Kto alebo čo Vás v živote ovplyvnilo?

ja sa drzim v zivote hesla: co ta nezabije, to ta posilni... takze aj to zle dokazem (nie vzdy, aj ja padam na hubu ) obratit a ked to priamo nevyuzit, aspon sa z toho poucit;
na co nemam stastie v zivote, to su vekovo seberovne "kamaratky" (aj teraz mam zname, ci kamaratky zhruba o desat rokov starsie ako som ja sama, neprekaza mi to, vela sa ucim) a tie ma ovplyvnili velmi - dnes len tazko verim a pustam si niekoho blizsie k telu, vzdy je tam odstup, aby som v pripade potreby mohla zabuchnut dvere a nezavadzala mi v nich niecia noha!
odchod zo Slovenska a spoznanie kopec uzasnych ludi na potulkach, s ktorymi som dodnes v kontakte
no a snad najvacsi uder pod pas som si zasadila, ked sme sa prestahovali do Francuzska, nevedela som ani zatat, francuzstina bola pre mna spanielska dedina, este stale je trochu, ale uz sa viem ako tak orientovat v mape no a tu je ten vplyv najvyraznejsi, kedze kopec ludi sa k tebe sprava ako k debilovi, lebo sa nevies adekvatne obhajit o to tazsie musim makat, aby som im dokazala, ze ja v tej hlave nieco mam takze motivacia ako hrom

Krásna téma ,momentálne sa mi nechce písat ale určite neskôr prispejem

Ahojte,aj ja sa pripájam k téme.V mojom prípade ma najviac ovplyvnila smrť mojej maminy,keď som mala 12rokov(brokenheart) .Boli sme doma piati súrodenci,najmladší 3roky.Dve staršie sestry pomáhali ako sa dalo,veď mali svoje rodiny a maličké deti.Vtedy pre mňa skončilo detstvo a začal boj o život.Petĺkali sme sa všelijako,lebo otec začal piť.
Ďalšia udalosť,ktorá ma posilnila,bol život na samote,kde najbližší susedia boli 2km od nás.Bývali sme tam s dvomi malými deťmi 3 roky.Tam som sa naučila spoliehať sa len sama na seba a manžela.Teraz,keď užniekoľko rokov žijeme v meste,to viem oceniť.Tie skúsenosti,dobré i zlé ma posilňujú stále.

Mňa veľmi zmenil vybitý synov zub.Pýtate sa prečo? Zrazu sa všetko prevalilo, všetko vyšlo na povrch...Synovi vybil zub chalanisko, ktorý mal vtedy 11 rokov a preto lebo mu Filip nechcel dať peniaze na cigarety.A vtedy som sa celou svojou dušou postavila za svoje dieťa a pochopila som, že mám to najlepšie, najstatočnejšie, najšikovnejšie dieťa na svete a všetky tie kraviny ktoré o ňom tvrdili učitelia mi zrazu boli ukradnuté...Bol to priam mystický zažitok a postavila som sa vtedy "proti celému svetu" a náš život sa začal meniť k lepšiemu...

Ahojte, toto je zaujimava tema a dost nad nou rozmyslam. kazdy z ludi ma v zivote ovplyvnil, nadstavil zrkadlo v dobrom ci v zlom. v tom dobrom, urcite moja mama, otec, sestra, proste rodina. Co najviac, asi kopance od zivota. Smrt mojho brata, nahla a necakana. Jeden den sa smial a vecer uz nebol, to bolo to co som nepredychala a nepredycham. Smutok v ociach mojej mami mi to pripomina a zaroven mi vravi, ze nikdy ale naozaj nikdy nevravime svojim blizkym dostatocne casto ako velmi velmi ich mame radi. Preto s nikym sa nerozchadzam rozhadana, lebo neviem co sa o par minut moze stat. Nepovysujem pracu ci karieru, peniaze a uspech nad rodinu. Moji blizky su moje poklady.
Dalsim naozaj silnym kopancom bolo, ze existuju ludia, co dokazu opustit svoje deti. Co dokazu bezcitne ublizit malickym. Mna posunul biochrapun dalej, zostala som ostrazita voci ludom co maju sladke recicky, naucila som sa ze takyto hajzlici existuju a budem pred nimi chranit svoje deti.

