Ja ani veľmi nie. Niededy som "odpojená" od sveta a vôbec mi nevadí, že neviem čo sa deje. Ale dnes som si pustila rádio (Slovensko) a z tých zážitkov tam mi behal mráz po chrbte. 21.aug. 1968 - vpád okupačných vojsk do ČSSR. Ľudia sa báli, že začína vojna... pár ľudí prišlo o život... no žiadna sranda.
Pre osvetlenie, pár slov z Kroniky ľudstva (Bodo Harenberg):
"Vojenský zásach armád piatich štátov Varšavskej zmluvy vyvolala postupná liberalizácia pomerov, ktorú uskutočňovalo nové stranícke a štátne vedenie (A. Dubček, O.Černík, L.Svoboda, J. Smrkovský, F.Kriegl a i.) V rámci nového kurzu politiky KSČ bola zrušená cenzúra, presadzovala sa všeobecná demokratizácia pomerov, náprava krívd stalinizmu v Česko-Slovensku, oddelenie komunistickej strany a štátu, postupné utváranie legálnej opozície atď. Keď ZSSR nedosiahlo odvolanie reforiem rokovaniami a diplomatickým nátlakom, rozhodli sa štáty Varšavskej zmluvy pre vojenskú intervenciu."
Máte aj vy nejaké zážitky z toho dátumu? Alebo to poznáte trochu z rozprávania vašich blízkych?
Filipka, ja som mala v roku 1968 takmer rok, takže si nič nepamätám. A keď som sa asi ako 10-ročná pýtala mojich rodičov, čo sa vtedy vlastne stalo, otec radšej odišiel z izby. Mama sa zatvárila, akoby zahryzla do citróna a povedala: "Ráno sme sa zobudili, pozreli z okna a všade boli ruské tanky! To sa stalo!" Viac som z nej nedostala.
Nerozumela som dlho, prečo so mňou nechcú o tom hovoriť. Pochopila som to konečne až ako dospelá. Klamať mi nechceli, pravdu povedať tiež nie. Keby som niekde ako huba nevymáchaná vyzvonila, o čom sa doma bavíme... Veeeeľký problém by to bol!
Teraz nerozumiem inému - ako môže niekto s láskavou nostalgiou spomínať na časy socializmu?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
G. lebo aj vtedy sa asi pár ľuďom žilo dobre. Chodili do práce a robili za nich podriadení. Boh ich nezaujímal, stranícka príslušnosť netrápila, v politike sa aj tak nedalo robiť nič (nič iné okrem počúvania ZSSR). Nemuseli byť ani nejako zlý alebo bezcharakterný, len splynuli s prúdom.
Ja si socializmus nepamätám, ale vtedy museli pracovať všetci a všetci mali kde bývať. A tí, ktorí boli "bezproblémoví" práve na tieto dve veci radi spomínajú.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No, Filipka, ja viem, že funguje niečo také, ako spomienkový optimizmus (na perfektnej dvojtýždňovej dovolenke, v úžasnom hoteli, s vynikajúcou plážou, s príjemným personálom človeka potrápila trojdňová hnačka). Na to zlé sa zabudne, zostanú spomienky len na to dobré (dobrá dovolenka to bola!).
Je pravda, že za socializmu mal každý prácu a mal kde bývať. Nik sa nemusel báť, že nebude mať čo do huby, že nebude schopný platiť šeky, že nebude mať kde hlavu skloniť. Tí, ktorých ty nazývaš "bezproblémoví", teda mlčiaca väčšina, na toto naozaj radi spomínajú. To chápem. Dnes ani jednu z týchto istôt nikto nemá. Dnes sa máš dobre, zajtra to môže byť úplne inak.
Nechápem však, ako pre tieto dobré veci, na spočítanie ktorých ti stačia prsty jednej ruky, zabúdajú na to nespočetné množstvo zlého. Tomuto nerozumiem.
Spomienkový optimizmus je jedna vec a totálna amnézia druhá.
Pri spomienkovom optimizme keď dotyčnému pripomenieš negatíva (ale na tej dovolenke si tri dni presedel na záchode), tak povie: "No, hej, bolo to tak, ale už na to nemyslím a netrápi ma to. Inak bolo fajn."
Lenže títo ľudia, ktorí tak radi spomínajú na to dobré za socializmu, neraz doslova popierajú, že bolo aj niečo zlé. A toto je pre mňa fakt silná káva!
(Pokračovanie na tému život za socializmu nižšie 
.)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Problémy iných ich netrápili. Možno to zlé fakt ani nevideli, nedotklo sa ich osobne. Bolo dobre im, ich deťom, ich známim... Neviem.
Sú ľudia, čo neveria že boli koncentráky.
Sú ľudia, čo neveria, že človek pristál na mesiaci. Myslia si, že to niekto zahral v štúdiu. A nad týmito fakt rozmýšľam - oni sú tak strašne hlúpy, že sú skoro až geniálny. Ale oboje byť nemôžu. A neviem sa rozhodnúť pre jedno z tých dvoch.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Filipka, tí, ktorí popierajú, že boli koncentráky, alebo že ľudia pristáli na Mesiaci, popierajú niečo, čo osobne nezažili.
Keby mali na ruke vytetované väzenské číslo, alebo keby sedeli v tej kozmickej rakete, nepopierali by nič. Vedeli by presne, ako to bolo. (Ale inak zaujímavý problém s týmito "popieračmi", chápem, že ti to vŕta v hlave 
.)
