Zobudila som sa v ten deň na to, že vlak sa nehýbe. Napriek tomu, že by sa mal. Boli sme predsa na spiatočnej ceste z dovolenky v Juhoslávii. Brieždenie nás však zastihlo na odstavnej koľaji uprostred kukurice neďaleko malého maďarského baníckeho mestečka. Z kukurice začali vychádzať domáci a nosili nám vodu a potraviny, doplnené o ustarané výrazy, plné pochopenia a spoluúčasti (niet sa čo čudovať, veď s tým mali svoju skúsenosť). Nechápali sme, nevedeli sme, prečo toľko obáv .... „Vy to neviete? Napadli Vás Rusi!“ dozvedeli sme sa. Niektorí z cestujúcich mali malé tranzistoráky, tak rýchlo ladili, či sme už dosť blízko hraníc, či chytíme nejaký náš vysielač. Chytili. Všetko sa to potvrdilo. Invázia. Maďari, poznamenaní vlastnou skúsenosťou rozhodli – nemôžeme vás pustiť ďalej, kým nezistíme, čo sa vlastne deje.
Tak sme skončili v baníckej ubytovni v onom mestečku, na meno ktorého si už veru dnes ani pri najväčšej snahe nespomeniem. Dostávali sme 5x denne stravu, na každú hlavu ešte aj nejaké tie forinty a nechali si nás tam celé 3 dni. Optikou 10-ročného dieťaťa to boli vlastne krásne tri dni – mohla som sa obžierať mojimi milovanými pochúťkami – pravým uherákom a čabajkou a našla som si tam kamarátku Kláriku, s ktorou som si potom ešte dlhé roky písala. Lenže 10-ročné dieťa už vie postrehnúť, že niečo nie je v poriadku. Ustaraní dospeláci všade naokolo a ten výraz v tvárach maďarských hostiteľov „však my to vieme, čo vás čaká“.
Na tej dovolenke bola s nami aj babka a sesternica – veď sme v Juhoške boli preto, aby sme sa stretli s jej synom, bratom môjho otca, mojím strýkom. Im dvom to platil on, tak boli letecky. Čo znamenalo, že oni dve už boli doma ... Čo je s nimi? Sú v poriadku? Ako to tam vlastne vyzerá? Tieto myšlienky nám na dobrej nálade veru nepridávali ...
Po troch dňoch sa nedalo inak, naložili nás späť do vlaku a ten sa pohol smer hranice. Dorazili sme do Štúrova a vtedy zatrnulo aj mne, 10-ročnej „šťande“. Na ochoze, ktorý viedol ponad železničné koľaje hliadkovali ruskí vojaci s odistenými samopalmi. Pekne nás to víta naša domovina! Obavy rástli každým kilometrom a každou správou, zachytenou na tých malých chrapčiacich tranzistorákoch.
Obraz, ktorý sa nám naskytol doma veru nebol radostný – tanky, vojaci, rady v obchodoch ešte väčšie ako inokedy, každý škrečkoval, čo sa dalo. Toto chápalo ešte aj dieťa, ktoré vojnu nikdy nezažilo. Ako sa mohli cítiť moji rodičia, ktorí ju mali v pamäti!
My decká sme samozrejme „drukovali“ všetkým odvážlivcom, čo písali po múroch „... běž domů Ivane ...“, čo otáčali smerovky pri cestách, aby ukazovali zlým smerom, čo zatierali názvy ulíc na domoch, čo vešali plagáty. Dubček bol náš hrdina. No a ja som prišla o krvopotne vyprosíkaný komiks Tom a Jerry, ktorý bol (pochopiteľne, keďže bol v srbštine) písaný azbukou a nedokázala som chalanov na dvore presvedčiť o tom, že ruština nie je jediným jazykom, ktorý toto písmo používa. Roztrhali mi ho na franforce. Všetko čo bolo ruské, bolo neželané. Od 21. augusta 1968 až na večné časy – v tých, čo to zažili a čo si to pamätajú, to už nikto a nič nezmení.
