Trinásť rokov som tvrdila, že nikdy v živote nebudem šóférovať. Myslela som si, že nezvládnem žiadnu kritickú situáciu, že budem zmätkovať ... Až prišli manželove týždňovky, pred domom mi stálo auto, ale ja som bola bezmocná. Rovnako zúfalá som bola kým som manžela ukecala, aby šiel so mnou na nákupy. Povedala som si dosť, tridsaťtri rokov, najvyšší čas spraviť si vodičák.
Vybrala som si osvedčenú autoškolu, kde nedávno končili moje kámošky. Sestra strážila moje tri zlaté deti a ja som vrámci relaxu pešo šľapala na teóriu asi tri kilometre. Bola jar, jednoducho nádhera. Aj mladý inštruktor, čo nám prednášal teóriu, stál za hriech. To bola tá jednoduhšia časť.
Jazdenie som sa rozhodla otestovať najprv na parkovisku. Prvý moment, keď sa auto pohlo - des a hrôza. Hneď som to vzdala. Druhý pokus bol trochu lepší. Skušala som sa pohnúť a zastaviť, veľmi náročné stlačiť spojku v pravý čas. Postupne som sa zlepšovala, a trenažér bol už hračkou. Inštruktor na jazdy už nebol taký fešák, ale bol veľký sympaťák. Prvú jazdu som šla dokonaca stovkou, aspoň chvíľu, aby som sa navnadila. Ďalšie jazdy po centre mesta, samá križovatka, semafór, už boli náročnejšie, ale šlo to. Aj vodičák sa mi podaril na prvýkrát.
Horšie už bolo jazdiť bez inštruktora. Po dvojtýždňovej pauze, kým som dostala slávny doklad, som začínala od začiatku. Pre istotu som si dohodla ešte kondičnú jazdu - katastrófa. Motor mi zdochol na každej červenej... Pomaly som začínala šoférovať, ale stále to bolo neisté. Vždy som bola vyklepaná, ani manžel na vedľajšom sedadle mi k pokoju nepridal. Až raz som bola nútená šoférovať v riadnej fujavici, skoro nič som nevidela cez zaviate predné sklá, ale podarilo sa. Povedala som si, že ak som zvládla toto, zvládnem všetko. Postupne sa moje šoférovanie zlepšovalo, prestala som sa klepať, pred každou jazdou. Určite mi pomohlo každodenné jazdenie.
Dnes si už auto vychutnávam. Naozaj mám pri šoférovaní pocit slobody. Aspoň niečo mám vo svojom živote pod kontrolou. Občas ma potrápi za volantom únava, niekdy tri besné deti, plač štvrtého a arogantní šoféri, ale vodičák stále považujem za moje najväčšie vítazstvo, sama nad sebou.
Ja som sa dlho klepala pred každou jazdou. Po dvoch dňoch prestávky som mala pocit, že začínam odznova. Raz som to náhodou spomenula pred psychologičkou a povedala niečo v tom zmysle,že buď treba jazdiť veľa, alebo vôbec. Mne naozaj pomohlo každodenné šoférovanie a s pribúdajúcimi kilometrami sa to zlepšovalo. Na dlhšie trate si napríklad ešte netrúfam, cítim sa na to dosť unavená, ale Košické križovatky zvládam v pohode, špičku až tak nemusím. Držím ti palce, naber odvahu a skús jazdiť častejšie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
noo dala som si záväzok, že budem jazdiť čo najčastejšie 
), len toho stresu sa fakt neviem nejako zbaviť
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Máš nejakú aspoň trochu obľúbenejšiu, ľahšiu trasu? Skus túto častejšie. Ešte mi pomohlo CD s mojou hudbou.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja chodím len po vopred vybranej trase a rádio si nezapínam lebo ma ruší, zato ja hučím statočne
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak sa drž
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ďakujeeem , ináč celkom mi to ide len mám strach z arogantných šoférov a zvlášť keď mám v aute dieťa
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ahoj scarlet. chcela som Ti len povedať že niesi sama kto má zo šoférovania stres. Ja ked mám sadnúť do auta celá som vyklepaná. Snažím sa s tým bojovať ale akosi to nejde. Je pravda že v aute ma triaška už časom popustí ale pred každou jazdou je to hrozné. Mám ročného syna a tak veľmi by som ho chcela odviezť napr. ku doktorke na aute a nie trepať sa sním vždy kočíkom. Ale mám taký strach zobrať ho k sebe do auta. A navyše skoro vždy chodím len vopred naplánovanou trasou a cestami ktoré mám už nacvičené. Navyše vždy parkujem niekde od ruky lebo sa bojím aby som nebuchla nejaké auto... a tak. Navyše moje okolie ma vôbec nechápe a nemám tu absolutne žiadnu podporu. Skrátka neviem sa vôbec zbaviť strachu. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zuzana
Čaute,
tak ja som si robila vodičák ešte v maturitnom ročníku a jazdím 21 rokov-bože , ale som už stará!!!