Ja však skôr dumám nad tými, ktorí to všetko zažili. A roky v tom boli, v tej atmosfére, v tom strachu.
Ako dieťa som si neraz potajomky vypočula rozhovory mojich rodičov s inými dospelými. Väčšine ich rečí som nerozumela, ale vždy bolo v tých hlasoch počuť zatrpknutosť.
Nadávali na úplne neschopného súdruha riaditeľa. Nadávali, že nemôžu niečo zohnať. Nadávali, že im opäť neodsúhlasili devízový prísľub. Nadávali, že pred Vinocami sa im neušli mandarínky a banány pre deti, hoci vystáli štvorhodinovú frontu.
Tí ľudia na vtedajšie pomery žili normálne životy. Bývali v panelákoch, jazdili na škodovkách, pracovali v montérkach v štátnych podnikoch.
Dnes sú tí istí ľudia materiálne na tom podstatne lepšie. Po novembri 1989 začali podnikať. Teraz pracujú v pekných kanceláriach, oblečení v značkových veciach a vozia sa v drahých autách. Bývajú v pekných domoch s luxusným vybavením, chodia na dovolenky do exotických destinácií. Ich deti študujú v zahraničí.
A aj tak, keď spomínajú, povedia: "Zlatý socializmus! Dobre sa nám vtedy žilo!"
NECHÁPEM!
Čo im tak vymazalo pamäť?
Jediné, čo mi napadá ako vysvetlenie, je toto:
Za socializmu obyčajný človek nebol zodpovedný vlastne za nič. Vrátane svojho života. Všetko za neho rozhodla strana. Dnes sa musí človek rozhodovať sám. A niesť za svoje rozhodnutie aj zodpovednosť.
Za socializmu človek vedel presne, kde bude za päť, či desať rokov. Dnes nevie, kde bude zajtra.
No, ale myslím, že ak je toto cena, ktorú treba zaplatiť za slobodu - je to dobrý obchod!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Teda G. s tou zodpovednosťou si trafila (podľa mňa) továreň na klince po hlavičke. PRESNE. Vtedy nebol človek zodpovedný za nič. A dnes radšej hľadá, koho by obvinil za to, že sa má zle, nepozrie na svoje rozhodnutia, ktoré ho priviedli tam, kde je.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Filipka, dostala som (nie je podstatné, od koho) súkromne mailom upozornenie, že predposledný odstavec som napísala veľmi zovšeobecňujúco. Aby náhodou neprišlo k omylu - konkrétne tento odstavec:
"Za socializmu obyčajný človek nebol zodpovedný vlastne za nič. Vrátane svojho života. Všetko za neho rozhodla strana. Dnes sa musí človek rozhodovať sám. A niesť za svoje rozhodnutie aj zodpovednosť.
Za socializmu človek vedel presne, kde bude za päť, či desať rokov. Dnes nevie, kde bude zajtra."
Podumala som nad tou mailovou pripomienkou a uznala, že človek, ktorý to nezažil na vlastnej koži, môže moje slová naozaj pochopiť nesprávne. Takže týmto sa to pokúsim napraviť:
Obyčajní ľudia nemali možnosť rozhodovať o "veľkých" veciach. To, kam a ako smeruje táto krajina, mala v kompetencii strana. Voľby boli fraška. Ľudia, ktorí sa pokúšali niečo s tým robiť, boli prenasledovaní Štátnou bezpečnosťou a trestaný štátom. Každý obyčajný človek si dobre rozmyslel, či na verejnosti prejaví svoj skutočný názor a myslenie. "Verejné" názory a spôsob "verejného" prejavu bol presne nalinkované.
Všemocná strana tiež rozhodla za všetkých ľudí, že MUSIA pracovať (s výnimkou starých, chorých a detí.) Či človek chcel, alebo nie, jednoducho musel byť niekde zamestnaný - inak mu hrozilo trestné stíhanie za príživníctvo. Tým pádom mali všetci práceschopní ľudia aspoň nejaký príjem. A aj keď trebárs nebola tá výplata nejako ohurujúca - na bežné životné náklady to stačilo. Takýmto spôsobom sa postupne v ľuďoch utvrdila akási istota, že vždy budú mať kde hlavu skloniť a vždy budú mať čo jesť - majú to zaručené!
V určitom slova zmysle obyčajní ľudia nemali zodpovednosť za celý svoj život, vo všetkých jeho sférach.
Veľa ľuďom to vyhovovalo. Existenčná neistota vlastne nebola - na rozdiel od toho, čo je dnes. Nebola neistota ani ohľadom verejného vystupovania - ak si sa držal správnej línie, v správnom čase a na správnych miestach prednášal tie správne vety a mával mávatkami - všetko bolo v poriadku.
