Tento rok sa z rôznych organizačných dôvodov nechystám obiehať hroby, urobím si súkromnú spomienkovú slávnosť.
Ako dieťa som mala Dušičky veľmi rada, nemala som osobnú skúsenosť so smrťou, ktorú by som nejako urputne prežívala, takže som to brala ako výlety za blikajúcimi svetielkami. Keď mi zomrel starý otec, mala som 12 a to už bola poriadna bolesť. Napriek tomu som mala rodinné výlety na hroby rada aj potom, ale z iných dôvodov.
Najviac som sa tešila na hrob starkého. V našej rodine sa z Dušičiek nikdy nerobila depresívna pietna záležitosť, vždy sa to bralo ako možnosť stretnúť sa. Tak sme sa tak stretávali u starej mamy na Horehroní, 7 dospelých, 4 deti, neskôr 4 kozy - pubertiačky.
Náš výlet na hrob starého otca vyzeral nasledovne. Narvali sme sa do áut, odviezli na cintorín, vystúpili z áut, šli sme na cintorím a tvárili sme sa normálne, veď ideme na hrob. Dorazili sme k hrobu, upratali, dali vence, zapálili sviečky a potom sme tam stáli, akože teda spomíname a rozjímame.
Lenže do dvoch minút sa to vždy zvrhlo. Starký bol vtipný človek, takže sa nedalo inak. Mamin brat vždy hlesol nejakú starkého hlášku, kládol smerom k starkému v hrobe otázky, aj si sám odpovedal... Na to sa chytili zvyšní dvaja chlapi, vrátane môjho tata, potom to už neustáli ani mamy a my deti sme sa tam chlámali na tom, čoho sú schopní naši rodičia.
Jediná stará mama, držala dekórum, bola ticho, aj slza jej vypadla, snažila sa ignorovať blbé reči vlastných detí a vnúčat. Vždy to skončilo tým, že to nevydržala ani ona a so slzami v očiach, premáhajúc smiech nás okríkla: „Buďte ticho, somáre,“ potom sa už len smiala a my s ňou.
Jeden rok to bol vážne extrém, z diaľky sme museli vyzerať neskutočne – tlupa ľudí okolo hrobu so sklonenými hlavami sa natriasa ako keby mali najväčší záchvat plaču. Keď sme odchádzali, tak sme stretli známych: Pozeráme na vás z diaľky, že čo to je za užialenú rodinu, ale vidíme, že ste to vy a boli ste sa zas vyrehotať.“
Škoda, že už nie sme deti, že už starká nie je medzi nami a nemá nám kto povedať „Buďte ticho, somáre...“
Nádherne si to opísala.
Určite sú dušičky aj peknou príležitosťou pre stretnutie sa s rodinou a je krásne aj je dostaveníčko na cintoríne občas úsmevom na tvári so slzami v očiach a inokedy aj s bláznivým smiechom.
Tvoj príbeh mi pripomína trošku mňa so sestrou. Pri mamkinom hrobe si dávame pravidelne dostaveníčko dva týždne pred dušičkami a naše pokusy o aranžovanie vencov a inej výzdoby často skončia pri záchvate rehotu. To ostatné si nechávame každá pre seba, ešte stále je to krátka doba.
Neodvážila som sa napísať, ale áno je to tak, pripomína mi to časy našich bláznivých smiechot doma v kuchyni a mamka ma z nás isto aj teraz radosť, aspoň dúfam.
Si ma potešila, aspoň som zistila, že sme normálny. Ani mi nechodíme na hroby plakať. Ja si dedka nepamätám, ale čo o ňom hovoria, tak mal rád "suchy" humor, tak ako jeho mužský potomkovia a ich potomkovia... Tak to tak aj vyzerá. Väčšinou sa rehoceme ako kone, aj keď v poslednej dobe už také hromadné "stretávky" nie sú pravidelne.
My sme mali problém s mamou a bratom sa napr. pomodliť modlitbu pred Štedrou večerou. Každý rok a to od vtedy ako brat prišiel domov a porozprával nám zážitok, ako sa naši susedia nemodlia pri stole, ale chodia po byte za sebou a v každej miestnosti sa modlia... To sme boli práve v riadnej puberte, susedia mali chalanov v rovnakom veku. Samozrejme, keď sme začali večerať a modliť sa, tak nás to napadlo, ani sme sa pozrieť nemohli na seba, niekedy sme až záchvaty smiechu mávali, a to trvalo roky.
A tak dva roky dozadu sme zas s mladším synom nakoniec obchôdzky sa nechali zvábiť staršou časťou cintorína, ktorá prechádzala rekonštrukciou. Ja-hérečka som šla v štekloch po premočenej zemi. Cesta tam bola ešte v pohode, aj keď svetla bolo minimum, ale naspäť som už riadne zabárala. Nato sa môj smejko začal baviť, že s tým podpätkom vytiahnem nejakú lebku z hrobu a tak napochodujem k autu ku zvyšku rodiny. Tá predstava nás oboch tak rozosmiala, že sme nevedeli prestať... okoloidúci sa na nás pozerali ako na bláznov. Následne som usadená v aute mala manžela navigovať /vzhľadom nato, že pouličné svetlá neosvetľovali celú ulicu a chcel vycúvať/. Tak mu hlásim "Môžeš ísť... až na tých ľudí, čo prechádzajú za autom" /neskoro som si všimla ľudí v čiernom za naším autom, ktorý sa znenazdajky vynorili/. Rehlil sa na mne, že čo má podľa mojej navigácie vlastne robiť.
Keď prebolí žiaľ za stratou blízkych, ostanú väčšinou len pekné spomienky. My si starých rodičov často pripomíname, čo by spravili v tej, či onakej situácii a tiež sa zabavíme na rôznych hláškach a zážitkoch nebohých z minulosti. Takto skutočne ostávajú v našich srdciach.