Ach,tie vzťahy...

Nečakala som,že bude niekto reagovať,ale v kútiku duše som dúfala,že mi niekto takto pohladí srdiečko...Strašne veľmi Vám ďakujem!!! No a čo sa týka tých našich vzťahov,ono je to zložité...Brat je asi nešťastne ženatý s rozvedenou a 2 deťmi (túžil po svojom,no nemá ho) a býva na okraji mesta,takže sme málo v kontakte...on nechce nikoho zaťažovať svojimi problémami,dosť to rieši alkoholom a koniec koncov-my ako celá rodina sme sa švagrinej nezapáčili,ani ona nám,ale snažili sme sa.No a mamina sa teraz cez sviatky vyjadrila,že by mu bolo bez nej lepšie,ale že ona sa nestarie.Ibaže jemu nezáujem neprekáža,to mne.Manžel to všetko vníma tak,že sa nám moja rodina ozve iba vtedy,keď niečo potrebujú (na robotu vo vinici,pílenie dreva,nákupy,cestovanie autom...) čo je v podstate pravda,len ja si to nechcem priznať... V podstate je to tak,že na nás všetci kašlú.Žijeme v malom meste a viem,že bývať od nich ďaleko by bolo pre nás lepšie-boli by sme si vzácnejší v okamihoch stretnutia a čo oko nevidí a ucho nepočuje,srdce nebolí. Je ťažké urobiť takú veľkú zmenu,akou je sťahovanie,zmena prostredia,zmena práce.Preto len ticho pregĺgam,prizerám sa a trápim svoje srdce,keby som tak vedela byť voči tomu odolná,ľahostajná a nepripúšťala si to...Vaša otázka znie,či som sa s nimi rozprávala,to isté sa ma dookola pýta manžel,no ono to nieje také jednoduché!Asi pred dvomi rokmi som sa zdôverila mame,vyžalovala,niečo vytkla,no ona zaujala pozíciu obete-bránila sa,že medzi nami nikdy nerobila rozdiely,že vždy sa snaží všetkým trom rovnako pomáhať,že nás má rovnako rada,že toto si nezaslúžila,že sestre musela pomôcť pri rozvode,s bývaním,s ďeťmi a asi 3 hodiny preplakala v sklade (v robote,robili sme spolu-ona kuchárku,ja servírku) až kým som sa jej neprišla ospravedlniť.Ona nieje zlý človek,len...Potom sme to už rozoberali len ja,manžel-sestra,švagor.Im naši veľmi prekážali,otravovali ich a mne chýbali...V septembri 2007 sa sestre narodil synček,ja som cez sviatky otehotnela a zostala doma na RT.V robote hľadali náhradu,sestre to finančne prestalo vychádzať a tak nastúpila na moje miesto.Dni keď bola-je v robote sa mala o drobca starať jej svokra,ale kôli jej dochádzaniu do mesta sa ponúkla naša mama a tak 2 dni robí a 2 dni sa stará o malého (mimochodom on ju volá mama),je zaneprázdnená,unavená a o tom,že mi pomôže s mojim drobčekom,keď prídem po pôrode domov,som mohla len snívať...Našťastie moje slniečko je veľmi dobré bábo! No a sestra sa po nástupe do roboty zmenila,všetko si dopredu rozmyslí,všetko a všetkých využije do špiku kosti a hlása,že sa má dobre,že jej nič nechýba.Stále jej naši prekážajú,ale je ticho,potrebuje ich pomoc...už sa o tom nerozprávame.No a v lete 2008 ma otec za niečo zase kritizoval,praskli mi nervy a všetko som mu vykričala,veľmi som plakala a myslím,že len kôli tehotenstvu mi povedal,že už mi nič nepovie,nebude sa starať a len pomôže ak bude vedieť,že rozdiely nikdy nerobil.Akurát tu bola na návšteve moja teta zo zahraničia a po incidente mi povedala:"Nevedela som,že máte takéto problémy,si najmladšia,čakala som,že Tebe budú najviac pomáhať.Ale ty si silná osobnosť,si samostatná a kôli bábe čo nosíš pod srdcom to zvládneš!"Tak sa snažím najmä kôli malému,ale riešiť to s nimi nemá význam,nepriznajú to.Možno robím niekde chybu ja.Napr.ten byt vôbec nieje dokonalý,len ja nemám rada neporiadok,tak stále upratujem,ale mám psíka od ktorého sú stále všade chlpy,tak nemám pocit,že je dokonalý...Možno im vadí aj psík,je nevychovaný,ale je môj-pomohol mi,keď som to potrebovala...No oni o tom mojom ťažkom období nevedia a ani by to nechápali.Snažím sa nič neočakávať,ale poznáte to,keď v kútiku duše dúfate...že možno zajtra sa stane zázrak...