A toto dnes nie je. Človek je dnes zodpovedný za VŠETKY sféry svojho života. A ja predpokladám, že práve pre toto dnes mnoho ľudí banuje za socializmom a komunistickou vládou. Veď to je tak pohodlné - spoľahnúť sa, že sa NIEKTO (ktokoľvek) o mňa postará...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Filipka je som mala vtedy 7 rokov. Pamätám sa na to len tak matne. Ako sme sa v noci zobudili na prechod tankov, ráno panika, dokonca u nás v dedine nejaké tanky aj stáli (boli to asi Bulhari) - a my ako deti sme okolo nich pobehovali a hrali sa na partizánov. Potom už len to, ako som preklínala svojho bratranca, ktorý žil v Rusku. No a vybrakované obchody, lebo každý chcel nakúpiť čo najviac - veď bude VOJNA. Dedinský rozhlas niečo sústavne vyhlasoval, ale to si už nepamätám čo.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No v tom čase mal môj brat asi pol roka, mne sa o "tomto" svete ešte ani len nesnívalo...Ale tatinovi bratanci v tomto období emigrovali a svoju matku potom nevideli dlhé roky. Nemohli ju prísť navštíviť, nemohla vycestovať ona...a o niekoľko rokov neskôr- keď brat dovŕšil 18 rokov tiež emigroval...Bola u nás aj polícia, rodičov vypočúvali...Ale pamätám si, že policajt bol dosť ľudský a moju maminu dokonca utešoval, źe určite tam synovi bude dobre Spísali všetko zariadenie v bratovej izbe- chceli ho zhabať, ale keďže to v podstate všetko bolo aj tak rodičov nechali to na pokoji...A pamätám si aká frajerka
som bola na intráku, keď sa spolužiačky dozvedeli, že mám brata v emigrácii...ale z bratových dopisov to bol des a hrúza prejsť emigračným táborom v Rakúsku- vraždy a bitky takmer na dennom poriadku a dlhé predlhé čakanie kam sa dostanú- či do USA, Austrálie...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Klodik vraždy a bitky v Rakúsku? Také som ešte v tejto súvislosti nepočula.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No v utečeneckom tábore- riadna divočina...V takom tom zbernom tábore, kde "zhromažďovali" emigrantov...Tam pobudli niekoľko dní a potom už išli ďalej- na nejaký penzión a tam uź to bolo o inom....Vraj ten týždeň v "zbernom" tábore bola fakt zaberačka na psychiku...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Moja svokra spomínala, že tí vojaci boli tiež vystrašení, pili vodu z potoka, lebo sa báli, že im ľudia v dedine nasypú niečo do pohára. Radoví vojaci sú tiež svojím spôsobom obete...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Súhlasím s Aninou. Verím, že to mali naši ľudia ŤAŽKÉ, ale tí vojaci boli len obyčajní chlapci, ktorí dostali rozkaz /aspoň väčšina/. A v armáde platilo a stále platí: Najprv splň rozkaz, potom sa sťažuj!
Ja som sa narodila až takmer o 10. rokov neskôr, v socializme sa mi nežilo zle, veď som bola dieťa. Ale v Blave je už asi dva mesiace na Šafku výstava, ktorá spomína na tieto dni. Púšťajú Krylove piesne a ja si vždy, keď idem okolo, predstavím, ako by som sa cítila, keby som sa ráno zobudila, otvorila okno a ulice by boli plné tankov. A moje deti by nevideli z okna ihrisko, ale zase len tanky. Tá predstava mrazí 
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mala som 9 rokov, pamatam si tanky, pohrebnu hudbu v radiu, strahane tvare rodicov. Dedko chodil s velkou taskou do obchodu a spat, vlacil potraviny pre celu rodinu. Vsetci sa bali ze bude vojna, nic nechapali...
Normalizacia mala v nasej rodine dlhdobe nasledky: otec "nesuhlasil s vpadom vojsk", vyhodili ho zo strany, prisiel o miesto, horsie ze aj o vsetky iluzie a uz nikdy to nebol ten chlap ako predtym. Napokon mna preto ani nevzali na vysoku skolu... Trapil sa preto roky...
Moj manzel mal v tom case 16, 21.08 boli v Rakusku - vracali sa z dovolenky v Juhoslavii. Niekolko tyzdnov stravili v uteceneckom tabore, svokor uz mal aj pracu. Nezostali. Kvoli babke, ktora zostala doma...
Nastastie, inak by sme sa nestretli ...
S vojakmi sme sa stretavali cele roky na kazdom kroku, byvali vo vedlajsej bytovke. Boli osameli, smutni. Ti co prisli medzi prvymi vlastne vobec nevedeli, kde idu, preco a co sa vlastne deje, Nahovorili im kadejake hluposti. Boli mladi, daleko od rodin, nestastni - oni za to naozaj nemohli!
Ale este aj dnes, ked si spomeniem na tie casy a potom na nasledne vymyvanie mozgov, zatrete napisy na muroch, televizne vysielania, 1.maje, VOSR, vyklady plne Leninov a Gottwaldov, fronty na banany, tiche znenie piestni Karla Kryla za zatvorenymi dverami a oknami, previerky v praci.... je mi z toho tazko 
ale to by bolo nadlhoooo....
Nastastei je to za nami a uz sa ta doba nevrati!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Filipinka. Ty das takuto zaujimavu temu pod tak nezaujimavy nazov?
Posledne tyzdne citam same clanky o okupacii.
Najprv to bolo od trencana z klubu My68.
Potom priloha v hospodarskych novinach. Spomienky dvoch ludi na dvoch miestach. V Prahe fotograf, od ktoreho som sa prvy krat dozvedel, ze v Prahe to bola ina krutarna.
A potom od moderatorky, ktora vysielal v Bratislave.
A tesil som sa na 21.8. na avizovane zhromazdenie na namesti. A ja kubo hlupy(Jakubovia sorry )som si pomylil datumovku a bol som pod Skalkou pri vode a robili sme s Helkou hrad z kamenov .
Hany, rozpis sa kludne vo velkom, to ja si rad precitam .
Filipka dik za temu
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Že nezaujímavý názov.
Som sa zdula na 5 sekúnd, Unbi!
