Sila vôle

Ajkak podľa mňa "sila vôle" je veľmi silná. Moja mamička mala vážne psychické problémy a aj keď bola v stave remisie svojej choroby tak už chcela len a len zomrieť...Proste jej život bol taký šedivý, pochmúrny, jednotvárny že sa nemala v živote čoho zachytiť a nájsť jeho zmysel.Až napokon si tú cestičku z tohto sveta našla...Tak veľmi chcela zomrieť, źe na psychiatrickom oddelení nemocnice zomrela na embóliu. Predtým sa však pokúsila otráviť sa, ale jej telo to zvládlo, jej koniec prišiel keď to nikto z nás nečakal...našla si tú cestičku, chcela to, nehovorila už o ničom inom v živote len a len o smrti.Na druhej strane viem, že sila vôle je aj o tom pozitívnom v živote človeka...Práve sila vôle mi pomohla vysporiadať sa s tým ako trpela moja mamička počas života, tie otázky ako budem žiť ja? Ako budú žiť moje deti, zdedia toto ochorenie? Nezdedila som ho ja?Ako sa vyrovnám s tým ak moje deti zdedia takéto ochorenie? Milión otázok na ktoré dá odpoveď len sám život...Ale ja chcem žiť, mám silnú vôľu, nechcem len odniekiaľ z kúta pozorovať život a báť sa...a tiež verím,že život nám dáva odpovede na naše otázky v rôznych chvíľach a niekedy najväčšie pravdy prichádzajú v okamihoch smrti...Pre blízkych už nemajú tieto pravdy často význam, ale umierajúcemu môžu byť vyslobodením...Posledný telefonát mojej mamičky deň pred smrťou bol taký naplnený spokojnosťou a vyrovnanosťou, ktorú som u nej nezažila celé roky Tak si niekedy vravím, že ona proste vedela prečo chce tak veľmi umrieť...Možno bol pre ňu ten správny čas dozvedieť sa "tú svoju pravdu"

sila vole je naozaj obrovska. moze zabit a moze pomoct prezit tam, kde uz nedavali ziadnu nadej, jednoducho urobi zazrak. ale zial, niekedy je vola obrovska, ale moznosti tela su obmedzene. a preto napriek vsetkemu zomru aj ti, ktori urputne veria, ze budu zit.
a podat slovnu pomoc neviem castokrat ani ja. v tomto som nejak lava - najst spravne slova v spravny cas. obvykle mi to vypali presne naopak.

Sú veci, ktoré sa dajú v živote ovplyvniť "len" silou vôle. A potom sú veci, ktoré sa nedajú ovplyvniť. Pomenujem to osudom, Božou vôľou alebo vesmírnou silou, ktorá nám nedopraje niečo na čom veľmi tvrdo pracujeme (alebo nám dopraje kopec neželaných vecí).
Len je to hrozne ťažké rozlíšiť.

V mojom živote som 2x veľmi jasno cítila čo nedostanem - prácu/peniaze (nech som hľadala jak divá, cítila som, že je to zbytočné, neni mi dopriate zhora) a lepší vzťah s dcérou. Prácu som nakoniec našla, lebo asi dozrel čas (peniaze sú určite kdesi na ceste ). A vzťah s dcérou? Verím Bohu, že to dopadne tak ako to má.

mozno napiisem od veci dievcataa...ale mne minulyy rok umrel otecko vo veku 51 rokov...(brokenheart) bol to usmievavyy milyy chlap,pozitiivne naladenyy ktoryy nikdy nepil alkohol...nikto kto ho poznal ho nedokaazal nemat raad,proste chlap co doma opravii vsetko,co je sciitanyy,inteligentnyy..a nic mu nebolo..k lekaarovi nechodil...a zrazu blesk z jasneeho neba...infarkt-rozhodilo mu srdce...mysleli sme s maminou ze zosialieme ked nam prisli povedat ako ho nasli popri ceste v aute mrtveeho... jasnee ze musel na pitvu,a tam obrovskee prekvapenie..vraj mal vo vnuutri strasne rozsiirenuu rakovinu,na vsetky orgaany,patoloog vravel ze nechaape ako to ze sa neliecil ze ho to nebolelo,ved by mu vraj dal maximaalne rok zivota so silnyymi liekmi takee to mal vo svojom vnuutri hroznee...a vtedy sme pochopili ze sa to takto malo stat radsej,ze bol usetrenyy bolestii a hrozneeho traapenia sa v nemocnici..bohvie ci to on aj neciitil,len naam nic nepovedal...mozno chcel umriet..mozno ho nieco vykuupilo pred bolestou..nevieme..mysliime nanho casto a duufame ze je na lepsom a krajsom mieste..len naam hrozne chyyba... prepaacte mozno sa to k teeme ani nehodii..len ked sa povie smrt..maam pred ocami nasu trageediu...