Možno máte pravdu...Možno veľmi túžim po ich láske,pochopení,uznaní a možno aj ja potrebujem niekedy ich pomoc,len ja neviem v situácii,keď som im ľahostajná a nepotrebná povedať prosím.Nieje to o pýche,len ja sa nechcem nikde nasilu tlačiť a pchať,tak si radšej pomyslím,že budem musieť nájsť iné riešenie a zvládnuť to bez ich pomoci,sama.Často je to ťažké a tak si pri tom vždy poplačem...Viete čo je na tom komické?Sestra mne aj manželovi večne dáva najavo,koľko toho ona UŽ preskákala,že nás to ešte len čaká,že mi nič poriadne nevieme,nepoznáme... (napadla ma tá jej tipická veta "Noa a to ste nevedeli,ešte toho veľa neviete!)A často druhím hovorieva,že ak by som ja mala 3 deti (a také aké sú tie jej)a chodila by som popri tom do práce,tak by som to vraj nezvládla-fyzicky aj psychicky by som sa vraj zrútila...Tak možno máte pravdu,aspoň sa snažím byť sebestačná,vždy som to chcela.Neviem či to všetko môže prameniť z detstva-bola som naozaj normálne dieťa,trošku rozmaznané (ako najmladšia v rodine) ale od prvej triedy až po maturitu som bola samostatnou a výbornou študentkou,vyhlasovala som,že sa nevydám,kým nebudem úplne samostatná,čo sa mi tak celkom nepodarilo,lebo som nenadobudla svoje vlastné bývanie,ale napr. boli sme taký štandart ako rodina,čo sa týkalo financií,lenže mne to v puberte nestačilo,tak som 4 roky popri strednej škole robila cez výkendy v nočnom disco clube barmanku.Ale keď mamina zistila,že mám dostatok peňazí,prestala mi ich dávať-platila mi iba cestu do školy a telefónny účet.Takže už vtedy som sa akosi začala osamostatnievať,myslím,že vtedy jej to dobre padlo...len sa jej nepáčilo,ako si užívam život,lanže ja to nevidím ani dnes ako užívanie si,ale ako žitie-naberanie skúseností zo života do života.Nič neľutujem! A možno sa niekedy veľmi snažím,ale keď ja chcem byť dobrou nielen dcérou,ale aj mamou,manželkou,sestrou,nevestou,kamarátkou,susedkou...a potom keď sa na mňa niekto zle pozrie,alebo sa mi nepozdraví,hneď ma to trápi,mrzí a rozmýšľam nad tým celý týždeň.Ja viem,že nemôžem a ani nechcem byť dokonalá a snažím sa nepripúšťať si také situácie,ale nedokážem to,asi to mám v sebe nieak zakorenené,proste mi záleží na medziľudských vzťahoch. Myslím si,že aj sestra vie byť sebestačná,len jednoducho využíva rodičovskú ochotu a pomoc.Ja by som nemohla...A možno keby mi naši povedali pravdu ako to je,možno by sa mi to prijímalo ľahšie,možno by to bolelo,ale bola by to pravda.Som zvedavá čo sa stane,keď sa pozrú tej pravde do očí.Viete po čom túžim naozaj?Chcem,aby tá moja citlivosť išla do kelu,aby som sa netrápila týmito vecami (sú iné,horšie) aby som bola voči tomu odolnejšia,aby som si to tak nepripúšťala.Nechcem byť necitlivá,len to nechcem vnímať...Možno ma to niekedy prejde,možno to zmizne samo,možno sa naučím nevšímať si to a možno ma to raz prestane zaujímať,možno raz...

