To je básnická otázka. Myslím si, že takéto dni mávame všetky. Milujem svoje decká, ale niekedy to vidím aj takto
Zapadá slniečko za vysokú horu ďalší deň v „prdeli“ chvála pánu Bohu....
V poslednom čase mi tieto slová prídu na um teraz často večer, keď decká zaspia.
Mám trošku výčitky, že nie som celkom v poriadku, že sa nevytešujem z tohto malého zázraku, čo mám doma ako väčšina mamičiek čo vidím v telke, alebo o nich čítam na nete. Všade je to o tom istom. Ako deti naplnili ich prázdne životy. Ja však mám taký vnútorný (aj vonkajší) pocit ako mi ho deti skomplikovali.
Deň bez detí:
Ráno vstanem po 10 hodinách spánku, zoberiem lyže pár krát zlyžujem svah, idem sa najesť a v úplne ideálnom prípade dám ešte wellness, večer posedím s priateľmi, alebo s partnerom pri varenom víne, pozriem film, alebo prečítam knižku a idem spať. Cez pracovný týždeň idem do práce a potom keď chcem, môžem robiť niektorú zo spomenutých činností, alebo zájsť na Zumbu či čokoľvek iné.
Deň s bábätkom:
Avšak ja som za 8 hodín aj 5x hore čo mladý reve, alebo sa len tak nosí na rukách. Už som 6 mesiacov aj 17 dní nespala v kuse viac ako 3 hodiny (aj to len občas). Ráno vyjdem z postele a hneď začne kolobeh: prebaliť , nakŕmiť, prezliecť, pospratávať potom nosiť na rukách prípadne sa niečím zabaviť a ak náhodou vydrží sa chvíľu hrať, rýchlo dať do práčky, zavesiť, upratať, proste vždy niečo čo som nestihla inokedy. Potom navariť nejakú tú „gebuzínu“ na obed, počas revu ho donútiť ju zjesť, čo nám trvá zhruba pol hodiny, zas prebaliť, prezliecť, do postieľky – poobedné spanie pokiaľ zaspí (vlastne len vtedy ak spí dlhšie ako 20 min) stihnem umyť riad, spraviť jedlo pre ostatných členov rodiny a psychicky sa pripraviť na prechádzku. Potom vstávanie, prebaliť, preobliecť prechádzka a všetko čo jej predchádza. Napadol sneh a ja namiesto toho aby som sa tešila, že pôjdem lyžovať musím sama seba prehovárať hodnú chvíľu, aby som sa obliekla a išla s malým von. Predchádza tomu zápasenie pri obliekaní, rev a moja dilem: či sa oblečiem ja prvá, alebo prvého jeho. V podstate je to jedno, lebo keď sa už konečne po pol hodine vresku nasúkame do výťahu, sme spotení a vynervovaní obaja. Potom cez troje dverí konečne vyjdeme von. Tam pozriem na hodinky a s pocitom, že musím v tejto zime vydržať aspoň hodinu vonku odhodlane tlačím kočík po otrasných sídliskových chodníkoch a každú chvíľu pozerám na hodinky či už nemôžem ísť domov. Keď už konečne poflakovaním sa po sídlisku prežijem tú hodinu a prídem domov začína sa to odznova: prezliecť, najesť prebaliť, nosiť sa ,kúpať sa, dať papať, grgnúť a keď konečne po 22 hodine zaspí ja tiež driemem, ale mám sa postaviť pri žehliacu dosku, poupratovať, alebo ešte niečo spraviť čo som cez deň nestihla, alebo zabudla. A potom o pol jednej sa zobudí. Ja sa pred tým idem rýchlo osprchovať a som taká znechutená a unavená, že nemôžem zaspať hoci od únavy ledva stojím na nohách.
Keď teda sa na tieto dni pozriem racionálne aj neracionálne menej komplikovaný a krajšie prežitý deň sa mi zdá ten prvý. Fakt si nemôžem pomôcť, že sa mi viac páči. Záleží to určite od uhľa pohľadu.
Ale viete čo je na tom perfektné? Behom svojho života sa mi tieto dni striedali, pretože takýto malý šinter, ktorého mám teraz, a ako to hovoríme doma,: „s ktorým je len „panta“ vyrastie a potom bude mať ten prvý deň hlbší zmysel, bude intenzívnejšie prežitý. Viem o čom hovorím. Pred jedenástimi rokmi som mala takú malú „pantu“ doma a potom som prežila veľa krásnych dní na lyžiach, prechádzkach, výletoch, dovolenkách práve s touto mojou malou „ pantou“... ktorú som už nemusela stále prezliekať, kŕmiť, prebaľovať, a túlať sa s ňou bezcieľne po sídlisku, ale vybláznila som sa sním na lyžiach, v bazénoch, v lesoch, na horách, na hradoch... Dal všetkému čo som videla a prežila iný rozmer, hlbší zmysel a zo všetkého som mala viac bezprostrednej radosti, pretože len deti vidia to čo my nevidíme, vedia to čo my už nevieme a hlavne vedia si užiť všetko čo sa im ponúka tak intenzívne ako sme to my už dávno zabudli. A keď sme s nimi niečo z toho sa „nalepí“ aj na nás. Ale o tom aké je to super nabudúce. Teraz som veľmi unavená a znechutená mojim stereotypom.
