Päť stoviek

Za dávnych časov, keď deti bývali poslušnejšie, ľudia lepší a život samozrejme oveľa ťažší, študovali sme s manželom na vysokej škole. Aby sme to nemali jednoduché, ja som bývala na intráku v jednom meste a on v druhom. Okrem toho, že sme cez týždeň finančne zachraňovali istú nemenovanú telefónnu spoločnosť pred krachom, neostávalo nám cez víkendy nič iné len cestovať, ak sme nechceli zabudnúť ako ten druhý vlastne vyzerá. Teda vlastne hlavne ja som cestovala za ním, pretože naše intráky boli na takéto víkendové návštevy oveľa prísnejšie. Bolo to hlavne tým, že náš intrák bol malý a ľahko ustrážiteľný, kdežto ten ich bol dosť veľký a vždy sa našiel spôsob ako sa prepašovať dnu.

Keďže to bol intrák, čo patril škole s prevažne chlapským zameraním, bol očakávateľne plný chalanov. No a tí očakaváteľne holdovali chlapskému spôsobu života. Ku ktorému nechýbalo ani očakaváteľné pitie. Mnohí práve na tomto intráku zakúsili slasti prvej opice, keď ich kamaráti vliekli do izieb za nohy, kým oni hlavou rátali stupne schodišťa, sami ledva triafajúc do správnych dverí (keďže sa nevedeli rozhodnúť, ktoré z tých dvoch, čo vidia, sú tie pravé).

A tak som víkendy trávila v milej spoločnosti, ktorá bola mierne nervózna z toho, že mali medzi sebou kukučie mláďa – potvora nepilo a ešte im referovalo, čo robili, keď pili (čo si väčšinou nepamätali). Rozhodli sa teda kolektívne, že tento jav treba napraviť.
Vďaka tomu, že internáty stáli mimo mesta, v údolíčku pod nimi vyrástli ako huby po daždi malinkaté obchodíky, ktoré sa okrem iného živili aj predajom alkoholu. Do jedného takého ma dovliekli a započal posvátny obrad premeny zelenáča na človeka.

Najprv som zaťato odmietala. Nakoniec ma zlomili. Padol prvý pohárik, druhý, každý iný druh alkoholu, keďže s každým som žiadala aspoň o liter pramenitej vody, lebo nezvyk je nezvyk a nechutne ma to pálilo v hrdle a sťažovala som sa, že toto mi nechutí. Tak som popila niekoľko... teda celkom dosť pohárikov. Nálada mi stúpla, aj mnohé predtým podivné žarty mi pripadali zrazu zábavné a originálne.

Nakoniec som zahlásila, že mi je už zima (sedelo sa vonku) a chcela ísť na izbu. Ako som vstala, tak som si skoro zase sadla. Svet sa najprv zhupol do jednej strany, potom do druhej a ja som už vedela, koľká bije. - Tak, dievča, a teraz si urobíš hanbu. Ale to teda nie. Teba nedostanú. Tú radosť im neurobíš. – a podperená podobnými opileckými myšlienkami som hrdinsky ovládajúc svoj krok vyšla na chodníček a pobrala sa hore kopcom na intrák. Chalani šli za mnou čakajúc, čo bude. Moja pripitá hlava sa zatiaľ zaoberala faktom, akú má ten mozog s telom vlastne robotu, že za normálneho stavu funguje všetko ako má bez našeho pričinenia. Že teraz mám na starosti iba blbú koordináciu, ale čo také dýchanie... no čo vám budem hovoriť. LSD je šuvix.
Ani neviem ako som sa dostala až k izbe a to som si už dole plánovala, kedy a ako vytiahnem kľúč a ako sa trafiť do zámky na prvý pokus.
Vo chvíli ako som odomykala dvere a cítila, že nutne si potrebujem ľahnúť, lebo alkohol dosiahol aj moje kolená, som za sebou začula: „Mňa drbne. Päť stoviek sme do nej investovali. A s ňou to ani nepohne!“