Alenka škoda že som si tvoj príspevok neprečítala skor,až teraz po roku a pol,inak by som si rada popísala...no prišlo vtedy také obdobie,že som net nestíhala...a potom som sa odmlčala.Som tu a dievčatá,ked som si to celé znovu čítala plakala som ako dažď... No ked to teraz zhodnotujem,naozaj ste mi pomohli!!!Velmi Vás za to .Tak nieak som si vtedy myšlienky a city v sebe usporiadala a začala žiť pre svoju rodinu...Nieak sa mi podarilo od toho odpútať,odosobniť a prestala som sa trápiť,konečne som sa pokojne vyspala,bez stresov a plaču...Viac to dolahlo na manžela,začal to on vytahovať,rozoberať,trápilo ho to a myslím,že často ho to trápi stále,no moja odpoved na to je už jednoznačná,je mi to jedno,nech sa majú radi...každému sa všetko vráti...So sestrou je to tak,začala podnikať,no včase krízi a dosť to pociťuje,je zadlžená a okolo prevádzky má stale nieaké problémy...s manželom sa tvaria ze vsetko je ok,ale ocividne to tam už neklape...(viete čo je teraz najhoršie? že ja viem že švagor má milenku,no sestre to nedokážem povedať a je mi jej luto,už jej nič nezávidim...)Brat sa rozišiel so ženou a našiel si novú priatelku,len neviem či to je tá pravá,stale sa tak nejak pretlka životom...A ja,predstavte si,že som našich poprosila o pomoc,viac menej finančného rázu,ale smrti sa mi to rovnalo...prežila som,kupili sme si s manželom starší dom a aby sme vladali platit uver,žiť a zaroven dom opravovať,nastahovali sme sa k nim...otca som poprosila aby nám v dome porobil vela vecí,lebo sa takým venuje v práci,no na vela vecí šomre,tak keby som mala peniaze,radšej si zaplatím majstra,čo bude ticho robiť...poviem Vám,len tak čakám kedy stadeto odídem,lebo velmi to vplíva na moju výchovu malého,ale aj náš manželský vztah,no napriek tomu som im velmi vdačná za pomoc,len neviem ako sa odvdačiť,niekedy si poviem,že si to proste od nich zaslúžim... Myslím si že sme sem prišli byvať vhod a mamine pomáham,hlavne psychicky,našla si hrčku,prišla operácia,rakovina prsníka,znovu operácia a teraz podstupuje liečbu-ožiare,myslím si že bojuje statočne...za posledné mesiace som jej tolkokrát úprimne povedala LUBIM TA,že to musí cítiť. S manželom to trošku škrípe,no neprikladám tomu velku vahu,pretože nasa komunikacia pred tým každodenna,sa velmi obmadzila a chýba,tak to tým...on je velmi prepracovaný,z roboty do domu,z domu do postele a zas dookola... Verím,že ked sa domček dokončí a prestahujeme sa,že potom sa náš vztah vrati do starých kolají... No a moje to je velký nezbedník,a ked som pred tým spomínala,že šomrú,že je citlivý,zistila som že mal reflux a rôzne alergie...nevadí,zvladli sme to a bojujeme dalej a možno ak to dobre dopadne bude mať, dufam sestričku,som znovu tehu...