Už sa tu písalo niečo o rádiách? Nechcela som byť tradičná, vieš? Tak som dala názov od veci.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No veru aj z vášho rozprávania mi chodí mráz po chrbte. Ja som ročník 77 a niekdajší režim ma len lízol. Ale pamätám si na dotazníky, ktoré sme vyplňovali v škole - koľko máme televízorov, či máme motorku, video... viem, že učiteľky si vydýchli po revolúcii, nemuseli písať siahodlhé posudky o deťoch... zvláštne časi to veru boli.
Aj ja si rada prečítam ak sa niekto rozpíše o zážitkoch z "dávneho" režimu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jaaj, Filipka, to je na dlllhé písanie .
Manžel odišiel na nočnú, musím navariť večeru, vykúpať, nakŕmiť a uložiť malú, s chalanom sa navečerať, umyť riad a potom budem vypisovať, OK?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Juuuj, už sa teším. Ale píš rýchlo, dobre?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
OK, takže sľúbené pokračovanie .
To, čo napísala Hany, sú aj moje spomienky:
"Ale ešte aj dnes, keď si spomeniem na tie časy a potom na následné vymývanie mozgov, zatreté nápisy na múroch, televízne vysielania, 1.máje, VOSR, výklady plné Leninov a Gottwaldov, fronty na banány, tiché znenie piestní Karla Kryla za zatvorenými dverami a oknami, previerky v práci.... je mi z toho ťažko."
Hany je odo mňa staršia, a pamätá si aj na 1968. Ja som v socializme vyrástla a štyri roky (kým prišiel rok 1989) som bola zapojená do budovania socializmu v pracovnom procese. Pamätám si na to veľmi dobre.
Vymývanie mozgov na každom kroku.
Zcenzurované televízne vysielania a noviny, plné oficiálnych klamstiev.
Povinné oslavy, mávatká a transparenty, oslavné piesne (doteraz dokážem zaspievať sovietsku hymnu a Internacionálu). Dokonalá Potemkinovská dedina - šťastní pracujúci oslavujú...doplň podľa dátumu.
Izby revolučných tradícií, sochy Lenina, Gotwalda a spol. všade kam sa pozrieš, o červených hviezdach, kosákoch a kladivách ani nehovoriac.
Fronty vlastne na všetko. Nenakupovalo sa, všetko sa zháňalo. Všetci mali vlastne také isté zariadenie v bytoch, také isté oblečenie, obuv atď. Bolo to zároveň mimikry. Ak sa niekomu podarilo "zohnať" niečo iné (Tuzex, alebo balík zo zahraničia), automaticky na seba upozornil - ten je nejaký podozrivý!
A potajomky požičiavané oxeroxované texty zakázaných kníh, magnetofónové pásky so zakázanými piesňami, nočné počúvanie rušenej Slobodnej Európy. (To všetko boli, mimochodom, trestné činy.)
A šuškané zvesti o tom, komu sa podarilo zdrhnúť. A kto tu na to doplatil. A ako.
Hlavne si spomínam na ten všadeprítomný strach. Strach, aby človek nepovedal pred niekým "nesprávnym" niečo, čo sa súdruhom nepáči. Strach, že keď sa z nejakého dôvodu znepáčim súdruhom, tvrdo za to zaplatím ja aj moja rodina. Strach, že niekto z mojich blízkych zdrhne a ja budem za neho pykať.
A ešte si spomínam na márnu túžbu. Spomínam si, ako ma v škole nebavil zemepis. Bola som skalopevne presvedčená, že žiadnu z tých exotických krajím v živote neuvidím. Spomínam si na listovanie v lesklých zahraničných prepašovaných časopisoch a vzdychanie a ochkanie nad krásnymi obrázkami. NIKDY nebudem mať také pekné oblečenie, taký pekný dom, také pekné auto!
(Ospravedlňte ma, prosím, bola som puberťáčka a toto bol vtedy stred môjho vesmíru. Ide o to, že v socializme naozaj nič z toho nehrozilo.)
Všetci mali rovnako. Rovnako málo. A všetci boli neslobodní. Ich život nalinkoval a rozhodol niekto iný.
Nezáležalo na schopnostiach, nezáležalo na úsilí. Drž hubu a krok a budeš sa mať ako ostatní! Vystrč hlavu a my ťa zrovnáme!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A aby toho nebolo málo, ešte napíšem jednu príhodu. Rozprávala som ju na stretnutí naničmám Polárke na ilustráciu, ako sa vie život s nami pohrať. Potom som ju tu aj v ktoromsi blogu náznakom spomenula. Rozmýšľala som neskôr, že to dopíšem aj pre ostatné dievčatá (aby sme s Polárkou nevyzerali ako tajnostkárky), ale do toho blogu sa to vôbec nehodilo, tak som to nechala tak. Ale sem to sadne ako riť na šerbel .
To som bola už skoro rok vydatá, bolo to v lete 1989. Bývali sme v zamestnaneckom trojizbovom byte. Obaja sme pracovali na miestach, ktoré zodpovedali nášmu vzdelaniu a mali sme na vtedajšie pomery slušné platy. Z mladomanželskej pôžičky sme si zariadili celý byt.
Bola som na nákupoch. Bol štvrtok doobeda (mala som v ten deň poobednú zmenu) a to bol jediný deň, kedy sa vozili do kníhkupectiev nové knihy a teda jediný deň, keď bola šanca kúpiť niečo slušné na čítanie. V iné dni boli v ponuke akurát tak Zobrané spisy V.I.Lenina a podobné kecy.
