Ponožkové puzzle

Cez víkend sa mi podarilo manžela nesmierne potešiť. Nie žeby sa mi to nikdy predtým nepodarilo. Ale dnešný dôvod jeho dobrej nálady bol úplne originálny. „Kopa popárovaných ponožiek?“ 

Je to už nejaký čas. Moja práčka začala zo záhadných dôvodov pojedať ponožky. Najprv sa mi zvýšila jedna. Neskôr dve, tri... Keď množstvo nespárovaných ponožiek pohodených v skrini, prípadne vedľa nočného stolíka presiahlo číslo desať rozhodla som, že si na to vyčlením krabicu. Slovo dalo slovo a tak čoskoro vedľa nočnej lampy stála imidžová bielo-červená krabička. Presnejšie darčeková taška....

Čas plynul. Psychický tlak so zvyšujúcich sa ponožiek bez páru pominul.  Putovali totiž priamo do krabice na to určenej. Neprekážali tak, nezavadzali. Všetko bolo v úplnej harmónií. Až jedného dňa prehovoril pán domácnosti. „Mojko, nevieš prosím ťa kam sa podeli všetky moje ponožky?“ nezainteresovane som pokrútila hlavou, že nemám ani potuchy. „Stále zopár dokúpim a stále nemám čo na nohy!“  Naozaj som sa tvárila že tieto výčitky by mal smerovať úplne inde. Ja s tým nemám určite nič spoločné.

S plniacou sa dekoračnou taškou sa aj poznámky môjho manžela začali akosi častejšie objavovať. A zrazu to prišlo!! Bola nedeľa ráno. Doukladala som vysušené „prádlo“ starostlivo do skríň. Pri pohľade na zvyšujúcich sa zopár ponožiek som si povedala a stačilo! So zatvorenými očami som vysypala celý box na posteľ. Prihodila som k nim tie najnovšie dve a začalo sa ponožkové puzzle. Práca to bola náročná. „Prečo sú všetky tie pánske ponožky tak podobné!“ šomrala som v duchu. Na posteli sa začali tvoriť kôpky. Manžel, mladší syn, starší syn no a najmenšia kopečka tých mojich. Bohužiaľ objavila sa tam aj skupinka ponožiek s názvom „už malé.“ Čakaním na spárovanie sa mojim chalanom podarilo z nich vyrásť a tak poputujú do oblečenia na „zdedenie“.  S mojou sobotňajšou aktivitou mi prišiel pomôcť aj synátor. A zrazu sa aktivita zo sekundy na sekundu stala hrou. „Mamina to je ako puzzle!“ vykríkol. Starší syn ho zakríkol. „Aké puzzle? Skôr pexeso!“ Schuti sme sa zasmiali...

O pol hodinu neskôr som stále v obývačke s plnou náručou prevažne čierno – bielych ponožiek. Manželovi sa rozžiarili očká. „To nemyslíš vážne!“ S radosťou malého chlapca si svoj poklad uložil do prázdnotou zívajúceho šuflíka. 

Večer som ako odmenu dostala pusu a pohár vínka. J Ponožkové puzzle alebo pexeso sa stalo nielen super hrou ale aj prostriedkom na urobenie radosti môjmu manželovi 

A mimochodom dámy, máte aj vy doma pohltača ponožiek?