Ale áno!

Niekedy sa v živote dejú neuveriteľné veci a jedna taká - z kategórie navyše smutných - ma po približne 18 rokoch spojila s mojou dávno spriaznenou dušou. Nazvime ju Marika.

Ona je vždy na všetky smery aktívna, rozumej veľmi zaneprázdnená, a tak i na naše prvé stretnutie meškala. Po telefóne mi narýchlo oznamovala, že príde autom na miesto dohovoreného zrazu a keďže je v Bratislave parkovanie náročnou záležitosťou, ponechá auto na našej ulici a nazad do centra sa zvezieme radšej taxíkom. Nech nestrácame zbytočne čas. Spolu so mnou na Mariku čakala i ďalšia kamarátka (nazvime ju Evka), aby sa aspoň zvítali. Pred tými 18 rokmi som ich zoznámila a takisto si padli okamžite do oka.

Priznávam, že zaparkovať na tamojšej ulici nie je až tak jednoduché. A kým Marika s obavami manévrovala auto do naznačenej medzery, čím blokovala auto prichádzajúce zvrchu, prebrali sme my dve úlohu navigátoriek, nevenujúc mu príliš pozornosť. Marika sa medzitým vyklonila z okna a s obavami sa približovala ku múru, kam mala odstaviť svojho štvorkolesového tátoša. Prehodili sme iba pár slov, keď okolo nás prešlo spomínané auto, o kúsok ďalej sa otočilo a zachvíľu zastalo pri nás. A vodič sa pýta, či ideme s ním...

-Ty si aká šikovná? Iba spomenieš taxík a on nám spadne pred nos priamo z neba!!! - obrátila som sa so smiechom na príchodziu, ktorá medzitým vystúpila z auta. 

-A vy ste voľný? Môžeme ísť s vami? - nestrácala čas akčná Marika.

Ukázalo sa, že taxík si objednala majiteľka vedľajšieho domu. Evka hneď i ukazovala zmätenému taxikárovi, kde má zazvoniť, keďže on si v prvom momente myslel, že došiel pre nás.

-Ale ona možno ani nepríde... a aby ste sa sem nepreviezli zbytočne, my si vás už teraz objednávame... a keby si to náhodou medzičasom nejako inak rozmyslela, s nami máte jazdu istú - takto nejako kričala za ním veselá Marika.

Stále to však z našej strany bolo iba žartovanie. Aj preto, že v danom dome býva jedna z najznámejších slovenských celebrít. Keď sa zjavila pred bránkou, zakčnela znenazdajky Evka.

-Dievčatá, veď my sme takmer susedy... idem sa jej spýtať, či vás nezoberie so sebou do mesta!

-Evka, nie! - zakričali sme na ňu takmer spoločne - my si taxík objednáme....

Ale to už Evka diskutovala so "susedou", ukazujúc na nás prstom. V nasledujúcom momente sa zjavil i partner dotyčnej a o to viac sme my volali- nie, nie, my nejdeme s vami! Pre štyroch je to auto malé!

Skončilo to nakoniec tak, že sme sa v taxíku na zadných sedadlách tlačili my tri hviezdy, ale i napriek tomu v príjemnom rozhovore strávili cestu do centra mesta.

Myslím, že táto príhoda sa bude odteraz večne tradovať pri našich nasledujúcich stretnutiach, vždy keď zavítam do Bratislavy.

Ale ona sa nekončila v ten večer.

Na druhý deň mi to nedalo, aby som sa aspoň nejako neodvďačila našim dobrodincom, keďže odmietli prijať podiel za taxík. Vzala som čokoládky zo svojej zásoby, napísala pre každý prípad krátky ďakovný odkaz a pobrala sa ku domu X. V ten deň bolo veľmi horúco, na zvonenie sa nik neozýval a ja som tušila, že z čokoládiek sa čochvíľa stane nutela. A tak som skúmala bránu a blízke okolie, či sa nedajú niekam schovať do chládku.

A zrazu vidím, že sa ku mne blíži auto a vodič sa vykláňa z okna.

-Zasa nejaký taxikár! - preblyslo mi hlavou.

-Čo nám to tam strkáte? Ja tu bývam!- ozvalo sa prísne z auta.

A vtedy som ho spoznala. Deň predtým sedel pri šoférovi, bolo už šero, bol inak oblečený... a tak som rýchlo zahnala jeho obavy ďakovnými slovami a vysvetlením, že dobré sa čokoládkou opláca...

Myslím, že už dávno nebol tak milo prekvapený, keď aspoň trikrát s úsmevom zopakoval "to snáď nie!!!"

Na čo ja - ALE ÁNO!