V poslednej dobe som stretla viacero žien z dôb mojej základnej. Dnes sme už samozrejme dospelé, dokonca na prahu dôchodku. Neviem, či už nám treba bilancovať. No pospomínali sme všeličo.
Niekto má fakt za sebou veľa vecí. Naozaj veľmi ťažkých vecí. Zažil veľa. A to doslova za celý život nevytiahol päty z rodnej dediny. No dobre, presťahoval sa do vedľajšej. A najďalej bol v hlavnom meste. Pri pobyte na onko klinike. A to ešte bol len začiatok. Ťažký úraz s celoživotnými následkami, po rokoch znova onko. A najhoršie, že rovnakú kliniku je nútená navštevovať aj dcéra s najmladším ročným dieťaťom.
Iná za sebou veľmi krušné manželstvá s ťažkými ublíženiami na zdraví, úmrtiami detí, manželov, odobratím detí, pobytom v azylových centrách....
A to sú len dve letmé stretnutia. Každá postava v meste, ktorú stretávam si nesie svoj príbeh. Svoj údel.
Pri tom všetkom sa mi javí ten môj život ako našťastie nudný. Len taký všedný. Žiadne veľké kopce, ani strmé spády.
Každý z nás vraj dostane toľko, koľko dokáže uniesť.
A tak ja ďakujem, že ten môj život je len tak všedný a nudný.
S tou genetickou predispozíciou to máš veru pravdu - rovnakú chorobu mala aj jej mama, ale dožila sa relatívne vysokého veku, opatrovala ešte pravnúčatá. A teda ona a aj jedna z jej dcér
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Áno, zväčša je super mať úplne obyčajný život.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Život nie je náhoda podľa mňa.
Nič sa nedeje ZRAZU.
Ani tá dopravná nehoda sa neudeje ZRAZU.
Ani tá onkologická choroba neudrie z čista jasna ZRAZU.
Ako niekto v skutku má predispozície od narodenia. Zvyčajne geneticky získané. A dôjde sa na to časom.