Poznáte na moje otázky odpoveďe?
Napíšem pár mojich vlastných zážitkov a pokúsim sa nájsť odpovede.
Od svojich šiestich rokov som navštevovala ĽŠU, chcela som hrať na klavíri, naši však nemali dosť peniažkov, kúpili mi "len" akordeón a učila som sa poctivo, tri krát do týždňa som chodila do školy. Keď som mala asi 12-13 rokov, už som tam chodiť nechcela, nenávidela som to tam !!! Zašla som za mamou a povedala som jej o tom. Zobrala si ma stranou a veľni rázne a jasne povedala, že tam teda chodiť budem a hotovo !!! V tú chvíľu som si povedala dobre teda, ale hneď po skončení školy harmoniku predám. Aj tak bolo. Deň po absolventskom koncerte som ju predala a už nikdy nezobrala do rúk. Dnes mi je to trochu ľúto. Kde sa stala chyba? Mala mama súhlasiť? Možno by som školu nedokončila, ale s radosťou by som tú harmoniku do rúk vzala a zahrala si, lebo inak hudobný sluch mám, rada spievam, rada sa zabávam. Čo myslíte, usmerňovala ma, vychovávala, nanucovala mi svoje predstavy?
Po skončení ZDŠ som sa hlásila na filmovú školu, chcela som sa stať kameramankou, alebo zvukárkou. Veľmi som chcela, bavilo by ma to. Po prijímačkách však odrazu prišiel list, že tento odbor v ten rok na Slovensku neotvárajú, len v Prahe. Cukla som, zľakla som sa. Mala som len 14 rokov, mala som obavy z odlúčenia. Mali ma naši viac podporovať, aby mi pomohli splniť môj sen? Urobili dobre, že mlčky súhlasili?
Po dvoch semestroch vysokej školy som doma povedala, že končím, nepáči sa mi tam, zle som si vybrala, nechcem tam chodiť. Oheň na streche - veď si šikovná, veď máš dobrú hlavu, veď, veď, veď. Vtedy som sa asi prvý krát vážne rozhodla sama a nedala som si do toho rozprávať. Do dnešného dňa som neľutovala ani chvíľu, že som školu nedokončila, no vtedy to bol doma vážny boj. Usmerňovali ma, vychovávali, chceli mi nanútiť svoje sny?
Keď som sa zoznámila a mojím terajším manželom, hneď mi povedal, že je rozvedený a má vo svojej výchove syna. Bolo mi to jedno, zaľúbila som sa. Po čase, keď k nám už chodil, naši o tomto fakte stále nevedeli, zámerne. Chcela som, aby ho najprv spoznali, aby nemali predsudky. Asi som nerobila správne, ale tak som to cítila. Priznám sa, aj tak stratili reč, keď som vyšla s pravdou von, po dedine sa o mne rozprávalo ako o chúďatku peknom, mladom dievčati, ktoré sa ide vydávať za rozvedeného a ešte aj s deckom !!! Vtedy som si postavila hlavu druhý krát a dnes mám dobrého manžela a troch skvelých synov. Možno, keby som sa vydala za slobodného chlapca, možno som dnes ženou alkoholika,alebo tyrana, alebo rozvedená a možno by som bola tiež šťastná.
Dnes som v situácii rodiča. Dnes sa snažím veľmi citlivo nájsť tú hranicu, ja neviem, či sa mi to darí. Dnes náš syn vážne uvažuje o prerušení štúdia na VŠ. Chce ísť za hranice a zarobiť si, potom sa do školy vráti. A vráti sa? A je to až také dôležité? Nech sa rozhodne akokoľvek, budem pri ňom stáť. Keď náš najstarší chodil na ZDŠ, po každom rodičku si ma učiteľka nechala na koniec, keď už všetci odišli, aby mi povedala aký je náš syn neporiadny, ako sa zle učí a bla bla bla. No, nebolo mi všetko jedno. Dnes je z neho skoro 30 ročný mladý muž, vyučený maliar - natierač, robí si svoje remeslo piaty rok v zahraničí. Za ten čas sa naučil hovoriť po anglicky aj po francúzsky, našiel si tam partnerku je šťastný, spokojný a zarába dva krát toľko ako môj vysokoľkolsky vzdelaný brat. A my sme na neho hrdí a povedala som to aj tej jeho pani učiteľke.
Na našom najmladšom vidím, že je pohybovo nadaný, že má sluch, krásne spieva. Rada by som to všetko u neho rozvíjala. Kedy dieťa vie čo chce, kedy ho treba trošku "nútiť", aby tomu prišlo na chuť?