Ďakujem, že si sa podelila o svoje spomienky. Veru pre všetkých to musel byť riadny šok.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
hm... pred 46 rokmi v tomto case bola moja mama v 9. mesiaci tehotenstva a uz uz som sa mala narodit... Nakoniec som este skoro 3 tyzdne pockala. Otec behal z roboty domov kontrolovat zenu a prvorodenu dceru, moju sestru,. Strasne sa bali, co bude, ako to dopadne, porod predo dvermi...
Mimochodom, moja mama ma dnes narodeniny 
, 72 rokov a sme velmi stastni, ze ich mozeme spolu oslavit 
, kedze uz bolo vselijako pred 2-3 rokmi... Takze ja, napriek udalostiam pred mojim narodenim, mam tento datum rada
Eva 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mamičke všetko najlepšie a veľa zdravia do ďalších rokov!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Bol, bola som vtedy ešte drobec, ale pamätám si ten zmätok a paniku. Môj ocko bol vojenský pilot . Pamätám si ako u nás bola skupinka jeho kamarátov pilotov,mali vojenské kombinézy a zbrane, ako sa nahlas dohadovali, čo ďalej a nadávali na rusov... bola som veľmi malá, aby som tomu rozumela, zostal len pocit, že sa stalo niečo zlé a ako deti sme akurát cítili tú nervozitu a strach z toho čo bude.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No, ja som bola v takom veku, že ešte stále dieťa, ale veľa veciam som už rozumela, tak preto tie pocity sú také trochu zmiešané, možno by som povedala - aj strach tam bol, aj hnev, odpor - ale aj značná dávka skutočnej detskej bezstarostnosti (v zmysle: Tanky v uliciach! A mimo prehliadky na 9. mája? Aké vzrúšo! 
)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aduš, nerada by som konštatovala "krásne si to napísala," pretože nič krásne na tom prepade vôbec nie je... preto napíšem "vystihla si to tak, ako to len ty vieš." 
ja si to ani neviem predstaviť - vďaka Bohu som to nezažila, už len dôsledky som pocítila, aj keď v veku, kedy mi to veľmi nedochádzalo. len dúfam a modlím sa že nič podobné nás v budúcnosti zase nečaká.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No, veru, treba len dúfať 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja si spomínam na vôňu nového domova - práve sme sa presťahovali do novostavby, kde moji rodičia ešte stále žijú.
Pár metrov boli kasárne - virvar tankový sme mali priamo pod oknami. Ešte sme nemali ani oplotenie....ani fasáda nebola ukončená.
Tank nám prešiel priamo cez kopu piesku nachystanú na budovanie múrika okolo domu.
Hrali sme sa na tej kope s kamošmi z celej ulice, "piekli" pieskové koláčiky a chlapci budovali tunely pre svoje autíčka.
V ten deň sme na piesok nesmeli - tanky som z takej blízkosti jakživ dovtedy nevidela - ale veď čo som aj kedy mohla - mala som 6 rokov.
Dospeláci sa potajomky rozprávali, chlapi vylaďovali tranzistoráky a chytali spravodajstvo, ženy pobehovali v panike a robili si zoznam trvanlivých potravín....nikto nevedel, čo bude ako bude....a jesť treba vždy.
Mamka bežala so švagrinou (mojou tetou) nakupovať....prišli s plnou taškou piškót a pašték 
Je mi to smiešne, ale im to vtedy nebolo!
Babka zalamovala rukami:
- A čo s tým budeme robiť???
A oni šťastné, že aspoň niečo uchytili, lebo regále už boli prázdne!