U ma to boli jednoznacne nahody: (aj ked niekto by mohol namietat, ze nieco take neexistuje). Velakrat moj zivot nabrfal uplne iny smer prave po nejakej nahodnej udalosti - jednou z poslednych (aj ked je to uz 13 rokov) bolo hladanie noveho zamestnania po poslednej materskej. Rezim dsa zmenil este kym som bola na tej druhej, ale uz vtedy somv edela, ze do firmy, kde som bola sa vratit nechcem - a potom aj oni povedali, ze sorry,...
Skoncila som na urade prace, vyhovovalo mi to, syn si stihol zvyknut na skolku a kedze ja som nebola v praci, nemala som nervy (ak ochorel, chcel ist domov na obed..) Tam som si vybrala jednu z ponuk a isla len tak (ze ved aj tak ma nevezmu, kto by uz chcel zensku s 3 malymi detmi, ktora navyse bola posdlednych skoro 7 rokov doma) na konkurz - vybrali ma a som tam dodnes a vcelku spokojna, lebo aj ked je to statna sprava, ukazalo sa to byt zaujimavejsie ako som si povodne myslela. A hlavne, nebol problem zostat s detmi doma, ked boli chore, ked bol akykolvek iny problem - tie prve roky som si napr. bravala volno na cele leto, aby som si uzila s detmi prazdniny.
No a potom este - velakrat sa mi stalo, ze som urcitych ludi, ked som ich stretla prvykrat, zaradila do kategorie - nemusim, nie je pre mna, ... Zvacsa sa z tychto ludi potom stali moji najlepsi priatelia a jeden dokonca aj mojim manzelom

.

...mna zistenie, ze moje dieta, ktore vyzera zdravo, nie je v poriadku, vela placu, vela usmevov, vela boja...preto cudzich ludi nieriesim, nestoja mi za ten cas, rany pod pas su pre mna nezaujimave a ludia nepodstatny....ale tak neskutocne, az som so sebou spokojna.........

velmi zaujimava tema a aj by som rada nieco napisala,lenze momentalne v tejto situacii na NM namam na to chut a hlavne stratila som doveru. Momentalne tu pre mna svieti cervena a neviem dokedy?????snad raz bude aj zelena

Súhlasím Lusesitka,človek sa bude bát pomaly niečo napísat aby sa to neobrátilo proti nemu.Vždy sa tu nájde človek alebo ludia čo prekrútia aj nemožné a urobia z nejakého príspevku hotovú nočnú moru/momentálne mna nenapadá lepší a vystižnejší názov/ .Aj ked sa znažím nezaoberat sa tým,niekedy naozaj nechápem...aby som si neodčerpávala sily a zdravý rozum ktorý potrebujem na dôležitejšie veci...Občas ale nedokážem odolat,ten počítač je ako droga .Ale nedá mi to aby som nenapísala kto mna v mojom živote najviac ovplyvnil-v prvom rade moja drahá mamina,aj ked to mala v živote tažké vždy stála a stojí pri nás/sme tri sestry/,nasleduje môj syn a muž a na tretom mieste sú vlastne všetci ludia s ktorými prichádzam do kontaktu-nedá sa síce v tomto poslednom príklade hovorit o nejakom ovplyvnovaní ale nejaký vplyv na človeka má každý jeden z nás a je len na nás čo si z neho niečo zoberieme alebo sa mu druhý krát radšej vyhneme...

soni hovoris mi z duse a ja to tak citim,tvoje pismenka vystihli aj moje pocity.

Mňa naviac ovplyvnilo moje detstvo, to že som vedela že nikdy nebudem ako moja mama, že taký život viesť nechcem a nikdy nedovolím aby moje deti zažívali to čo my doma a aj sa mi to podarilo a v poslednej dobe ma ovplyvňuje môj priateľ ukazuje mi aký nádherný a skutočný vzťah môže byť medzi partnermi a aký krásny vzťah može byť medzi deťmi a nevlastným rodičom .

Dlhšie som rozmýšľala, ale akosi ma napadá len odpoveď, buď nič, alebo všetko. V mojom živote je to také jednoliate.

Ale vypichnem asi bandu priateľov, ktorí ma mali radi takú aká som (tichá a nič moc). Cítila som sa s nimi veľmi dobre, boli mojou oporou. Ak mi rodičia neverili alebo sa zo mňa smiali decká v cudzine, vedela som, že MOJA BANDA mi verí a decká čo sa zo mňa smejú mi nestoja za pozornosť.
A ešte kostol a viera v Boha. Kostol je pre mňa zváštne miesto, toľko som sa tam narevala, naprosila... a viera v Boha... panečku, viera v Boha je pre mňa stále niečo nepoznané, čo sa učím a stále to neviem. Keby ste mali vieru ako horčičné semeno, dokázali by ste pohnúť horou (také čosi je v Biblii). Nuž, aj tá moja viera je kdesi v plienkach, ale furt lepšie ako by mala byť mŕtva :)

Kto ma ovplyvnil v živote??? Tak tých ľudí bolo viac.
Moji rodičia, ktorý sa učili na mne vychovávať(som prvorodená) a dakedy som si pripadala ako pokusný králik. Niekedy bolo dobre rodičia boli tý naj. Niekedy bola zasa bitka, krik a domáce väzenie.
Moja starká, ktorá mi ako jediná verila, že v živote niečo dokážem, no nedožila sa toho.
Môj mažel, je kľudas a takého muža potrebujem. Hoci niekedy nechápem jeho kľudné správanie (vlastne ani nemôžem, lebo u nás sa nikdy veci neriešili v kľude)
Moja dcéra, kôli nej sa učím byť lepšou.