A nakoniec ešte jeden príklad, tuším tento blog neviem skončiť...
Ja som sa na svoju dnešnú pracovnú pozíciu vypracovala rokmi praxe, nadobudnutými skúsenosťami, vedomosťami, samoštúdiom. Zamýšľala som sa však nad jednou vecou. Keby sme prišli na pracovný pohovor dve záujemkyne, povedzme jedna s VŠ , ktorá ovláda svetové jazyky, má aj prax. A ja, stredoškoláčka, agronómka, ovládajúca ruský a maďarský jazyk, tiež s praxou. Čo myslíte, ktorá by tú pozíciu dostala?
Ako je to teda s tým vzdelaním? Ako naše ratolesti vychovávať, usmerňovať, toto nás nikto neučil, na toto musíme prísť my.
Valery normálne som pri čítaní Tvojho blogu mala pocit, že niekto opisuje s menšími obmenami môj život 
Aj ja som chodila na hudobnú, tiež som chcela klavír, naši nemali peniaze, tak som chodila na flautu. Ale už pri nástupe sme sa jasne dohodli (mala som vtedy 7 rokov), že tú školu aj dokončím. Veľmi som to chcela skúsiť, súhlasila som. A bavilo ma to, učiteľ mi vravel, že mám talent, rada som vystupovala, no super. Až kým neprišla puberta. Zrazu som mala problém s koncertami, hudobná bola otravná, nechcela som chodiť. No naši o tom nechceli ani počuť. Po ukončení druhého stupňa som flautu - vtedy už priečnu - založila do kúta a celých osem rokov som sa jej ani nedotkla. Teraz som rada, že ma donútili. Nešlo ani tak o flautu, ale o to, aby ma naučili, že od začatej roboty sa neodchádza. A ja som rada, teraz si často zahrám len tak, pre radosť, hrávam aj dcére a tej sa to veľmi páči 
Učiteľ hudobnej ma prehováral (v časoch, keď ma to ešte bavilo) nech idem na konzervatórium. Vtedy som už navštevovala osem-ročné gymnázium a naši nedovolili. Aj za to som teraz rada. Lebo zasa až taký talent som nemala a puberta spravila svoje
Jediné, čo rodičom zazlievam, bolo ovplyvnenie výberu mojej vysokej školy. Veľmi som chcela študovať žurnalistiku. Vyslovene mi to zakázali, resp. nútene som súhlasila, preargumentovali ma, že s ekonomikou žurnalistiku robiť môžem, ale so žurnalistikou ekonomiku nie. A tak som študovala ekonómiu. Dnes sa aj tak v práci z veľkej časti venujem písaniu článkov Ale asi mali zasa pravdu, lebo robím manažéra a so žurnalistikou by mi chýbali vedomosti.
A môj manžel má dcéru z bývalého vzťahu Tiež som to našim nepovedala, čakala som, kým sa to prevalí, lebo som vedela, že by ma odhovárali, no ja som vedela, že to je ten jeden. Lenže to som prekombinovala, evidentne som ich pri výchove celkom nepochopila. Keď sa to dozvedeli, chvíľu to predýchavali, ale hlavne medzi sebou, mňa neodhovárali. Povedali, že už som dospelá, musím vedieť do čoho idem, a ak som rozhodnutá, oni to zvládnu (kto pozná mojich rodičov tak bol veľmi prekvapený, sú konzervatívni a varianta, že budem mať manžela, ktorý už má dieťa, ich v živote ani nenapadla - koniec-koncov ani mňa). A tak ma upozornili, čo všetko ma pravdepodobne čaká a že to vôbec nebude ľahké, a potom nás už podporovali.
Asi nie je nejaký univerzálny vzorec na vypočítanie hranice, kedy vychovávaš a kedy už brániš. Myslím, že moji rodičia robili vždy všetko s jasným cieľom - pre moje šťastie v budúcnosti. A podarilo sa im to. Ja to tak tiež budem robiť, dúfam, že budem vedieť rozpoznať, kedy treba donútiť do niečoho a niečo naučiť, a kedy to nemá význam lebo to bude kontraproduktívne. A kedy by mu to vyslovene ublížilo. Podľa mňa je v tom veľmi dôležitá aj spoločná komunikácia rodičov, rozoberanie situácie z x pohľadov a potom spoločné trvanie na výsledku.
