Traumy našich predkov a my

Vždy som to tvrdila, že všetko je v nás, všetky krivdy a nešťastia čo sa udiali. No hovorí sa že tento život by mal byť stmeľujúci lebo rozpúšťajúci. Neviem ako to nazvať, ale jednoducho máme teraz dosť ťažké, lebo sa všetko vyostrilo a zviditeľnilo, aby sme pochopili že treba popretrhať všetky stáročné väzby, uvoľniť z toho samých seba a nechať žiť konečne svoj vlastný život.
Veľakrát stačí to uvedomenie - toto predsa nie je môj problém, ved som ho už toľkokrát riešila. Jednoducho nemôžem vyriešiť to čo sa stalo pred stáročiami ale môžem k tomu zaujať stanovisko, jedine čo môžem urobiť je to že to pochopím. Hovorí sa že nie je rod bez zaťaženia a verte že je to tak, takže ak by niekto tvrdil že v ich rode nikto nikdy nič zlé neurobil tak sa veľmi hlboko mýli.
Trošku sa vcítiť aj do toho horšieho a skúsiť pochopiť jeho pohnutky.
Ak sa muž zle choval k žene má to určite príčinu. Viete ja vlastne verím že obeť si privoláva útočníka, je to pravá miera a každý musím dôjsť na pravú mieru a tak ak sme prišli aby sme váhy naklonili , tak sme v role obete či útočníka, či čiernej vrany.
To neznamená že takto musíme žiť celý život, práve ide o to, že my sme tam pred narodením vedeli že to potrebujeme napraviť a tiež sme vtedy verili že to zvládneme a vyriešime rýchlo. Vlastne stačí to znovu iba pochopiť z nadhľadu a vidieť aj tie príčiny obete / ja ak bol čas kedy mal byť z práce doma a nebol, tak som bola celá splašená a strašne som sa bála čo bude robiť a ono to vo väčšine aj tak bolo, tak nejako som to sama priťahovala a to dusno z môjho strachu sa dalo krájať/.
Ak to obeť pochopí, pochopí aj to že už nemusí toto trpieť a mala by sa pokúsiť svoj život zmeniť, vtedy sa stáva znovu celistvým človekom a krivda stáročí bola prekonaná. Nesudme, lebo nie sme sudcami, neviňme, lebo nevieme ako to naozaj bolo, iba to jednoducho prijmime ako fakt, ktorý v tej našej rodine bol.
Toto je myšlienka, ktorá by sa dala opisovať celé dni, je to veľmi dobre že si to tu dala, lebo teraz sa s tým ľudstvo veľmi borí.
Pomôže: vidieť veci z obidvoch strán, pochopiť a uvedomiť si že to patrí do môjho rodu, ale ja to už niesť nemusím

V našej rodine sa dedí gén chorobného upratovania Nerobím si srandu, fakt zasahuje už cez tuším 4 generácie, ak to dokážem dobre spočítať. našťastie mňa nezasiahol Ani moje najbližšie okolie.

myslim, ze svoje robi sposob zivota a styl vychovy, aky clovek dostava a potom odovzdava dalej. Neviem o niecom takom, co by sa nasou rodinou tiahlo, zakodovane v genoch. Mozno na to este len pridem.
Skor mi je blizsia myslienka, ze si kazdy z nas nieco nesie z minulého zivota, co potrebuje pochopit, prezit mozno z inej strany... A verim aj myslienke, ze sa v roznych zivotoch stretávame ti isti ludia - nie vsetci, samozrejme, ale ti, ktori sme si navzájom doleziti.
Eva

Súhlasím s evkou, že svoje robí štýl života, výchova a vzor riešenia rozličných životných situácií. Toto je myslím vidieť aj v bežnom živote, že sa deti potatia či pomamia. Napr. keď dievča vyrastá v rodine, kde je otec tyran, v dospelosti si často samo vyberie takýto typ partnera a syn tyrana, často tiež týra. Platí to aj opačne. Väčšinou chalan s rodiny, kde si otec váži manželku a dáva jej to najavo toto aplikuje aj vo svojej rodine, dievčatá takisto. Na deti sa z našich modelov správania toho nalepí asi viac, ako sme si ochotní pripustiť. Myslím si, že generáciami sa prenášajú aj určité povahové rysy, vidím to aj v rodine.
Kamila, ak by ti nevadilo, napíš o ubolenosti žien vášho rodu niečo viac, lebo často to tu spomínaš a neviem, čo si mám pod tým predstaviť.

Pobavila som sa nad tou myšlienkou, hladovanie verzus prejedanie, kľudne na tom môže niečo byť, ja napr. som moc upätá, mám rada istotu, plánovať veci a neostať zaskočená, možno to pramení z toho, že naši predkovia žili v dobe značne neistej akou boli svetové vojny, hlad, chudoba, konfiškovanie...., to mi len tak napadlo ako nejaká spojitosť. Veľa vecí človek pochopí až neskôr, bohužiaľ veľa krát prineskoro, aby zlepšil vzťahy našich predkov, možme len odpustiť, snažiť sa pochopiť, poučiť sa z toho a skúsiť neurobiť tie isté chyby. No ako tak nad sebou rozmýšľam, tak ja zas robím iné chyby, stále sa niečo nájde čo pôjde s ďalšou generáciu ďalej, isté je, že každý máme na výber ak to chceme zmeniť.
Myslím, že už naša babka urobila krok vpred, ale bohužiaľ tam chýbal ešte jeden dôležitý krok, ale ten nedostala do vienka, lebo ho nezažila, nepoznala. Otvorene, aj vo mne táto časť chýba a nie je to niečo, čo sa dá vyslovene zmeniť.

Niečo na tomu bude. Do akej miery to je kolektívne vedomie, to neviem, ale rozhodne sa v rodinách opakujú isté vzorce. Mám osobnú skúsenosť s rodinnými konšteláciami, kde som si odrevala potrat starej mamy, alkoholizmus starého otca, osirotenie starých rodičov a kadečo iné o čom som nemala ani tušenia. Stará mama bola silná žena, mama j silná žena, ja musím byť ešte silejšia (podvedomie je veľká mrcha:))) No celé zle to bolo. Ale pomohli mi tie konštelácie, prevelice:)