Bol krásny slnečný deň a ja som prechádzala krížom cez veľké štvorcové námestie ku kníhkupectvu. Premýšľala som, aké knihy dnes asi privezú.
A vtedy ma z ničoho nič napadlo : "A takto to bude stále! Stále budem niečo zháňať. Dnes knihy, zajtra mäso, pozajtra toaletný papier. Chcem ešte kúpiť hojdacie kreslo. Neviem, či sa mi ho podarí zohnať! A vôbec - nič už sa v mojom živote nezmení! Budeme až do dôchodku pracovať v tých istých podnikoch, do smrti žiť v tom istom byte. Ak sa nám narodia nejaké deti, vychováme ich a budú žiť také isté prázdne životy, ako my. Veď načo mám ja vôbec ešte žiť? Všetko je jasné! Nemám sa na čo tešiť, nemá ma čo prekvapiť! Keď budeme dobrí a poslušní, budeme sa mať ako ostatní. A ako žijú ostatní, viem. Môj život bude taký istý!"
Uprostred toho námestia a uprostred toho krásneho dopoludnia ma prepadlo také zúfalstvo a beznádej, že som mala chuť hodiť sa na zem, trieskať zaťatými päsťami do zeme a kričať: "Súdruhovia, PREČOOOOO!"
Potom prišiel november a všetko bolo inak. Môj život bol zrazu plný zmien a prekvapení. A tak je to dobre...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tú Slobodnú európu počúval otec v mojej izbe. Pišťalo, húkalo, chrapčalo to v tom rádiu... to bolo iná odvaha v tej dobe. Povieš slovo a zničíš život svojim deťom, žene, súrodencom....
Kámoška mi rozprávala ako pašovali kresťanskú literatúru z Poľska. Na dohodnutom mieste a v dohodnutom čase, v kosodrevine v Roháčoch poliaci nechali batoh a slovač ho tam prišla vyzdvihunúť. Niekedy ho nemohli nájsť, prečesávali dohodnuté miesto aj pár hodín.
Počúvať zážitky ako ich tajní zbalili na ulici - chytili pod pazuchy a vopchali do auta. Vypočúvanie akoby niekoho zabili. A ich zločin? Chodili do kostola a vyvíjali protištátnu činnosť. Bolo to strašne zaujímavé počúvať a je mi ľúto, že po 20r. slobody sa to všetko akosi prešlo mlčaním. Alebo viete o nejakom filme, dokumente, knihe, kde by sa spomínalo len to úplne jednoduché - ako sa vtedy žilo? Čo sa robilo a čo sa nesmelo? Škoda, že som taká krpatá, ja by som napísala, len som nič nezažila.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Filipka, hodila som si do Googlu frázu: "Ako sa žilo za socializmu." Vyhodilo mi 32 300 stránok v slovenčine. Na mňa je už neskoro, idem spať. Ale ak sa ti chce, popátraj a určite v tých stránkach nájdeš nejaký film, dokument, alebo niečo podobné. Rozhodne tam bude kopec zaujímavého čítania. Ak sa na to dáš a niečo extra nájdeš, hoď sem linky, prosím ťa, určite si to bude chcieť pozrieť viac ľudí .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pozrela som si 5 strán z googlu, ale neni tam to, čo by ma zaujímalo. Príbeh hľadám. Také aké tu baby napísali vyššie. Príbeh jednotlivca. Obyčajný, jednoduchý, skutočný.
Ale vypichla som si niečo zo stránky Referáty.sk (Socializmus; Ako sa žilo za socializmu) (prosím aby ste to nebrali ako fakty, môžete kľudne niečo opraviť, dodať, pripomenúť...)
-- znárodňovanie majetku a fabrík.
-- zakladanie JRD (jednotné roľnícke družstvo)
-- každý musel pracovať.
-- zdravotníctvo (i lieky) a školstvo bolo zadarmo.
-- št. vystaval byty, ktoré prideľoval občanom zadarmo.
-- ľudia žili v približne rovnakých sociálnych pomeroch.
-- nízka kriminalita, neprenikali k nám drogy, AIDS...
--NIE cestovaniu za železnú oponu.
--NIE sloboda tlače.
--NEdalo sa podnikať a bolo málo výrobkov.
--prenasledovanie (a smrť) veriacich a ľudí, čo sa ozvali proti štátu.
Ináč, takto v skratke ten socializmus nevyzerá zle. Ale, dlhodobo z toho človeku muselo asi "hrabať".
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
mne sa strasne paci moj starky, robil ako policajt-vysetrovatel, ale do kostola chodil - tvaril sa, ze na kontrolu neviem ako to presne bolo, ale podla mna to mal cele v pazi ... sem-tam sa dal niekde na namesti ostriekat, ale to uz bol myslim vo vysluzbe.
pre mna osobne predstavoval socializmus pokojne detstvo, revolucia prisla prichodom strednej skoly. idealny timing
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
nie je ironia osudu, ze prave okolo vyrocia "tohto sviatku" chce "vasa" ministerka nanutit firmach kolektivnu zmluvu ? ci to skor na vasu ochranu ? .... no co ja viem o slovenskej politike toho moc neviem.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak Filipka, ja som rocnik 71 a pamatam sa len na dpovedyme...dobre casy. AA...Na spomienky mojho otca ktory bol akurat v tej dobe na vojne...bol tankista, a ludia aj po nom hadzali zapalne flase.
