...aj takto to ide!

„Ak počas svojho života dokážete obrátiť aspoň jedného človeka, tak je to čosi veľmi hodnotné. Ak nie, treba aspoň šíriť svedectvo, či modliť sa celý život aspoň za jedného človeka“. Tak toto sú slová nášho mladého farára. Je obdobie pôstu a očistiť si treba nielen telo, ale i dušu. Ako to tu tak pozorujem, chytilo to viaceré z nás, Kamila dokonca založila novú rubriku, do ktorej chcem prispieť.
Nebola som vychovávaná k viere. Nechodili sme nikdy do kostola, ani sme nehovorili o Bohu. Čo si pamätám, pár krát ma moja babinka zobrala do kostola na Vianoce, alebo večer sme sa spolu pomodlili „anjeličku strážničku...“ To bolo všetko. Ale ako som začala dospievať, snívala som o veľkej láske. Písala som si zamilované príbehy a prosila som o lásku. Neviem komu som moje prosby vysielala, ale snívala a prosila som veľmi často (kde som k tomu prišla ?!...)a verila som, že moje prosby budú vyslyšané.
Až keď som mala asi šesťnásť, otec nás vyhodil z domu. Jednoducho vymenil zámky a nepustil nás dnu. Nemali sme sa kam podieť, nemali sme ani peniaze. Mama zo svojho učiteľského platu mala čo robiť, aby nás vychovala a utiahla domácnosť. Bola som vtedy na prázdninách u babinky. Keď som sa vrátila, mama mi to po príchode na stanicu s plačom oznámila a povedala jednu vetu: „Sedela som na schodoch, plakala a prosila som Boha, aby mi pomohol. A vtedy pred domom zastalo auto a prišli mladí manželia, ktorí predávali byt.“ Zlo u nás doma totiž už vrcholilo a tak pred pár dňami podala mama inzerát na kúpu bytu. Ten ešte síce nevyšiel, ale tých manželov rovno z redakcie poslali za mamou. Požičali sme si peniaze a ten byt sme kúpili. A táto mamina veta vo mne rezonuje do teraz.
Zrazu som začala rozmýšľať. Boh, ktorého mama žiadala o pomoc, ju vypočul...Chodilo to za mnou a ja som hľadala odpovede na veľmi veľa otázok, ktoré sa mi v hlave vynárali. Kamaráku, ktorej som dôverovala som potichu poprosila, aby mi na papier napísala „Otče náš...zdravas...sláva otcu...“.Začala som sa trošku modliť. Občas som zašla do kostola. Nevedela som o týchto veciach nič, ale cítila som, že sa uberám správnym smerom. Keď som mala 18, chodila som do roboty a rozhodla som sa, že si urobím Prvé sv. prijímanie. Chodila som po večeroch na vyučovanie, veľakrát som sa bála, po tme som chodila kus cesty domov pešo, ale zvládla som to. Potom som si urobila aj birmovku (a moja staršia dcéra je so mnou obirmovaná-bola som pár týždňov tehotná). Bolo to fajn, že to takto vyšlo, lebo o dva mesiace som sa vydávala (že by náhoda?). Môj manžel bol vychovávaný k svojej viere a bolo prirodzené, že svadba bude v kostole.
Všetko to, čo bolo potom, bolo moje hľadanie. Ďakovala som Bohu za každý úsmev nášho dievčatka, za lásku, ale zároveň som stále nevedela veľmi veľa vecí a len som tápala. Keď človek v tom nevyrastá, niekedy je naozaj veľmi ťažké nájsť mnohé súvislosti, význam a pochopiť hĺbku viery. Dokonca som jeden čas začala čítať tie veci typu „medzi nebom a zemou“. Ale asi som veľmi začala schádzať z cesty a veriť všelijakým bludom, lebo Boh mi poslal do cesty jednu úžasnú ženu. Má cez 50 rokov a je to tak nesmierne oddaný a veriaci človek, akého som ešte nevidela. Nie, žiadna svätuškárka, puritánka, či žena chodiaca so zopnutými rukami. Ale psychicky tak silná (napriek tomu, čím všetkým prešla!!!), veselá a vyžarujúca svetlo, že si hovorím, že takto chcem vyzrieť aj ja, je akoby mojim vzorom. Veľakrát mi nesmierne pomohla. Nie radou, ale tým, že ma vypočuje a potom mi položí takú otázku, niekedy i viac, na ktoré nechce ona počuť odpoveď. Ale donúti ma rozmýšľať a odpovedať samej sebe. Niekedy je až zarážajúce, akými banálnymi vecami sa človek zaoberá, hľadá odpovede všade, miesto toho, aby sa pozrel do svoho srdca...
Vďaka bolesti a trápeniu som našla svoju vieru. Ešte stále neviem veľmi veľa vecí a mám veľmi ďaleko od toho, aby mohol byť Boh so mnou spokojný. Ale je viac než isté, že môj život je oveľa krajší, hodnotnejší, mnoho vecí dostalo význam, iný rozmer, inú farbu. Naučila som sa pokore a úcte. Pochopila som, že každý si volí svoju cestu sám a ak bude veľmi chcieť, dostane o čo žiada. Učím sa prijať aj to zlé, čo ma postretne, pretože nie všetko zlé je boží trest ... A učím sa ďakovať za to, čo dostávam. Dostávam veľmi veľa a v mojom živote sa mi stalo veľa vecí, ktoré ja pokladám za zázrak a vôľu Božiu. Náhoda? V živote veriaceho človeka nie sú náhody! Naivné? Pre niekoho možno, ale pre mňa svetlo, za ktorým idem.
...a možno pre niekoho inšpirácia, ako sa popasovať s problémami v živote....