Ale vážne, máš fakt podobný život
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
loulou, máme naozaj veľa spoločného , asi by sme našli spoločnú reč aj " naživo "
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Je to dosť možné A mám pocit, že niekedy ten čas nastane a aj sa stretneme. Somehow 
Btw. ešte k tej Tvojej poslednej otázke, koho by si firma vybrala na svoje miesto. No zo svojej skúsenosti viem, že škola nehrá veľmi veľkú úlohu. Ak máte obe zodpovedajúci prax, ovládate jazyky, tak potom rozhodujú sympatie, pocit, či sa človek do kolektívu zaradí.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Baby, len tak na okraj:
strašne som chcela hrať na akordeón, lebo ma ten nástroj fascinoval, ako môže mať aj klapky, aj ťupky, aj ťahať, aj tlačiť... ALE: moja o dva roky staršia sestra už ako 6 ročná vedela, že chce hrať na klavír a moji zlatí rodičia neviem odkiaľ pozháňali, zaplatili a s funením na piate poschodie vyvliekli KLAVÍR!! Takže keď už prišiel s ĽŠU rad na mňa - ja som musela na klavír, hoci som túžila po akordeóne ("Už ďalší nástroj kupovať nebudeme!!" ). Paródia, nie?
Ostatný vývoj veľmi podobný, teda až na to, že klavíra sa nedá tak ľahko zbaviť tak, aby si to rodičia nevšimli a tak doteraz klavír u rodičov mám a normálne si asi idem niečo zahrať , aspoň ich navštívim...
Mimochodom moja sestra skončila s klavírom už ako štvrtáčka, nejak sa jej to prepieklo, ale ja som si poctivo odkrútila I.stupeň ĽŠU v hre na klavír a následne aj na bicie. Aspoň niečo, čo ma aj bavilo
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Valika,ty odpoved nepotrebujes,ty to robis akosi automaticky spravne,ani si si to neuvedomila
Zbytocne sa nepozeraj za seba,co bolo podla teba zle a nemalo sa stat,lebo tym nic nezmenis.Kazdy clovek robi v danej chvili,najlepsie co vtedy vie a dokaze.Su zbytocne tvoje vycitky,ze si predala harmoniku,ze keby ta mama vtedy pochopila,tak si na nej zahras aj teraz.To stale urobit mozes,mozes si ju zohnat aj teraz s kusit to znova,uvidis,ze sa nebudes hnevat ani na mamu,ani na seba,co si to pred rokmi urobila
A to iste plati aj pre skolu.Vzdy je tu moznost si skolu urobit aj po rokoch,ci tvoj syn,alebo moj,ked to budu chciet.Ten moj,ako maly prvacik ovladal nasobilku,od styroch rokov vedel pisat,basnicky,rozpravky,dodnes ich mam odlozene.....kazdy akosi tak automaticky ocakaval,ze pojde na vysoku skolu.Nesiel,branil sa tomu kolko vladal.Skoncil 5-rocnu skolu,staci mu maturita,hoci by ho vzali na akukolvek vysoku,verim tomu,ze by nemal problem akukolvek aj skoncit,no nechce.Ma uplne inu predstavu o svojom zivote,ako sme ocakavali my,cela rodina.A je spokojny
Kazde dieta je ine,jedinecne a neda sa podla akejsi poucky,alebo predpisaneho pravidla povedat,ze teraz este treba na nich tlacit,presviedcat ich ze musia skusat a musia vydrzat s tym hokejom,klavirom,baletom atd.Je len na nas,aby sme si deti poznali a vedeli odhadnut,kedy uz maju toho naozaj dost a prisla ta spravna chvila,ze nepomoze ziadny argument a na hokej viac nepojde,ani na balet,ani na klavir.
Vies,ja verim,ze aj tak sa nakoniec vsetko stane tak ako sa stat musi.Aj ked donutime deti,aby robili to co chceme my,oni si nakoniec aj tak najdu v zivote,to co je pre nich to spravne orechove.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ďakujem, Soni
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Veľa krát sme sa s priateľom rozprávali o tom aké to bude keď budeme mať deti...z chlapca motocross pretekára (priateľ jazdí rekreačne) a dievča mažoretka Len to je ešte ďaleko ale uvidíme o pár rokov...ale keby ich to nebavilo tak by sme ich nenútili do toho...Videla som to na sebe...keď som mala asi 14 rozhodla som sa začať hrať na heligónke...Všetci ma odhovárali že stará koza ale za pol roka som dohnala takých čo hrali už niekoľko rokov...a prečo? Pretože som sa na hudobnú tak neskutočne tešila a naozaj mi bolo ľúto tých, ktorí tam boli z donútenia 
Nehrala som pre rodičov ale pre seba a pre moju radosť Teraz už nehrávam, nie je čas...ale heligónka má doma stále čestné miesto veď čo ak raz... 