Na spomienky dedka, ktory bol vzdy Pan zahradnik. Mal sady, a potom uz bol zrazu sudruh zahradnik....a sady boli vsetkych...a papalasi na 603-kach chodili az k nemu domov a brali si tie najkrajsie a najvacsie broskyne, marhule a vsetko co dopestoval a musel byt kedykolvek k dispozicii.
Spomienky mamy.....jej otec bol ten Pan zahradnik.....ako mala problemy ked sa zalubila do otca, lebo jeho otec bol zas Pan zandar....teda SUDRUH...a oni chceli svadbu v kostole....ake mali z toho opletacky....Ako sa nasi neodvazili nas dat na nabozenstvo.....Z celej skoly chodilo na nabozenstvo asi pat deti.....
Ako otcova matka neprijala maminu lebo je len BIRESKA, chudobna. ...
A oni su krcmarska rodina, kam sa to hrabeme....
Spomienky mojich rodicov..ked boli maly, stal nanuk 50ha, cukrkandlove homole, maslove rohliky, kolotoce....
Fotky z otcovej "vojny" schovane v tajnom sufliku....dospelacke navstevy a suskandy bez nas , deti....tajne pocuvanie radia a v telke sme chytali aj ORF ale pre istotu bez zvuku a velmi kvalitne rusene...
Teraz rozpravam ja Lucii po rusky a ona sa smeje....rozpravam jej ako sa na dovolenky chodilo len do Bulharska a Rumunska....ze Juhoslavia bola poriadne preverovana lebo odtial sa dalo najlahsie zdrhnut na zapad....
A takisto prvy maj, lampionove sprievody..
Ze sme chodili nakupovat do Madarska jablkove mydla a prasky a rifle a ako sme sa na colnici triasli aby nam to nezhabali....ako som videla na colnici rodinku vysypat prasky na pranie do rieky, lebo to nechceli nechat colnikom....
Inak fakt ako dietata sa ma to obdobie komancov nejak velmi kruto nedotklo...
A vlastne mam jednu blbu spomienku...ked rano o tretej nabehlo na vyssie poschodie STB a zobrali kamaratovho tatka....nikto nevie kam a preco....domov sa uz nikdy nevratil....
Ktovie ako by sa vsetko vyvyjalo keby neprisiel sedemnasty november.....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
nadviazem na lydusku,ja som 72 a tiez si pamatam len pokojne aspokojne detstvo/o sa tohto tyka/
kazde rano som chodila na nakup-za 10 korun:10 rozkov,pol chleba,mlieko a pol masla.ostatne kupovala mamina popoludni,takze o zvysku cien som prehlad nemala.Nasi mali trojizbovy byt,na pozicku postavili chatku.S bratom sme boli obaja plavci-trening kazdy den,pretek kazdu sobotu,plavky sme fasovali dvakrat do roka,teplakovu supravu raz.vsetci rovnako a rovnake.na rodicovske zdruzenie chodil aj trener a ked bol zhorseny prospech,bol aj stop treningu,ked bol stop treningu-automaticky stop preteku,potom sustredeniu.vacsina sa snazila tomu vyhnut.
co sa tyka potravin,ano zhanali sa tazko sladkosti typu cukrik bonpar,lipo a pod.,na ovocie ci kolekciu sme stavali dlhe rady,ale malo to aj svoje vyhody.nikdy,naozaj nikdy u nas neskoncil hnily banan v kosi-namal kedy,podobne mandarinka a pomaranc.ani v obchodeby ste taketo kusky ovocia nenasli.
rodicia boli robotnici,odrobili svojich 8 hodin a viac neriesili.nezapajali sa aktivne do verejneho zivota-pracovnym sobotam sadalo vzdy nejako vyhnut.mama si privyrabala ako krajcirka,otec sa vennoval stavbe chatky.starky bol komunista,ale nemal problem kazdu nedelu "drat lavicu"v kostole,jeho brat zil v emigracii a rozpravalo sa o tom bezne-aspon mne sa to tak zdalo.
Sama za seba mozem povedat,ze som netrpela,ani nam nebolo krivdene a blizene/hovoim o svojej najblizsej rodine/
pocasstrednej prisla revolucia-jupiii,uzili i prezili sme ju naplno-vymenili sme riaditela intraku,vychovavatelky boli na nas kratke,a vyboxovali sme si nove priestory nasej skoly.
a teraz?mam mestsky najomny byt,stoji ma strasne prachy,mozem cestovat kam chcem-len na to nemam,tovaru plne obchody-uz sa mi nechce hrabat v tych handrach,plavecky oddiel na len 40 clenov,ktori trenuju dennodenne,ale len tretina deti moze ist na preteky-uz sa nechodi spolocne autobusom,kazdy sam.nemas odvoz-nejdes.
mam z toho zmiesane pocity,neviem kedy bolo lepsie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Svetlanka, Lyduscha a An....
Pokojné a spokojné detstvo. Áno, to sme mali, to je pravda. Problémy dospelých sa nás moc netýkali, a ani sme im moc nerozumeli. Áno, mlieko stálo dve koruny, rožok 20 halierov, nanuk korunu. Deti mali pionierske tábory, záujmové a športové krúžky. Všetci mali kde bývať, byty dostali.
