapky sme dali osušiť ku krbu a nasávali pravú slovenskú atmosféru a samozrejme aj jedlo. Strapačky, halušky a pirohy...dnes sme si teda dopriali, ale veď aj to treba, no nie? Deti sa miesili po drevenej lavici a neustále čosi zhadzovali na zem. Zas som sa po niečo zohla, boli to kľúče od auta. V šoku som pozerala na kľúče „Ako som ich mohla vytratiť?“ hovorila som si. Dávam si totiž na takéto veci dvojnásobne pozor. Keď som sa lepšie prizrela, kľúče neboli moje. Boli od volswagenu. Odniesla som ich samozrejme personálu reštaurácie. No hneď som sa dokázala vžiť do tých chudákov, ktorí prídu po lyžovačke alebo prechádzke k svojmu autu a nenájdu kľúče. Niečo podobné sa nám stalo v Chorvátsku pred pár rokmi. Po pol dni strávenom v inom stredisku, kde sme vyrazili, sme sa rozhodli sa vydať na cestu späť na náš apartmán. Až pri aute sme zistili, že nemáme kľúče. Čo nasledovalo si asi dokážete predstaviť. Chodili sme postupne miesto po mieste, kde sme sa v ten deň zastavili. Pýtali sa obsluhy v reštaurácií, kontrolovali chodníky aj pláž. A nič! Zúfalí sme sa rozbehli do kaviarne, kde sme si poobede dávali kávu. Bol podvečer a kaviareň práve zatvárali. Naše pocity zmaru sa zvyšovali. S nádejou sme sa však ešte opýtali pána zamykajúceho priestory. Bol to neopísateľný pocit šťastia keď prešedivelý chorvát vytiahol naše kľúče z vrecka. Doslovne sme ho vybozkávali a ponáhľali sa k autu...A od tej doby naozaj dvakrát kontrolujem či mám vrecko alebo kabelku s kľúčami starostlivo uzavretú. (hoci som vtedy v lete nebola ja príčinou stresovej situácie ale môj zákonitý)

Po tom ako sme dojedli, deti sme poobliekali do polovysušených vecí a pokračovali
v oprašovaní spomienok mojej českej kamarátky na miesta, ktoré navštívila takmer pred tridsiatimi rokmi. Pozreli sme sa pod skokanský mostík, dali si zákusok v hotely FIS a pomaly sa vydali na cestu smerom k nášmu zaparkovanému autu. Podvedome som sledovala parkovacie miesta, ktoré sme míňali s nádejou, že uvidím panicky sa správajúceho majiteľa VW. No nestalo sa a my sme už boli pri aute. Mokré veci sme samozrejme povyzliekali s našich ratolestí a naložili sa do auta. Po pár minútach jazdy všetci traja spokojne odfukovali. S kamarátkou sme si kúpili kávičku na pumpe a užívali si cestu do Žiliny krásnou jarnou februárovou krajinou.

Večer, keď som manželovi sumarizovala deň, zaspomínali sme si na to chorvátske „šialenstvo“ a veru až nám behal mráz po chrbte pri predstave, že by sme vtedy tie kľúče nenašli. Tak snáď aj príbeh pána/pani z VW mal šťastný koniec....

A vy ako naničmamy, stalo sa Vám niekedy niečo podobné??