Nasa rozpravka...

Kde bolo, tam bolo... krasny zaciatok skoro kazdej rozpravky... a vlastne... krasny zaciatok kazdeho zivota. Ked zena pociti, ze sa v nej rodi zivot, je to najvacsi zazrak, ktory moze vzniknut... pomaly sa z malinkeho pucika vytvara malinky kvietok – malinke babatko a rastie az kym je pripravene prist na svet. Prichadza a kazdy caka prvy nadych toho malinkeho anjelika.
Najkrajsia rozpravka kazdej zeny – mamicky.
Kazde obdobie cloveka je vlastne zaciatok novej podrozpravky, ktoru prezivame. Ci uz ma dobry, alebo zly koniec. Je to etapa a my sa s nou musime popasovat tak ako ide. Ci uz zacne stastne a konci nestastne, alebo zacne nestastne a konci stastne. Ano, kazdy z nas by chcel realitu ruzovu – zaciatok stastny a aj koniec stastny. No, etapy sa musia striedat. Inak by sme si nevazili to stastie, ktore zakonite prist musi. Len si ho castokrat nevsimame. Vidite to slnko co vonku svieti? Mozme sa usmiat – len na okamih a to bola rozpravka so stastnym zaciatkom a stastnym koncom... a skladajme si takto zivot, z takych malych etap a mozno sa nam podari zistit, ze vlastne mame v zivote viac stastnych chvil ako tych nestastnych. A na konci zivota – ked skonci ta nasa rozpravka zistime, ze sme sa vlastne usmievali castejsie ako sme mozno planovali.
Neda sa vzdy usmiat, ale niekedy nas slzy musia preplavit morom smutku a vtedy si ten usmev mozme vazit viac.
Tak zacnime rozpravku nadychom – ako babatko, a po nadychu sa usmejme – aspon na sekundu... nech je ta sekundova rozpravka stastna rozpravka – a nech je tych sekundovych rozpravok co najviac – aby mohli tvorit minutu, hodinu, rok.... nasej rozpravky....