Vy ste to videli len z tohto "detského" pohľadu. Ja som si to odžila aj kúsok v dospelosti. A ako som písala vyššie - materiálne sme na tom boli na začiatku veľmi dobre. Mali sme trojizbový byt, ktorý sme jednoducho dostali (bol to zamestnanecký byt, viazaný na moje pracovné miesto.) Zariadili sme si ho komplet (nábytok, elektrospotrebiče, posteľné obliečky, uteráky, lustre, riady, koberce, záclony...) za pôžičku - 50 000 Kčs, ktorú sme splácali po 300 Kčs. Môj plat bol vtedy cca 1 800 Kčs a manžel zarábal cca 2 300 Kčs. To boli na tie časy veľmi slušné platy. Obaja sme vedeli dopredu, kedy a o koľko nám tie platy zvýšia - postupovalo sa podľa odpracovaných rokov. Vedeli sme, že sa nám nemôže stať, že o prácu prídeme. Vedeli sme, že nás nik nevyhodí z bytu. Vlastne, nad niečím takým ani nebolo treba uvažovať - bolo to absurdné! Stačilo držať hubu a krok a človek nemal problémy.
A tam je ten háčik! Držať hubu a krok!
Ono totiž mať plné brucho, strechu nad hlavou a isté živobytie je síce dôležité - ale nie je to zďaleka všetko, čo človek potrebuje! Človek má predsa aj sny a túžby! Má nejaké ambície! Lenže na to všetko ste mohli v socializme zabudnúť!
Ten, kto bol šikovnejší, lepší, rýchlejší - bol okamžite za to potrestaný! Tak ty budeš hlavu vystrkovať? Tu máš TRESK po tej hlave buričskej! ZARAĎ SA! NEPROVOKUJ!
Chceš cestovať? ZABUDNI!
Chceš podnikať? ZABUDNI!
Chceš študovať v zahraničí? ZABUDNI!
Chceš mať viac majetku? ZABUDNI!
VŠETCI MAJÚ ROVNAKO!
Znie to pekne. Ale keď sa nad tým človek zamyslí - je to NESPRAVODLIVÉ!
Aj keď si vynikajúci učiteľ, právnik, lekár - aj tak máš presne to isté, čo babrák a povaľač!
Aj keď pracuješ dobre a usilovne - máš taký istý plat ako kolegyňa, čo celý deň telefonuje s kamarátkami a lakuje si pri tom nechty. Ste v rovnakej tarifnej tabuľke!
Po novembri 1989 sa v mojej práci robili reoganizácie. Keďže som bola služobne najmladšia, bola som ako prvá na rane. Dostala som výpoveď pre nadbytočnosť. Tým pádom sme prišli aj o zamestnanecký byt. Trvalo nám viac ako päť rokov (bývali sme zatiaľ u mojich rodičov a potom na podnikovej ubytovni v garsónke), kým sme si čiastočne našetrili na nový byt, potom sme si na zvyšok zobrali medziúver za nenormálne úroky. Zaplatili sme za byt vtedy astronomických 350 000 Sk! Splácali sme ho ďalšie roky. Po 13 rokoch manželstva sme sa dopracovali k vlastnému domu. Zaplatili sme ho tak, že sme predali byt + zobrali si hypotéku a podnikovú pôžičku. Splácať to budeme ešte veeeľmi dlho!
V novinách som si minule prečítala, že po zavedení eura budú ceny vyzerať ako pred 50 rokmi. Vtedy stálo mlieko jednu korunu, teraz bude stáť jedno euro. Vtedy stáli topánky 30 Kčs, teraz budú stáť 30 eur... a tak ďalej!
Veď hej! Akurát že pred 50 rokmi bol priemerný plat cca 1 000 Kčs. Teraz bude priemerný plat cca 500 eur. Za 50 rokov, z toho 30 budovania socializmu a 20 budovania kapitalizmu sme sa dopracovali k polovičnej životnej úrovni!
Viem, že dnes je život ťažký! A viem aj to, že predstava, že dostanem zadarmo byt a budem mať istú prácu až do pokojného, zaslúženého dôchodku je veeeľmi lákavá!
Lenže za všetko sa platí! A za tú materiálnu istotu bolo veľmi draho zaplatené slobodou!
Vyskúšala som si obe alternatívy! Aj materiálnu istotu bez slobody, aj materiálnu neistotu so slobodou.
A keby som bola znova 22-ročná a niekto by mi presne povedal, čo a ako sa s mojim materiálnym zabezpečením stane, keď padne režim, aj tak by som povedala: "Lepšie, ako žiť TAKTO!"
A myslím si to doteraz. Sloboda je dôležitejšia, ako plné brucho!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
no ved to,ze ako dieta som to videla tak,ako som pisala vyssie.a pohybovala som sa v prostredi alebo skupine ludi,ktori nemali potrebu vystrkovat rozky,nemali ambicie byt rychlejsi a sikovnejsi,nemali potrebu cestovat....
Ako dieta som nikdy nebola na dovolenke pri mori a ani mi nechybala,ani teraz ked je moznost nemam potrebu cestovat.Ale to som ja,mozno XY dalsich tuto potrebu ma,koli oddychu,vzdelaniu,praci...
Mam postihnutu dceru,viem,ze mam vacsiu a lepsiu moznost postarat sa o nu teraz,akoby tomu bolo pred 89.
Mam starsiu dceru a co sa konkretne sportu tyka,viem ze by mala lepsie moznosti pred 89 ako teraz,pretoze mam sice prostriedky na pripravu,no zabezpecit jej ucast na sutazi je pre nas dost narocne.Len talent nestaci.