Mňa najviac poznačil minulý rok a to čo sme v ňom prežili. Najskôr bol veľmi šťastný, na konci februára sa mi narodil zdravý krásny chlapček Romanko.Bol veľmi čulý,veľmi rýchlo sa všetko učil,zdalo sa mi, že je popredu v porovnaní s inými deťmi(aj keď viem,že to sa nemá porovnávať), ale dlho sme sa neradovali.Prišiel august a v sobotu umrela manželovi babička.V nedeľu dostal Romanko teplotu a na jeho čelíčku sa začali objavovať malé bodky,teraz viem,že petechie.V pondelok mi na hematológii povedali,že má akútnu leukémiu a hneď sme putovali do BA na Onkológiu.Keby sme neprišli v PO do PIA by nežil.Diagnózu potvrdili a začala liečba.Prognóza nebola bohviečo,pretože jeho vek 6 mesiacov hral proti nemu.....Náš anjelik dostal kôli oslabenej imunite infekciu a skončil na ARO odd. kde bojoval 10 dní. 1.9. sme sa s ním rozlúčili..... Odvtedy mi je jasné,že nedá sa nič plánovať a treba sa tešiť z každej maličkosti.Tiež som viac otvorená pre problémy iných,za ten mesiac na Onkológii som stretla veľa mamín a detičiek a každí z nich má svoj osud.Jedno však je spoločné, nádej umiera posledná a všetci sme na jednej lodi,môžeš mať veľa peňazí, ale keď začne haprovať zdravíčko .......

Nemam slov...
Drz sa dievca!

možno to vyznie trochu ako fráza, ale mňa veľmi ovplyvnili dve moje pani učiteľky. Doma bolo všetko v pohode, ale moja maminka nedokázala a nedokáže otvorene prejavovať city, bola poznačená rodinnou tragédiou, keď jej otca, v čase keď nemala ani dva roky zatvorili na takmer 12 rokov za vlastizradu /1950/.Zdedila po ňom hrdosť , ale získala aj akúsi zatrpknutosť a presvedčenie, že city sa musia skrývať. Preto si myslím, že na mojej empatickosti majú veľký podiel práve spomínané moje učiteľky. Moja prvácka pani učiteľka, ktorú milovali všetci jej žiaci a bola naozaj našou druhou mamou a ktorej som ako prváčka povedala, že aj ja budem učiteľkou. Už som ňou viac ako 16 rokov, na blahoželaní k promócii mi to pripomenula. A druhá pani učiteľka na literárno-dramatickom odbore ZUŠ, u ktorej som strávila 11 krásnych rokov ako žiačka a ďalšie v peknom priateľstve.Vedela o nás všetko, bola našou dôverníčkou, kamarátkou,poradkyňou. Priviedla nás k láske k literatúre, divadlu, recitácii. Spolu s ňou sme dosiahli aj významné úspechy na divadelných a recitačných súťažiach, festivaloch, boli sme jedna super rodina. Práve s nami aj ona dosiahla svoje najväčšie profesionálne úspechy, ktorým obetovala aj svoj rodinný život. Ako mladej žene jej zomrel snúbenec a ona sa celá oddala svojej práci. Bohužiaľ naše krásne priateľstvo sa naštrbilo keď som končila vysokú školu a podpísal sa pod to jej rozvíjajúci sa alkoholizmus, ktorý sme pripisovali syndrómu opusteného hniezda a tomu, že už bola za svojim zenitom.Ja som sa aj odsťahovala, občas sa stretneme, ale alkohol zanechal na nej nezmazateľné škody. Napriek tomu verím, že nie som jediná,na ktorej sa " podpísala" a za to jej treba poďakovať. Ďajujem vám, Miladka a Naďka!

Aké ste všetky reálne...
Mňa najviac zo všetkého ovplyvnila kniha "Anna zo Zeleného domu" a všetky jej pokračovania.
Chcela som byť Annou, stotožnila som sa s ňou, lebo som sa niekedy cítila ako nikým nechcené dieťa. mala som 10, keď som to začala čítať.....dodnes sa k nej vraciam.
V podstate je to nádherná rozprávka, ktorej moja dušička chcela uveriť...skutočný život je však o inom a preto sa neviem zorientovať....aj môj mangel tvrdí, že žijem v rozprávkovej krajine a keď sa náhodou stane niečo, čo sa v rozprávke nestáva, som náááramne prekvapená