Prvý človek na Mesiaci - 5 dní, ktoré nezmenili svet

Dieťa je doma, pokojne spí vo svojej posteli a ja som už mala čas spamätať sa zo včerajška a tak som schopná vnímať aj iné veci. Napríklad zaujímavý článok o Apolle 11, ktorý som si prečítala na rannom posedení s tlačou .
Najviac ma možno zaujala veta, ktorú som si parafrázovanú požičala aj do názvu tohto blogu. Armstronga, Aldrina a Collinsa autor zaradil do spoločnosti takých hrdinov ako Kolumbus, Magalhaes, bratia Wrightovci. Oprávnene, prví dvaja boli objavitelia nových, neprebádaných území, druhí zase priekopníci lietania. V tomto boli porovnateľní - neporovnateľní (podľa autora článku) boli zase v tom, čo nastalo po ich hrdinských, priekopníckych činoch. (pre tých, ktorí to nečítali - pozri sem: http://veda.sme.sk/c/4938557/najvacsi-vylet-cloveka-na-mesiac.html)
Vrátil ma o tých 40 rokov naspäť, prenos z pristátia vymietol ulice dôkladnejšie ako Sága rodu Forsythovcov (pre tých mladších - televízny seriál, ktorý snáď po prvýkrát v našich končinách spôsobil, že v čas vysielania vyzerali ulice miest ako keby mimozemšťania práve všetkých niekam uniesli). Pamätám si, ako už vtedy mnohí spochybňovali, neverili, že by také niečo bolo možné. U nás bola zrovna vtedy na návšteve babička - so svojou sedliackou logikou veru tiež mala svoje pochybnosti. Nedokázala uveriť tomu, čo videla a prekvapivo logicky argumentovala, že veď aj vo filmoch vedia urobiť všelijaké triky. Najvýraznejšia spomienka, ktorá vo mne ale rezonuje je ale radosť (moja a mojich rovesníkov) z toho, ako to tí Amíci zase raz natreli tým hnusným Rusom. Dátum pristátia je takmer (len mínus 1 mesiac) identický s výročím okupácie, a to boli pocity, ktoré ozaj v tom čase lomcovali veľkou časťou národa. Vždy, keď boli Rusi v niečom pokorení, porazení, bolo to aj ako keby odplata za to, čo nám urobili.
Pekných pár rôčkov neskôr niekto porozprával takúto historku - nechám na vás, či jej uveríte alebo nie - rovnako ako tomu, či na tom mesiaci naozaj boli.
Hneď za onou povestnou vetou o malom krôčiku pre človeka a veľkom skoku pre ľudstvo vraj Armstrong takmer nepočuteľne zamrmlal: "Veľa šťastia pán Smith (meno si už nepamätám, tak som použila také "univerzálne" ). Samozrejme, v riadiacom centre v Houstone to počuli a rozbhol sa typický americký kolotoč pátrania, zisťovania .... CIA, FBI, a všetky ostatné tie známe a neznáme vládne agentúry pátrali a zisťovali, kot je ten záhadný p. Smith, čo tým Armstrong chcel povedať, či náhodu nespolupracuje s Rusmi a či to nebolo nejaké zašifrované posolstvo. Pýtali sa to samozrejme aj samotného Armstronga, ale ten dlhé roky mlčal - až raz - na veľký údiv všetkých prehovoril - pe vysvetlenie dodal, že teraz už môže, keďže "aktéri" sa už pominuli.
Pán Smith bol susedom Armstrongovcov, keď ešte bol Neil malým chlapcom. Pri hre s loptou mu táto preletela do susedovej záhrady. Neil preliezol plot, aby si zobral loptu a tak si cez otvorené okno vypočul mierne "rozjetou" pani Smithovú, ako kričí na manžela: "Tak ty chceš orálny sex??? Budeš ho mať, keď susedovie chlapec bude chodiť po mesiaci!"
A Neil na svojho suseda zdá sa nezabudol