A takych porovnani by sa naslo viacej.preto pisem,ze mam zmiesane pocity,ked s niekym debatujem na tuto temu.
Teraz sa casto stretavam so starsimi ludmi/pracovne/,a je mi smutno z toho,ked dohodca po vysetreni a doporucenej liecbe povie,aby sme mu liek nepredpisovali,lebo si ho nema z coho zaplatit!?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Áno, An, súhlasím, že materiálne je na tom teraz veľa ľudí omnoho horšie, ako v socializme. To je fakt! Veď som napísala, že sme sa za 50 rokov dopracovali k polovičnej životnej úrovni. To je veľmi smutné...
Ty máš zmiešané pocity... Ja zase cítim smútok nad tým, že ľudia v tejto krajine (a aj v iných krajinách bývalého socialistického bloku) sa dali pred 60 rokmi zblbnúť a nastúpil na cestu "budovania krajších zajtrajškov pod vedením súdruhov zo ZSSR!"
Keby, keby, keby... Viem, že je zbytočné takto uvažovať, ale aj tak mi to nedá. Keby sa k moci nikdy nedostali súdruhovia, kde by sme boli so životnou úrovňou dnes?
Tam, kde sme teraz, asi ťažko...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pravdupovediac mne tiez nechyba cestovania....za komancov som bola v madarsku....po prevrate samozrejme v rakusku no a v polsku na trhoch, xixi
A pri mori som bola prvykrat pred dvoma rokmi ....
Neviem, mne je to fukot, teraz ci vtedy ....teraz je teraz a cobolo sa nevrati....takze polemizovanie je pekne ale az tak nadavat na minuly rezim nebudem, nechcem a ani nemozem....mne nebolo zle. A ani nasim nie. Teraz im bolo tazko. V tejto dobe.....nie za komancov. Tato casto vravieval, jaaaaaaaaj zlati komunisti...ked to porovnal s tymto svetom....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Lydusha, toľko písmeniek som do tohto blogu popísala, ale ešte zopár dopíšem .
Dnes, keď sa rozhodnem, môžem robiť so svojim životom, čo sa mi zachce. Môžem sa zbaliť a odcestovať alebo rovno odsťahovať do ktorejkoľvek krajiny na svete. Môžem podnikať. Môžem študovať, kde chcem. A NIKTO mi to nemôže zakázať. TENTO POCIT mi bohato stačí! Nemusím to aj realizovať...
Rovnako to platí aj pre moje deti. Môžu! A ja sa nemusím báť, že budú pykať za moje "hriechy" voči súdruhom.
(A nemyslím si, že som nadávala na komančov. Len som opisovala, ako som to cítila a ako sme vtedy žili...)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ved ano Georgi
Ja som preplavala v jednom obdobi v pohode do druheho.....ved ja nic, ja muzikant
Ale aj tak, ktovie ako by komunizmus, vlsatne socializmus pokracoval, keby neprisiel 17. november.....Podla mna neslo doneknecna mat vsetko zadarmo....podla mna muselo nastat to, co nastalo....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja to poznám tiež len z rozprávania.Našťastie.Včera som pozerala ten dokument o Marte Kubišovej a tiež tam bolo kus z toho obdobia.V človeku sa vtedy miešajú rôzne pocity ako bezmocnosť,zlosť a smútok.Ale žiaľ,minulosť sa už zmeniť nedá,musíme sa pozerať dopredu i keď podľa mňa vďaka práva týmto udalostia sme pred niektorými národmi 100 rokov do zadu
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Casto spominam na mojho dedka. Narodil sa v r. 1899 a zomrel v 1992. Od 13 rokov sa ucil za krajcira a bol nim az do smrti (tym myslim, ze aj ked bol doma na dochodku, stale pracoval - az do konca ). Ako tovaris presiel cele Rakusko-Uhorsko. V I. svetovej vojne bol radovym vojakom. V 1921 patril k zakladajucim clenom strany (babicka bola silno veriaca, ale nikdy s tym nemali problem). Cez II. svetovu mal cca 45 rokov, 3 deti, musel sa starat o rodinu. Casto spominal, ako chodieval v noci cez hory z Trencina do Uhrovca kvoli zasobam. V 1952, ci kedy to bola mena penazi, prisiel o vsetky uspory a zacinal odznova. V Odevnych zavodoch pracoval este za "Neheru" (povodny majitel), za totaca bol kratko aj riaditelom maleho zavodu...
V 1968 uz bol na dochodku - mal 69 rokov a opat chodil do obchodu a spat ako pravidelna linka, aby zasobil celu rodinu. Zazil aj 1989 da sa povedat v dobrom zdravi. S radostou konecne vratil komunistom preukaz...(uz si to mohol dovolit, nemusel sa bat o rodinu) ked sme s manzelom zacali podnikat, bol jediny, ktory tomu rozumel ...
Dedko sa nikdy nestazoval - iba spominal... na vsetky tie "casy" rovnako. Dodnes si vycitam, ze sme sa castejsie nerozpravali. Bol to uzasny clovek 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jeeej, to sú krásne spomienky... 93 ročný deduško... taký ako z rozprávky...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Môj manžel sa vždy keď sa dalo rozprával s mojím teraz už nebohým deduškom o vojne,aj o vpáde okupačných vojsk.Vedeli sa spolu celé hodiny rozprávať.Môj starký sa osobne poznal s Dubčekom a nikdy neňho nedal dopustiť a vždy vravel že to bol suprový muž.