A určite by som si cez deti neplnila moje nenaplnené sny...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
velmi pekne napisane dojalo ma to 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Val, moja mama bola vychovavana tym, ze robila, co jej rodicia povedali, obcas sa vzburila ich predstavam, no potom ju vtesnali opat do toho nimi urceneho chodnicka, no s nalepkou ciernej ovce rodiny... svojim sposobom sa mama do toho zbiera dodnes...
mna mama vychovavala podobne, akurat tie nou urcene chodnicky boli sirsie, ale princip ten isty... a nalepka tiez 
vychova mojich deti je o tom, ze moje deti maju svoj nazor, su to osobnosti a ja to respektujem... syn je este malicky, ale dcera ma svoju hlavu, svoj rozum a ked nieco proste nechce, nebudem ju nutit... lebo sama vie, preco to nechce a sama podla seba viem, ako by to dopadlo, keby som ju donutila proti jej voli...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aaaach, tak rady a s dobrým úmyslom chceme našim deťom len to najlepšie...a svojou optikou, skúsenosťami a vplyvom okolia to aj najlepšie vieme
Ved čo také dieťa môže predsa vedieť, čo je preň najlepšie?! 
Moje prvorodené pokorne znášalo všetky moje dobre mienené rady...nebúrilo sa výrazne a nebúri sa dodnes, len ja už nie som hlavný radca.
Druhorodená ma vycvičila....pri nej som zmenila optiku videnia svojich bezprostredných neomylných rád
Obe deti absolvovali ĽŠU - kresbu. Syn v puberte chytil "umeleckú" krízu a prestalo ho to baviť....argumentovala som kadečím, dokonca aj tým, že ročník je vopred zaplatený a peniaze nám nevrátia až po všetky "výhody", ktoré umelci majú.... 
Raz mi odvrkol: - Môžem sa na to vybodnúť, ked sa moje obrazy budú predávať za veľké prachy až sto rokov po mojej smrti.... Čo mám z toho teraz?! Ale poslušne dokončil celý cyklus.
Dal sa potom na počítače...a počítačovú grafiku...nepokračuje v tom, ale je v tom dobrý....tá ĽŠU mu dosť bodla.
Dnes moje decuchy vedia, že pri nich stojím, som tu pre nich, ale radiť a nútiť ich do ničoho nebudem. Nezdržím sa však dosť často svojich dobre mienených upozornení - mám to dané vod přírody - .... 
to proste nejde, neupozorniť. Ale neočakávam, že sa tým budú riadiť a do bodky plniť. Majú svoju cestu a svoje ciele. Niekedy si myslím, že som v tomto trochu asi flegmoška....ked sa porovnám s inými...ale prejde ma to. Som to, čo som.
Dcéra sa drží umenia dodnes a študuje ho...nesmierne ju baví.
Ju som skôr odhovárala, lebo sa vždy búrila...nikdy nemalovala to, čo bolo zadané...just nie!
Nakoniec jej to vždy prešlo, lebo učitelia tiež prehodnotili svoje postoje ku kreativite detí....nie sú všetky cez kopírák a nie na všetky sedí jedna šablóna!
Našťastie!!!! 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dokedy deti usmerňujeme a kedy im začíname vnucovať naše predstavy?
Usmerniť a poradiť môžeme a musíme - hlavne keď vidíme, že naše dieťa sa rúti do "prúseru" nebezpečenstva a podobne .
Ale vnucovať svoje predstavy - NIE . Mali by sme rešpektovať priania, sny a talent alebo antipatiu a obavy nášho dieťaťa a stáť pri ňom aj keď sa nám jeho rozhodnutie práve nepáči. Treba nechať na ňom akú cestu / školu, šport či umenie,prácu, partnera / si vyberie a držať mu palce nech sa mudarí.
Áno poradím, ale vtedy keď dieťa o to stojí , nedá sa vnucovať svoju predstavu, každý musí žiť svoj vlastný život.
Myslím si, že keby sme dieťaťu vnútili niečo proti jeho vôli a dieťa by bolo nešťastné a nedarilo a mu , kládlo by nám to za vinu. Ale keď si niečo pokašle samo , môže byť našvané len samo na seba , my ho môžeme akurát podporiť a utešiť a pomôcť - v prípade , že o tú pomoc požiada a stojí.
