Včera pršalo

Včera zase trochu pršalo, alebo ako som šla domov... 
Košice, štvrtok 27.mája
Už sa to stáva pravidlom, že sa zaťahuje obloha okolo 13-14 hod a začína pršať pred treťou, kedy chodím domov z práce. Už som pár krát bežala pred dažďom..
Včera tiež. Strašná čierňava, ale na zastávku som došla suchá. Pršať začalo až tam a do autobusu som už nastupovala v lejaku. Lenže cesta autobusom trvá len čosi cez 10 minút, takže ako sme vystúpili asi 8 ľudia, tak sme sa nahrnuli do prístrešku zastávky.
Tak sme sa skryli v prístrešku a dáždniky sme si držali od kolien nadol – lebo dážď šibal tam. Lejak neskutočný, ohlušujúci rachot, ako to trieskalo na striešku. Je odtiaľ dobrý výhľad na mesto, tak som videla, ako šibali blesky do mesta, jeden za druhým, občas aj do Furče. Stála som tam celkovo 20 minút, zatiaľ prišli asi 4 autobusy a ľudia sa v zastávke trochu aj pomenili. Niektorí si mysleli, že už poľavilo, tak šli, ale nový nával lejaku mi dal za pravdu, že ešte treba počkať. Po ceste o chvíľu tiekol potok a autá chodili a striekali nás – väčšinou len po kolená, ale boli aj takí špecialisti, že nás to ostriekalo až po plecia – bola som po kolená úplne mokrá, topánky plné vody a kamienkov z cesty – a to som pritom ešte stále stála na zastávke pod strieškou a neprešla dohromady ani 20 krokov po daždi. Lejak bol úžasný, 2x padali krúpy... striedavo sa mi chcelo smiať a plakať nad tou silou prírody... Vietor sa stočil a fúkalo nám do zastávky zo zadu popod striešku, tak som chránila seba aj druhých dáždnikom.
Keď poľavilo, tak že ideme. Cez cestu sa nedalo prejsť na sucho, ale aj tak nik nemal suché topánky. Keď tresol ďalší blesk, rozhodla som sa zložiť dáždnik, lepšie trochu zmoknúť ako byť trafený (pred 11 rokmi blesk zabil nášho kamaráta)... Valila sa voda – ale to nebolo nič oproti tomu, čo som uvidela asi o 2 minúty neskôr. Rozhodla som sa totižto, že idem domov po gumáky deťom a až potom do škôlky a školy. Lenže keď som došla po náš prechod, ostala som úplne omráčená stáť – spod mosta sa valila hnedá rieka a niesla so sebou kamene veľkosti päste. Iba som stála a nechápala... Po schodoch za mostom sa valil potok hnedej vody a vlieval sa do rieky, čo tiekla po ceste. Jedna žena cez to prebehla a ja si vravím, že do tohto fakt nemusím... ďalší príval vody bol zo svahu, kam chodia venčiť psov.... Šla som ďalej po chodníku smerom ku škole – voda sa valila ďalej a ani cez prechod pri škole sa nedalo prejsť. Ale polovica tej rieky tiekla na našu ulicu – mláka bola od nekonečna po nekonečno... a ten úbohý prvý panelák bol vodou zaliaty ... Zozadu voda striekala pomedzi prvý a druhý panelák, dali tam rúru, ale voda ako gejzír striekala ponad, tiekol hnedý potok dole chodníkom ku školskému plotu... ani tade sa nedalo prejsť domov... (Keď som tu bývala ešte len krátko, tiež raz bol taký príval vody, že zadnou bránou jedného vytekal búrlivý potok, ktorý prednou bránou vtekal dnu... som tam vtedy stála a žasla...)
Tak som šla do škôlky. Tam som si vyliala vodu z topánok a s dcérkou čakala ďalších 15 minút. Rozmýšľala som, ako cez tú hnedú rieku prenesiem dcérku na rukách a že moje topánky skončia asi v smetiaku a synove botasky... Potom sme šli do školy. To už boli takmer štyri hodiny. A pred školou som ostala veľmi prekvapená – po potope ani stopy!! Cesta prázdna a dalo sa normálne prejsť. Dokonca aj mláka na našej ulici pekne odtiekla do kanála. Žiaden gejzír pomedzi paneláky, jedine trochu naplavenín. Človek by neveril, čo tu bolo pred necelou pol hodinou. Verili však obyvatelia prvého paneláka, alebo mali pootvárané vchody a metlami vytláčali vodu s hlinou von...
Von s deťmi sme šli pred šiestou. To už bola polovica chodníkov suchá. Majitelia garáži v prvom postihnutom paneláku vynášali všetko von a utierali dlážky. Hadicou striekali a čistili krásnu novú dlažbu pred vchodmi, veď panelák majú vynovený len necelý rok... Pekne na celej dĺžke bolo vidno, že voda bolo cca 30cm všade – akurát do výšky dlaždice, čo nimi majú obložené steny vchodov vedľa garáží – asi vedia, prečo to tam dali...
No a dnes ráno som si všimla – aj tie dlaždice pekne poumývali, stopa výšky včerajšej potopy ostala len na dvoch malých miestach.
No a na záver mi nedá – že si za tieto potopy sčasti môžeme my sami ľudia, len škoda, že to 80% ľudí nechápe... regulovanie, všade betónové plochy a priekopy, voda len odteká a odteká, odlesňovanie, nestaranie sa o životné prostredie... vidíme len následky a nechápeme príčinu...