No prvé km boli pod dozorom môjho ocina-musím sa priznať, že tam som sa naozaj naučila jazdiť.Po mesiaci som dostala 1.krát auto sama a poďho do ulíc-a či do ciest? Zážitok bol super-okrem cesty naspäť, keď ma stlačili 2 kamióny-medzi nami boli medzery asi 5 cm-ešte že som mala ruky na volante, inak by sa mi klepali... Už viete , načo máme volant:-aby sa nám netriasli ruky. Ale najlepšie na tom bolo, že som nemohla nechať auto v kopci, ale musela som ho doviesť domov a ak som ho ešte niekedy chcela, tak som to nemohla povedať našim-už by som sa asi neodviezla. Zvládla som to - to bolo zasa moje víťazstvo.
No a ešte bolo super, keď som učila jazdiť moju polovočku, lebo on si robil šoferák až keď sme boli spolu a tiež som mu prvý mesiac na jeho želanie hovorila čo treba robiť a dnes jazdí super.
Máme však jeden veľký problém-vždy keď niekam ideme, tak si musíme strihnúť, kto bude šoférovať-chceme obaja-a potom naspäť ide druhý.
Auto na mňa pôsobí ako ukľudňovací prostriedok-keď som vytočená , tak stačí sadnúť za volant a je zo mňa najväčší kľuďas na svete. Milujem-*okrem svojej polovičky a detí a ... šoférovanie. Užívam si ho.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pridám aj ja svoje story "auto a ja".
Vodičák som si robila na strednej škole v treťom ročníku, myslím celkom v pohode. Keďže potom nebolo veľa príležítosti, resp. auto ktoré by som mohla trápiť svojou jazdou, ležal môj vodičák a moje "vodičské schopnosti" nepovšimnuté 15 rokov.
A potom to prišlo, keď som po troch materských nastúpila do práce a bolo nutné aby som aj rozvážala deti škola, škôlka dostala som do rúk auto. Na kondičné jazdy nebol čas, tak som bola vrhnutá rovno na cesty. Viete si to predstaviť, zodpovednosť nielen za seba, auto, ale hlavne za deti so mnou asi cca 2 mesiace robili hrozné veci, pred každou jazdou žalúdočné problémy, vtedy som tuším vážila 48 kg.
Dnes už je to pohoda jazdím denne cca 40 km a rada. Dosť ma ale rozčuľuje arogantnosť a nebezpečnosť jazdy vodičov od octávie vyššie (ja idem tak sa všetci uhnite). Zažila som už hodne prípadov, keď som sa vyhla zrážke. Ťažké to je v zime, keď to šmýka a ja jednoducho autom musím.
Keďže moje reakcie na "zlých" vodičov si nenechávam pre seba, tak už deti zozadu komentujú, tam ide "spomaľovač", "to je blbec" keď zbadajú auto stojace hneď za neprehľadnou zákrutou, kde sme práve vošli.
