Povinnost alebo slušnost?

sonia môj názor je taký že keď to tak necítim tak sa do toho nenútim. Manželovu rodinu veľmi nemusím.Ale nie v tom zmysle že by som ich nemala rada, to nie, mám ich rada, do istej miery, aspoň do tej, źe je to manželova rodina a ak jemu na nich záleží tak to rešpektujem.Ale za 14 rokov som si k nim nevybudovala taký vzťah, źe by som im dôverovala.ani vážne problémy som s nimi nkdy neriešila, lebo cítim, źe oni nie sú moja krvná skupina.Skôr sa zdôverím priateľke, v robote výborným kolegyniam, ale manželova rodina mi je vzdialená na dôvernosti.Lebo za bežných okolností keby to nebola moja rodina by som si s nimi nemala veľmi čo povedať a nútiť sa do toho len preto lebo je to rodina je podľa mňa somarina.Ale rešpektujem ich a vnímam a beriem ich ako ktorýchkoľvek ostatných slučných ľudí v mojom okolí. Len to nie je o tom "hlbšom" v našich vzťahoch

ja moc nerozumiem tomuto blogu... Prečo ťa má trápiť, že nedokážeš všetkým všetko povedať? Možno sa im zdôveruje tvoj manžel, veď to je v poriadku, ale prečo by si mala ty? Teda stále hovoríme o tom, keď NECHCEŠ.
Ja som až moc otvorený človek, rada sa pochválim s mojim šťastím a veľmi potrebujem o svojom smútku rozprávať.
Každému otváram iba tú časť problému, ktorú počuť môžu a mne to pomôže. S manželkou svokra sa občas /keď som už vytočená na maxi obrátky/ rozprávam o svokre. Začalo to niekedy dávno, keď ma to veľmi trápilo a keďže som manžela ľúbila, odísť z rodiny som nechcela. A potrebovala som počuť pekné slovko, potrebovala som uistiť že ostatní to nevidia tak ako ona.
A odvtedy o tom hovoríme. Keď sa preto s manželom pohádame, on letí k svojmu otcovi, nehovorí nič, ale radšej by mal, lebo vyzerá že ma nenávidí "Skoro svokra" mu nehovorí nič, ale viem, že keby nás tento problém volakedy vohnal kamsi "hlbšie"- napr. k rozvodu, rodina by stála za mnou, čo je v takých chvíľach asi podstatné. Ale zas je asi aj o inom, že ona je "mladá baba", aj ona so mnou rieši svoje problémy- hovoríme o výchove, o starých rodičoch s ktorými žijú v jednom dome a ju doháňajú do šialenstva. Takže tento vzťah je tak rodinne priateľský. Ale nebudem jej vešať na nos, že dnes bol ten môj skvelý milenec alebo že bol včera ožratý ako prasa
Hlava si sama vyselektuje podľa hĺbky vzťahu a dôvery, kam až ktorého človeka pustiť. Možno sa raz stane niečo, že ťa jeho brat nááááááramne podrží, alebo prejaví volakú svoju slabosť, ktorá ti bude blízka a odhaliť mu volačo zo svojho života sa stane prirodzenosťou. Nesiliť!

Ten posledný odstavec si pekne napísala Akira.Mne sa stalo také v rodinných vzťahoch, źe ma svokor nečakane veľmi príjemne prekvapil, podržal ma v situácii kedy som to od neho vôbec nečakala.Odkázal mi po švagrinej,že ak sa budem chcieť s jeho synom rozviesť tak ma podrží a postará sa o mňa a svojich vnukov.A keď sa manžel psychicky zosypal, tak prišiel k nám domov a chcel sa rozprávať a povedala som mu veci ktoré mi veľmi ležali na srdci a tiež som mu povedala, že jeho/svokrov/ postoj k určitým veciam vo firme nám ako rodine veľmi ublížil a ublížil aj nášmu manželstvu. Svokor nestrúhal žiadneho frajera a hrdinu zo seba, ale pri pohľade na zosypaného syna, ktorý nadrogovaný liekmi na spanie spal v obývačke toto všetko prijal a vyjadril, že ak budem potrebovať pomoc tak mu mám zavolať.Fakt gesto hodné chlapa a ja si ho odvtedy veľmi vážim. Na druhej strane sa švagor vyjadril na moju adresu, źe ak so mnou nie je jeho brat šťastný tak nech sa rozvedie a hotovo- to sa ma dotklo, ale neriešim to- možno ma aj on niekedy milo prekvapí, alebo ja jeho...