Ja ako mladá som strašne neznášala , keď niekto chcel nasilu "pomáhať" , nestála som o to, nežiadala, nenávidela som to. A povedala som si , že nikdy nebudem svojim deťom robiť to , čo mi samej kedysi vadilo a liezlo na nervy. Je totiž rozdiel či ide o pomoc alebo vnucovanie a manipuláciu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
MYslim, ze vnucovanie oredstav NIE. Usmernenie a vysvetlenie svojho pohladu -ANO.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Valery, to je veľmi ťažká otázka. Tiež si ju často dávam pri mojej dcére . Myslím, že je veľmi ťažké nájsť tú hranicu. Moja dcéra má 17 a snažím sa jej poradiť, usmerniť ju. No uvedomujem si, že aj ona má právo učiť sa aj na vlastných chybách, mať svoje sny a predstavy o živote. V tomto veku ju už vlastne ani nevychovávam - už len žnem, čo som zasiala
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
hm...
toto je pre mna vysostne aktualna otazka...dilema...
nedavno nam Evicka vycitala, ze sme ju mali viac nutit chodit na tanecnu...
mala vtedy na vyber, vybrala si volejbal. Po case sa vratila k tancu. Robila to, co chcela, co citila, ze chce. Dnes nam vycita prilisnu tolerantnost...kolka to ironia...
Eva
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Evi, v puberte som si vypocula od Luciaki niekolko vycitiek a vsetky boli mierene presne- na city. Len sa nenechaj rozladit, v tom momente, ked robis akekolvek rozhodnutie- je to to najspravnejsie pre ten dany moment....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ano, tak som jej to aj povedala - robili sme tak, ako sme citili, ze je spravne.
Eva
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
lydush, myslím, že si mi napísala odpoveď, ktorú som hľadala:
" v tom momente, ked robis akekolvek rozhodnutie- je to to najspravnejsie pre ten dany moment.... "
Vďaka
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hm, to je dlhá a zložitá debata. Rozhidne sa dá deťom výrazne pomáhať tým, aký si na základe našej výchovy vytvoria sebaobraz a vzťah sami k sebe a aj k nám. Ak dôverný, budú dôverne zvažovať všetko, čo od nás k nim plynie. Naša hany má 8 rokov. A už má svoje postrehy, ktoré berieme vážne / aj s humorom/ a často chce, aby sme jej rozprávali o tom, aká bola / a rodinné historky, kde vystupujeme všetci, alebo aj bez nej/ a často prehodnocuje svoj obraz a utvára ho na základe rýchto pomenovaní. Preto čím častejšie pomenúvam všetko, čo sa mi páči, čo robí, ako sa jej darí.. a vždy večer máme taký rituál pred spaním o tom, aký bol náš deň, ako ho kto z nás videl a zažil...
Jeden z jej postrehov mi naskočil pri čítaní tvojho textu.
Boli sme v kúpeľoch /každoročne chodíme/. Hany bežala s Julkou a deťmi popredu pred nami po parku a tu ju zastavila stará dáma. nevenovala som tomu zvýšenú pozornosť, ona sa často rozpráva s ľuďmi v kúpeľoch / starkým chýbajú ich vnúčatá/. Táto pani ju však začala zapravovať, upravovať, napomínať o tom, akoby mala vyzerať mladá dáma- strkala jej tričko za sukňu, poťahovala golierik...Keď som bola dostatočne blízko, aby som zasiahgla, počula som krásny výrok mojej dcéry: Viete, tetuška, medzi starostlivosťou a obťažovaním je veľmi krehká hranica. A vyšmykla sa jej a odbehla... 
NUž, tak akosi to vnímam vo všetkom, len to nachádzanie si hraníc je riadne umenie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Už som to písala - máš skvelé dcérky. A tento Hankin výrok to len potvrdzuje.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vnucovať deťom moje predstavy?Toto ja nerobím,ani robiť nebudem.Deti usmernujem čoby bolo lepšie.Ak sa ale v dospelosti rozhodnú inak tak im nevnucujem opak.Nechcem patriť k rodičom ktorí vnucujú svoje nedosiahnuté ciele vlastným deťom a riadia im život.Výber na pozície to je tiež o ludoch kto na druhej strane sedí.Naozaj na tieto otázky nie je jednoznačná odpoved.
Ale zase som sa nad niečím aspon dobre zamyslela.