Chcela by som povzbudiť všetky dievčatá, ktoré sa ešte neodhodlali všetko je to len o skúsenosti a jazdení, potom si to začnete vychutnávať.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nedalo mi to a oprášim staršiu tému. Prišla jar na cesty sa vytrepali utláčaní motorkári. Dosť ma to rozčuľuje, keď nič iné nepočujem od motorkárov len akí su vodiči autičkári voči nim bezohľadní.
Ja vám idem predpísanou rýchlosťou + niečo navyše, vedľa mňa prefrčí jedna motorka, o chvíľu ďalšia, veselo si to šinú aspň 90km rýchlosťou na 60-tke, čo pre nich predpisy neplatia? Vôbec tomu nerozumiem. Ba už mi asi svitlo, veď na tých 500-kách nemôžu ísť predsa pomaly, to by urazili motorku, no nie?
A tak nám pribudlo na cestu viac potvor na ktorých treba dávať pozor 
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja takýchto motorkárov nazývam "darcovia orgánov"
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja som vodičák urobila na osemnástku, takže som už zaslúžilá šoférka:), ale doteraz, či idem s malou do škôlky, ku lekárke, alebo ma napadne pozrieť známych, milujem ten pocit, keď sadnem za volant.Už ma nevytáčajú víkendoví šoféri, viem predvídať riziko a občas, ak som v aute sama, dovolím si byť drzý a rýchly šofér. Ja jednoducho volant milujem,pripadá mi úžasné,že sa sama dokážem a to bez dupkania na zastávke v zime a mraze, alebo potenia v autobuse dokážem premiestňovať.
Aj vám deťúrence revú, hádajú sa a skáču po sedačkách?Nemáte nejaký nápad, ako ich skľudniť, aby som ich nemusela niekam vyhodiť?:)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
moni, mne v diskusii na aute.sk chlapi odporucali zvieracie kazajky. :-}
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
monika, podobne je to aj u nas, skakat nemozu, lebo im poviem, ze pojdu peso ...ked s nimi chodim na SK, tak ich zamestnam kreslenim, dostanu dake casopisy, pitivo a jedlo...a do zblbnutia pocuvaju pesnicky a rozpravky...to sa potom da vcelku dobre prezit...ale uz som zazila aj take, ze som musela zastat a sa ukludnit, aby som po nich neskocila.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A co tak autosedacky???My ich pouzivame dlhheeee rokyyyyy a deti, aj ked su hyperaktivni, sedeli slusne....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ty nevies, ze aj v autosedacke sa da skakat? alebo aspon natriasat, rukami rozhadzovat, nohami tiez a pod.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jasne, to poznam, ale nech natriasaju...hlavne ze su na jednom mieste a neujdu odtial...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
jasné, chlapi:)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
... tak dievcata - vodicky, skusene i neskusene, drzte mi palce - o 2 tyzdne zacinam... a desne sa bojim...
Vodicak som si robila v osemnastich, lenze vlani (skoro nepouzity) oslavil stvrtstorocie
...
