ako som obetovala manžela

vôbec sa mi nedari zaspat a tak mi nanicmama robi spolocnost(ak prave funguje )
prečitala som si tu sťažnosť na kuny v niektorom prispevku a to mi pripomenulo tu našu a moj pociatočný strach zo škrabkania a nočných zvukov po nasťahovaní sa do domčeka pri mlyne.Môžem povedať, že po dvoch rokoch som celkom zocelená
toto leto mi vsak jedna noc pripomenula, že nemam zaspavat na vavrínoch a že ona ma stale svoju moc.
Takmer by som na tu prihodu zabudla, ale mali sme stretnutie s priateľmi, kde kamaratka nadhodila, že sa jej pačila moja prihoda o tom , ako som ochotne obetovala manžela . On sa len nechapavo pozeral, pretože o ničom nevedel, ja som mu nič nepovedala - ved načo zbytočne robiť poplach?
Náš domček hraničí s potokom. Nie je veľký, ani malý, taký stredný, cestičku má krivoľakú, po kamenoch i po bahne, sem tam stúpne, sem tam klesne.
Raz so išla vyliat zbytočnu vodu z kýbla pri potok
(podotýkam, čistú), den horúci ako platna na sporaku, ked tu sa zrazu niečo v potoku mihne a ja skameniem. nie, nebola to žiadna vydra, ako som čakala, ba ani potkan, ale človek! V potoku! Mladenec, okolo 30, s batohom na chrbte. Od prekvapenia som sa zmohla iba na :,, voda je dobrá?,,
a odyšla som, zabudnúc nanho. Vlastne mi to nepripadalo divne, v puberte sme s kamaratkami často brázdili potoky hľadajúc dobrodružstvo. Den šiel dalej až prešiel do búrkovej noci.
A tak si spíme. Ako matka mam veľmi jemný sluch, citlivý na zakašľanie mojich detí a tak ma zrazu zobudilo niečo... vietor...dažd...
A v tej chvili niekto(niečo) zaklopalo na dvere. nie zabuchalo. Už rozpoznavam tie zvuky z mlyna, zo zahrady. toto bolo klop klop klop.
No krvy by sa vo mne nedorezal... ale odvazne som sa odplazila do detskej izby a lahla som si k Eme, čakajúc, či sa to zopakuje. Pozrem na hodiny 0.02 - no klasika take veci sa musia stavať prave v tom čase. A ešte k tomu som si všimla, že na terase svieti svetlo! Máme tam pohybový senzor. Takže - je tam vonku niekto alebo nie? A pes ani neštekol, určite niekde chrnel. Do toho som si spomenula, že som ja určite nezamykala. aAk nie je zamknute, nevadi, ale ak je kľúč zvonku...no ved to by si hadam dotyčný už otvoril, no nie? Teda, v priebehu par minut ma všeličo napadalo a urobila som rozhodnutie
Vratila som sa s hrmotom do postele, poprevracala som, čo samozrejme manžela zobudilo a úúúúplne rozospatým hlasom som sa ho spýtala, či zamkol. Ze prečo?
len taaak.Nejdes sa pozrieť?
A kedže sa mu zachcelo aj cikat, vstal, ja som trpla, že čo sa stane s telefonom pri sebe, pre istotu a pripravena schovat sa pod postel(to je jediny nabytok v spalni) a išie. On otvoril vchodové dvere, samozrejme, zamknute neboli, dal kľúč dnu a zamkol. Vycikal sa a zaspal. Ja tiež.
Určite sa mi to iba zdalo, zase nove zvuky, ktore som nespravne zaradila. a svetlo na terase? ked padaju velke daždove kvapky, niekedy sa zapne, alebo ked preleti väčší močný motýľ. Nooo, ved ani pes neštekal
ale ako na potvoru sa to stane akurat vtedy, ked si uvedomím, že i od potoka sa k nam môže niekto dostať.
Aj ked neviem, ked to teraz už manžel vie, že som ho poslala...vyskušať..., možno mi nabudúce povie, aby som sa išla sama poztieť, či je zamknute

Napadlo ma vtedy aj rozumna myšlienka, že sa možno niekomu niečo stalo a hľada pomoc, ale prečo prave u naaaas pridalo mi to jeden šedivý vlas...