Vrátila si ma 13 rokov dozadu. Spomenula som si ako som doobedu pozerala z okna (zo 7. poschodia) von na mamičky, ktoré kočíkovali a rozmýšľala nad tým, prečo aj ja nie som s tým mojim bábätkom už vonku. Ako som prvé dva mesiace presedela na na sedačke s malou na rukách, božechráň ju položiť, doslova nič som nerobila, radšej som bola aj hladná. Trvalo mi, kým sa z celkom nemožnej baby stala iba mierne nemožná. Snáď by som sa mala aj hanbiť, ale ja som si z tej materskej spravila naozaj dovolenku. Videla som, že treba napr. utrieť prach, žehliť, atď, ale nerozhodilo ma to, spravila som to, keď som uznala za vhodné. Ak sa manžel sťažoval, že nemá ožehlenú košeľu, tak som mu odvetila, že veď aj on to vie a má dve zdravé ruky.
Pre niekoho neprijateľné nemať všetko tiptop, ale ja som vďaka svojej nemožnosti prežila krásnu materskú.
Prajem ti, aby ti tie dni trocha rýchlejšie plynuli a ty si sa približovala k tomu vysnenému dňu.
Inak veľmi dobrý článok, na to, že ho písala jedna veľmi unavená mama, fakt sa dobre čítal.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja sa vrátim o 26 dozadu a keď si spomeniem, že som pri svojich 60 kg tlačila pred sebou kočík pre dvojičky tak sa mi nechce ani veriť ako som to zvládala. 
Samozrejme, že som chodila s nimi von na prechádky ,ale kočík sa nesmel zastaviť, lebo kým bol v pohybe spali, keď sa zastavil už boli hore, hneď bol spev. Druhá MD to už nebola MD to bol havaj.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Fuha, toto mi vratilo tie pocity zufalstva, ked som s neumytou hlavou a nenamalovana konecne o 11tej vyrazila s kocikom a stretala som kamosku, co sa vracala uz s kocikom z obchodu, ze bola kupit ryzu, inak je uz obed o dvoch chodoch hotovy.
Alebo ked drobec uz chodil po vlastnych, hraval sa s inymi deti, ja furt strapata a nenamalovana ... a ked mi vraveli ostatne mamky z piesku ake mam uzasne a pokojne dietatko(a potom raz riso dostal vonku "stav", nevedeli sme si s nim dvajka poradit, vtedy mi ta mamka prisla povedat, ze to mozno znie trosku skodoradostne, ale ze toto potrebovala vidiet, ze si myslela, ze je uplne nemozna a nevie si rady so svojim dietkom - ona, co mala navarene do 11tej 
).
Chvalabohu, pocity beznadeje vystriedali vylety, plany na vylety, vesele zazitky. (vyletovalo sa aj predtym, s plienkami, a utiekami a zapareninami ... ovrackanymi kosielkami)
sandyg
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
aj ja mám práve takéto dni ... milujem svoje deti, áááále ...dokolečka upratovať, variť a tak. ale asi je to tým, že manžel je po operácii kolena druhý týždeň doma - a muž, to je horšie ako dieťa
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja mám dospelé a takmer dospelé deti.Ver mi,že by som sa neraz radšej vrátila do čias,ked boli maličké.Vtedy som bola unavená z nekonečného kolotoča,podobného,ako opisuješ ty.Teraz mi ten stereotyp so sústavným krmením a prezliekaním pominul.A v momente,ked si myslím ako mi je už dobre,moje tínedžerky mi prichystajú doslova infarktové situácie.
Ach ako rada by som sa niekedy vrátila do čias,ked som nemohla spávať,že boli deti maličké.Teraz,ked sú velké,neraz už nespí ani moja polovička.
Ale milujem svoje dietky...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Sandyg1, rozumiem ti. Malý asi cíti tvoju nespokojnosť, potom je aj on nervózny...začarovaný kruh. Ja, keď som mala malé deti, sedela som doma ako taká kvočka a mala som podobné pocity ako ty teraz. Keď už deti trochu podrástli, boli sme na kupku a tam som videla mladé maminy s kočíkmi, plienkami, fľaškami a všetkým, čo ich deti potrebovali a užívali si spoločne krásne chvíle. Vtedy som si povedala, že sama som si bola na vine, že som sedela doma.
