Aktívny blbec je horší než triedny nepriateľ

Kto iný by mohol byť tým aktívnym blbcom, ak nie ja?

Áno, som až príliš aktívna a ochotná pomáhať a riešiť veci aj v situáciách, kedy by pasivita vypálila oveľa pozitívnejšie, než prílišná aktivita. Možno preto som aj tak často sklamávaná, ak sa mi moje aktívne činy nevracajú rovnakým dúškom v podobe pozitívnej spätnej väzby. Vždy som bola do všetkého hrrrrrrrr. Veci som často riešila zbrklo a príliš akčne. Vlastne neviem, prečo začínam písať v minulom čase, keď sa to deje doteraz. Niet preto divu, že som sa často dostávala a stále dostávam do rôznych zvláštno- smiešno- smutno- trápnych situácií.

Napadá ma napríklad trapas, kedy som na základe "zaručenej " informácie z krčmy, ktorú priniesol svokor, že náš ťažko chorý sused zomrel, promtne zareagovala a zakondolovala som jeho manželke skôr, než by som sa vôbec zamyslela nad možnosťou nepravdivosti tejto informácie. Keď mi vyplašená a prekvapená pani susedka na moje slová úprimnej sústrasti zareagovala vetou, že jej manžel ešte stále žije, bolo už neskoro a trapas bol na svete.

Raz, keď zavítal do nášho mesta cirkus, dala som sa prehovoriť na to, že som prisľúbila pomoc v podobe odberu krvi priamo v maringotke, nakoľko pacient nebol schopný dostaviť sa na ambulanciu. Bol to cirkus zo zahraničia a tak si spomínaný výkon musel pacient hradiť, na čo bol vopred upozornený a rodina súhlasila. Ráno , krátko po šiestej, som už bola na mieste tak, ako bolo dohodnuté. Ale nikde nikoho. Všade hrobové ticho, nik ma nečakal. Stála som v strede trávnatej plochy ako soľný stĺp, dookola samé maringotky a jediné viditeľné živé bytosti boli dve prežúvajúce ťavy za ohradou. Pomyslela som si vtedy, že tie ťavy nie sú dve, ale že sme rovno tri a v duchu som si nadávala, načo som sa nechala na takéto niečo nahovoriť. Opäť zvíťazila moja aktivita a snaha pomôcť. Po polhodine pobehovania okolo maringotiek a vyklopkávania na ich okná, kde sa mi ozývali ospalé hlasy a odkazovali ma vždy na ďalšiu a ďalšiu maringotku, som sa konečne dostala k môjmu pacientovi. Najväčší gól však bol, že nakoniec nebol nik z rodiny ochotný spomínaný výkon uhradiť na ambulancii tak, ako mi prisľúbili a tak nastalo veľké haló. Riešilo sa to až vo vyšších sférach, že čo to tá sestrička Stanka vyvoláva, aké extrémne situácie? Hore nohami bola nemocnica, aj laboratóriá, ktoré si spomínané vyšetrenie tiež museli vykázať v podobe priamej platby, no rodina pacienta zaplatiť odmietla. Vtedy som sa zapovedala dostatočne poučená, že žiadne takéto dobročinné akcie na vlastnú päsť už podnikať nebudem. Dlho mi však toto moje predsavzatie nevydržalo a tak sa dostávam stále a dookola do podobných situácií, kedy snaha urobiť niečo dobré a prospešné sa vždy obráti skôr na medvediu službu.

Moja pohnútka pomôcť, riešiť a konať , zásadne mienená za účelom dobra a spokojnosti, ma zas a znova stavia do role už spomínaného " aktívneho blbca".

Tak teraz Vám neviem, či je to dobre a či zle? Ja dúfam, že tie dobre mienené skutky a činy mi stoja za to, aj keď sa prevažne zvrtávajú úplne opačným smerom. Snáď si tam niekto hore zapisuje moje skutky tak, ako boli mienené a nie tak, ako nakoniec dopadli. V opačnom prípade asi skončím v horúcom pekle.