Jeden rok :-)

Podobne ako vcera u bigmamy, nastal velky den „D“ dnes u nas. Nas syncek dnes slavi svoje prve narodeniny v zivote. A tak som dnes od rana tak inak naladena – slavnostne, rozneznene, nostalgicky. A chvilu, kym rozbehnem den a pripravy, sedim a spominam, ake to bolo....presne pred rokom...

Trinasteho oktobra surne prijata do nemocnice, rychlo zaradena do poradovnika na cisarsky. Maly drobec musel von – do terminu este kopec casu, ale jazva neposluchala. Nic to, hlavne, ze sme stasne donosili. Dostala som prisne instrukcie co a ako kvoli zajtrajsej operacii...tieto tabletky zapit, tieto zasa dat...inde.. (boze, ako to hovorili, ktore kam? ), prilis sa nehybat. Najdolezitejsia a najzrozumitelnejsia bola pre mna veta, ze mozem jest a pit len dnes, potom uz dlho nic. No nebolo mi viac treba . Tlacila som do seba presne do 24.00. A hladkala si pri tom brusko a prezivala vsetky zmiesane pocity mamy, ktorej sa ma zajtra narodit dieta.

Na druhy den, 14.10. zacali od piatej rano manevre, sprcha, spravne umiestnene tabletky, infuzie...A cakat, kedy ma zoberu. Preslo rano, doobedie, stale nic. Okolo obeda mi zacalo byt zle, tlak klesal a kedze som mala zakazane pit, poziadala som o dalsiu infuziu. Poobede konecne bola sala volna. Volam manzelovi, nech pride. Kontrola tlaku pred salou – 70/45. Dalsia infuzka. Hromzenie porodnikov na personal, ze nechavaju dehydrovat rodicky. Napichnutie spinalky, rychlo ma polohuju na stole. Tlak siel prudko dole a ja som sa ocitla na kolotoci, kde sa stmievalo. Okolo mna pohyb, rychle prikazy, otazky, ako sa volam. Zasa nieco pichaju. A zasa. Konecne sa rozvidnieva a kolotoc spomaluje. „Mozte zacat.“ Nadomnou pevny bod – oci anesteziologicky, ktora sa mi laskavym hlasom prihovara a hladi ma po cele.„Uz je to vsetko otvorene, teraz idu vyberat babatko. Nezlaklite sa, bude to dost mykslovat“. Myksluje, je to taky zvlastny pocit. Opat vsetko tancuje, ale uz inak.... „To bude velke babatko!“ – fuci doktor. Nakoniec mykslovanie ustane a ozve sa tichucky plac. Nadomnou dvihaju mojho syna a ukazuju mi ho. Euforia radosti. Vidim cez slzy mojho manzela, ktoreho prave vpustili dnu. Uz je pri mne a hladi ma po vlasoch, aj on place.“Dakujem! Je uzasny! Velmi, velmi ta lubim!“ . Syn mizne so sestrickami aj svojim otcom v susednej miestnosti a v sale sa konecne uvolnuje hekticka atmosfera. Dobieha operacia, trva dlhsie ako predchadzajuce, lebo mi to tam po troch sekciach „upratuju“. Bavia sa o prezitom vikende a svojich psoch....

Dnes ma nas syncek presne rok. Priniesol do nasej rodiny stastie, radost a pohodu. A mne vratil zdravie. Zapadol tak, akoby tu odjakziva bol. A asi aj bol – v nasich srdiach jednoducho bolo pripravene miesto pre tri deticky. Teraz sa citime uplni. V starsich surodencoch prebudil city, z ktorych sme milo prekvapeni. A pomaly sa z nich stava banda, pretoze pochopili, ze pre svojho maleho brata zacinaju byt vzorom a neutichajucim zdrojom inspiracie. Nadsene mu chystaju oslavu narodenin a vcera pred spanim ratali hodiny, ktore ostavaju do naplnenia jeho prveho rocka.
Ma 75 cm, 9,5 kila, za sebou 3 mesiace uspesnej Vojtovky, styri zuby hore, styri dole, lezie rychlostou blesku a z bytu nam spravil malu pohromu. Ja som jeho MEM, tato je TATA, rano ku mne zdvihne rozospinkane ocka a nekompromisne povie HAM! a hned ho aj najde , vie sa nadherne tulit a co v byte nie je pripevnene, s tym robi "INTA-KOLINTA" . A my ho vsetci neuveritelne lubime .