A teraz to vyzera tak, ze ci sa mi chce, ci nie, jednoducho sa do toho pustit musim... takze ak po dvoch tyzdnoch tu nebude nikde nic odo mna, viete, co je vo veci (neviem, ci na druhom svete maju net
)...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
moja šéfka čítala niekde na zadnom skle auta, čo šlo pred nou:" klidne jeď, na mou obličku nikdo nečeká....."...takže, ja ked šoférujem, ani na mou....a donedávna som jazdila v kľude.....tiež mám panický strach pred každou jazdou...jednak z toho, že som slabý šofér popri tých, čo si myslia, že majú dobré auto na predbiehanie cez plnú....atď.....tých sa fakt bojím....potom sa bojím, že ked idem autom, tak je to hlavne preto, že veziem deti...tak sa bojím o ne...potom sa bojím, lebo máme opel zafiru sedemmiestne....a pre mna veľké jak krava...a to nevravím o parkovaní....to som sa inak naučila nadávať...a potom sa ešte bojím o auto, lebo sme len rok, čo splácami 300tisícový úver....ťuknem auto a už si neškrtnem....mám predstavu, že by som mala také malé zlaté autíčko, s ktorým sa rýchlo pichcnem, rýchlo zacúvam a vidím kde....zaparkujem...myslím, že to by mi skôr pomohlo....a ked hovorím o tej odvahe...ešte sa bojím, že sa s tým veľkým ťažkým autom nepohnem do kopca, ked by som v nom musela zastať...ale minule som si takto vybehla na hlavnú cestu z vedľajšej a dcéra sa ma pýta, "mami, prečo ideme tak rýchlo...tak jej hovorím, pozri sa dozadu na ten kamion, čo sa na nás lepí..." prvý krát som riskla, aby som nemusela zastať v kopčeku a rýchlo som sa zaradila....klepalo ma ešte trošku....tak toto sú momenty, ktorých sa ja bojím....že nestihnem, neodhadnem, že zle zaradím a zastane mi auto počas jazdy....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
tak ja som si robila VP pred troma rokmi a odvtedy som nejazdila az do minuleho novembra ked sme si kupili auto. Este nez sme si pren isli do obchodu, tak som sa vytesovala ak budem pekne soferovat, hned k svokrovcom tak 150 km, naco ma moj muz schladil, ze najskor si pojazdim pekne okolo domu a po zapadnutych cestickach aby som dostala spojku aj paku pod kontrolu. A veruze mal pravdu auto mi zspociatku hucalo, skapinalo a tak som sa pomalicky znova uciala
. A momentalko si uz nesadam s malinkym zaludkom a az tak roztrasenymi rukami za volant a zcinam si to trosku uzivat aj ked iste obavy tu su, lebo zvacsa mam vzadu nasho maleho syna. . A dnes som prvy-krat isla sama autom do roboty (centrum BA). Mozno si poviete "aka detska radost" ale pre mna je to moje male osobne vytazstvo soferovat v rannej spicke v BA
. Pakny den zenam soferkam
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No aj mna cakaju znovu zaciatky s autom.
Vodicak mam skoro 2 roky medzi dokladmi a nabehanych skoro 0 km.
Ale mame sa stahovat, to znamena cestovanie za pracou a nosenie baba do skolky.
Trochu strach, hlavne ak si predstavim soferovanie v BA.
Stale pozeram na soferov v autach a zda sa mi, ze je o mnoho viac zien ako chlapov.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja som si vždy hovorila, že proste ja na to nie som, že k šoferovaniu nemám vzťah, ale to som sa asi vyhovárala sama pred sebou. Vždy ma mal kto niekam odviezť až odrazu, manžel pracuje dlho a ja sa všade teperím autobusom s dvoma detmi a povedala som si, že iný tupci urobili vodičák a ja hádam až taká neschopna nie som, aby som ho neurobila. Tak asi o mesiac začínam. Tak mi držte palce!!!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No ja som už písala v januáry, že začínam v autoškole. Strach mám aj naďalej, pedále sa mi už nepletú, zistila som, že nepotrebujem ani vankúšik pod zadok, sedadlo je dosť prispôsobivé . Takže už brázdim ulice Ba, jasné že zatiaľ s inštruktorom. Občas sa mi darí, občas nie. So značkami nemám problém, občas nejakú prehliadnem 
, furt ma to ťahá na pravú stranu 
, ešte občas stresujem na križovatke a brzdím premávku, pretože mi vie aj 3 x po sebe skapať auto pri rozjazde ale učím sa. Nejak v apríli by som mala mať skúšky. Tak ak sa zadarí, budem vodič
Zuzi aj ja som si vravela, že šoférovanie nie je pre mňa. ALe ako som písala, strach síce ešte mám, ale už je to aj o inom. Šoférovanie ma ukľudňuje a dokonca baví Len tie skúšky keby som nemusela 
tak držím palce a drž aj ty mne
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahoj Kamila, ja Ti to vychutnávanie za volantom závidím, ja jazdím len keď vyslovene musím a aj to mám z toho riadny stres...