Kto si ?

Konečne kúsok ticha. Sedím a premýšľam. Robím to takmer celý deň. No nie potichu. Tu kričí Maťko, tam beží televízia. Babka a dedko veľmi vášnivo diskutujú o "nespravodlivosti" systému. A ja sa mihám medzi šijacím strojom, drobcom, vláčikovou dráhou. Cestou tam a späť prekonávam bludisko z drevených kociek (už nosím aj popuče, lebo skočiť na takú kocku nie je sranda ).

Sedím si tu a rozmýšľam nad tým, aká som nedokonalá. Je veľa vecí o ktorých viem, že sú dobré - a nerobím ich.
Viem, že je dobré piť čistú vodu.
ALE rada si dám bielu kávu s cukrom, a občas aj so šľahačkou.
Viem, že cukor škodí.
ALE keď vidím Milu, alebo gumové medvedíky zabúdam.
Viem, že pohyb je telu prospešný.
ALE keď ráno je najlepšie na leňošenie.
Viem, veľa vecí - ALE, každá má ale.
Viem, že by som mohla byť omnoho lepšia matka, dcéra, partnerka, kamarátka, človek...
Ale som, aká som.

Som nedokonalá. Nevadí - vadí ? Komu to vadí ? Mne ? Vám ?

Mám jednu veľmi dobrú kamarátku. Ozveme sa jedna druhej kedy potrebujeme. Čas od času (nie veľmi často, niekedy je to aj raz do roka) sa stretneme. Býva u nás aj týždeň, ak jej to možnosti dovolia. Je absolútne "nedokonalá". Rieši veci tak, ako by som ich nikdy ja neriešila. Robí veci inak, ako ja. A ja zas robím veci inak než je zvyknutá ona. Ona je prehnane čistotná (podľa mojich merítok). Ja mám sem tam negustiózne maniere (podľa nej). Napriek tomu sme kamarátky - dokonca veľmi dobré kamarátky. Napriek toľkým "chybám" čo mám ja a čo má ona. Sedíme celé hodiny a smejeme sa od rána a aj bez slov. Stačí, že sa nám stretnú pohľady.
Kiež by som mala takýto vzťah ku všetkým ľuďom. Mám ho ešte k zopár ľuďom, ale spočítali by ste ich na prste jednej ruky. Zaujímavé je, že takýto vzťah nemám ani s jedným členom mojej rodiny.
Doteraz som si myslela, že je to spôsobené mojou povahou, tým kde som vyrastala. Ale viem, že mám aj iné necnosti - lenivosť (jedna z najväčších), lebo ak človek chce - celý svet je jeho. Pozerám sa na seba do zrkadla a hovorím si : Ja viem, ja viem, ja viem...
Som lenivá, som taká a onaká. Mám pred sebou dlhú cestu. Tak si teda idem, tak rýchlo, ako mi to vyhovuje. Občas pri tom kráčaní šprtnem do iného - veď cesta je dlhá. Snažím sa, aby tie šprtance boli láskavé. A i tak to občas preženiem. Sem tam ma napadne aký je Boh fajn "chlapík", keď nás miluje napriek, alebo práve preto (?) akí sme nedokonalí. To by som sa chcela naučiť aj ja. Už len pre ten výhľad z obláčika