Ty máš rada hory, lyžovačku... Pobaľ malému veci, plienky, jedlo a choď na kopec. Verím, že tam budeš mať priateľov, ktorí ti vďačne malého na dve tri jazdy postrážia. Budeš medzi ľuďmi, v prostredí, ktoré máš rada...A budeš spokojná.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Sama si za to mozes.... vsetko je iba v tvojej hlave a o tom ako sa rozhodnes...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
lydusha dik ..tak toto som potrebovala počuť... presne toto viem a vždy som to zvládla dostať z mojej hlavy ale teraz momentálne neviem ako na to...ale inak baby dik za Vaše komentáre vedieť, že nie som sama koho to niekedy nebaví a je to v celku "normálne" dobre padne a prestala som sa tým zaoberať a balím plienky atď a vyrážame na víkend...pekný víkend aj Vám
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
sandyg1, toto som potrebovala počuť. Že nie som sama, komu sa zdá, že opustil pohodlný život, že kvôli tým škrekom a obmedzovaniu som sa vzdala všetkého. Že potom príde aj to pekné...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Akym škrekom preboha? Podla vas je normalne hovorit takto o vlastnych detoch? keby vedeli hovorit od narodenia tak by take matky mohli zo startu poslat do riti, ale hovorit nevedia, iba plakat, ked su hladne, smadne, mokre, ked im chyba mamka, ked ich nieco boli.A ty si tu len na to, aby si toho cloviecika chapala a starala sa o neho. Obmedzovanie? Plnohodnotny zivot? ked raz budete stare chrome babky aj to dieta bude mat plnohodnotny zivot a potom co? Strci vas do domova, ci napise na NM ako je obmedzovane vlastnou materou a jej skriekanim?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
otazka, co si predstavujes pod pojmom "pohodlny zivot" a "to pekne"
V com sa citis obmedzovana?
...a oznacovat detsky plac ako skrek sa mi vidi silna kava.
Eva
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
dievčatá to že niekto nazve detský plač škrekom ešte neznamená, že je zlá matka... je to len iná osobnosť ako ste vy.. iný temperament ... a môže byť dokonca lepšia matka ako tá ktorá ho nazýva plačom... a ktomu čo si napísla lydusha .. to bolo dosť emocionálne... len ty vieš prečo.. buď k sebe úprimná k sebe a k vzťahu k svojim dieťom (dieťaťu) vieš úprimnosť k sebe samému a potom aj k okoliu človeka oslobodzuje (od takých útokov aký si práve predviedla)... a potom sa Ti nestane, že zaútočíš na človeka len preto, že sa mu v tej chvíli nezdá, že čas strávený s plačúcim dieťaťom je ten najlepší program na dnes.. milujeme svoje deti, urobíme pre ne čokoľvek ale je ľudské, úplne bežné a normálne, že niekedy to človeka vyčerpá a nebaví ho to...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
sandyg,
pre mna je pomenovanie detskeho placu skrekom silna kava bez ohladu na povahu, na temperament. Nepisem nic o tom, ci je to dobra alebo zla matka - hoci urcity obraz to vo mne vyvolava...A pokial to tak citim, tak to vyjadrim. Tot vse.
Eva
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Moj postoj ku komkolvek nepotrebujem rozoberat ani verejne ani vnutorne a pokial mas potrebu pisat, ze tvoje dieta skrieka- ok, tvoj zivot, je len na tebe ako ho prezijes, ci s nervami na uskriekane decko alebo v pohode lavou zadnou. Ked niekto napise, ze jeho dieta skrieka, rozhodne to vo mne enevokuje milujucu matku. No to som ja.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ty si ma pred 6 rokmi tusim podrobne pozorovala!
Este stastie, ze sa nam kocik nezmestil na balkon 
A potom sa narodil druhy junacik a to bol kolotoc: prebalit, nakrmit, uspat (lebo kazdy spaval inokedy) v 1-izbovom byte 
Niekedy som sa rano okolo 10-tej posledna prezliekala z pyzama a ked sme odchadzali poobede na pieskovisko, zistila som, ze som si nestihla vycistit zuby a nakremovat licka...
som slubila, ze posledny den ho zoveriem zlyzovat "velky kopec", ale nastastie prsalo 
Teraz sa uci kroculovat a cez vikend kruzime po klzisku a drzime sa za ruky... krasne chvile!
A mas pravdu... o par rokov si budes uzivat. Ja si tiez uzivam: pred mesiacom som starsieho syna ucila lyzovat, v "pohnuti materinskej pychy"
Tesim sa na Tvoj dalsi prispevok o tom, ake to bude super!