No, uz to bolo vyššie povedané, nie je podstatné, či niekto je rodina alebo nie, ale či ste naladení na jednej vlnovej dĺžke. Môže sa stať, že sklame a podrazí ten najbližší (Matka jednej mojej kamarátky si počas jej tehotenstva priviedla domov návštevu s rubeolou hoci vedela, že jej dcéra už predtým 2x potratila - jej svokra ich po tomto incidente prichýlila u ich doma, hoci tam už v 3izbovom byte bývali 4), niekdy - tak ako je to napísané vyššie nás prekvapí reakcia príbuzného o ktorom sme si mysleli, že o nás veľmi nestojí.
Môj muž vždy hovorí, že o rodinu nemusí preto,m lebo tú si nevyberá, tú jednoducho má - ale neznamená to, že s nim musí byť najlepší "pusipajtáš!"
Treba asi reagovať tak ako to človek cíti - lebo inak sa môže popáliť - ako sa to stalo mne. Ako jedináčik som bola veľmi rada, že po svadbe budem mať švagra, švagrinú - ktorá dokonca bude bývať so mnou v tom istom dome. Lenže švagriná bola vyslovený introvert, buď spala, alebo bola v robote a keď aj bola doma, zavrela sa v ich časti baráku a nekomunikovala (okrem mojej dcérky - veľmi chcela vlastné deti a keďže švagor ešte študoval a dokonca v zahraničí, tak on nechcel). Toto manželstvo sa rozpadlo a švagor si našiel inú, tá teda bola mne vekove bližšia (bola staršia od švagra), rozvedená s dieťaťom, tak sme mali veľa spoločných tém - lenže po čase som zistila, že donáša na mňa svokre - začala vždy debatu, že ako ju vytočila, aké to s ňou má ťažké, že ju nemá rada, lebo je rozvedená a staršia,... a keď som ja pridala nejakú moju negatívnu "skúsenosť" s ňou, tak jej to hne´d na druhý deň žalovala... Príbuzní naozaj nie sú vždy zrovna výhrou.

To už ale "halt" musíš vydržať - keď prídu oni k vám na návštevu, vyhodiť ich asi nevyhodíš, ale ak prídu neohlásene, tak by som im nejakým spôsobom dala pocítiť, že vyrušujú - napríklad: "Práve som sa chystala variť,... utierať prach,... nebude vám vadiť ak v tom budem pokračovať? Rozprávať sa môžeme aj popri tom!" Buď im to časom zapne, alebo si môžeš urobiť mienku o ich inteligencii. Ak sa budú na návštevu hlásiť, tak máš vždy možnosť si vymyslieť nejakú zámienku, aby neprišli (resp. aby nechodili príliš často).
Teda naviac, ak je to mužova rodina, tak by si mohla zaujať aj stanovisko, že ty k nim chodiť nemusíš - toto napr. robí môj muž - on na rodinné návštevy aj k svojim rodičom chodí iba na narodky a meniny, jeho širšiu rodinu ja vôbec nepoznám (a to sme spolu 23 rokov, jeho rodičia sú obaja z mnohopočetných rodín a teda bratrancov a sesterníc by asi mal mať dosť!) no ak k mojej rodine - tak to už vôbec nie.