A ešte niečo mi rezonuje - v tom roku som nastupovala do prvej triedy. Čítať som v to leto ešte nevedela, takže nápis na plote parku pred domom som prečítala až okolo vianoc a dodnes ho mám pred očami:
Bielo farbou a tlačeným kostrbatým písmom tam stálo: Dubčeka nám berú a chleba nám žerú....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No, niektoré tie nápisy boli skutočne majstrovskými dielami
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Boli....a niektorí si ich aj odsedeli. Keď sa neskôr robili previerky, taký nápis sa hneď prišil dakomu nepohodlnému a nemal šancu sa vyzuť z toho.
Nižšie margori píše ako za to Rusi nemohli....neriešim, či mohli/nemohli. Aj vlastní sme si vedeli "podkúriť"....vždy je všetko o ľuďoch a ich charakteroch.
(Keby sme všetci zmýšľali v duchu - nerob inému čo nechceš, aby tebe robili.....pýtam sa: bolo by tu to, čo tu je ????)
Strýko robil na železnici - mladý muž, čerstvo ženatý, dieťa na ceste. Strojvodca. (Podobal sa na Alaina Delona - to iba na ilustráciu - platonicky som bola zaľúbená do neho 
)
Dostal z vedenia príkaz odsabotovať prevoz munície a techniky spojeneckých spriatelených armád. Poslúchol a bol hrdina dňa, týždňa, mesiaca a roka. Dlhšie nie - po previerkach ten, čo príkaz vydal dosvedčil, že to urobil naschvál a strýko putoval natvrdo do Leopoldova!
Nikdy už z neho nebol taký čulý chlap akým býval....následky z podlomeného zdravia a psychiky si nesie dodnes!
Rodina sa mu rozpadla, jeho žena to nezvládla, deti dlho nechápali, že tatko nie je a nikdy ani nebol zločinec. Pľuli na nich, nadávali, našlo sa iba zopár jedincov, čo pomáhali (tajne!), keď nemala na chlieb....lebo nikto nechcel zamestnať manželku zločinca a nepriateľa štátu a nebolo vhodné sa s takými ani stýkať!
A tento jeho príbeh sa nedotkol len jeho samotného, ale za tým boli
aj jeho rodičia - koho to vychovali???!!!!.....
jeho detí - komu sa narodili???!!!....
jeho manželky - koho si to vzala???!!!....
Toť moja spomienka na 21.august 1968.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
veru, mnohí sme si takéto biľagy niesli značnú časť svojho života
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dubček - Svoboda, naša sloboda! ... keď prichádzali tanky do KE, bola som na námestí s rodičmi a sestrou. Mamka sa vydesila a zavelila - domov! Nastala trma-vrma a ocino sa nám stratil. Prišli sme bez neho a spoločne plakali...
Došiel za tmy. Bol sa dívať, čo sa deje, čo, kto, kde, kedy, prečo...
Keď sa dobre vyvadili, podal informácie...
Ponurá doba to bola...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Píšte ďalej, blbé to je, ale dobre sa to číta. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja som mala sladkých devätnásť a ako čerstvá maturantka som mala nastúpiť do svojho prvého zamestnania. V noci sme sa zobudili na hukot lietadiel, najprv sme nevedeli čo sa deje, až kým sme si nevypočuli správy a oznam Slovenského rozhlasu, že nás v noci obsadili okupantské vojská bratských národov ....bŕrrr mám z toho zimomriavky.
Samozrejme ako všetci mladí pre ktorých je v takomto veku "svet gombička", sme sa rozhodli niečo konať.
V tom období sa v Košiciach staval hotel Slovan, mladí ľudia priamo zo staveniska nepoznajúc strach hádzali tehly a dlažobné kocky do obrnených vozidiel a do tankov.... a odozva bola strašná........streľba ........hrozné. Každý sa snažil ukryť, kde mohol, v osemposchoďáku bola cukráreň a tak, kto to stihol, tak sme sa tam ukryli .....ostatní sa snažili ukryť v rôznych podchodoch a prechodných dvoroch, pri Tuzexe a podobne.....samozrejme, že pre zopár ľudí sa to stalo osudným a okupantská guľka si ich našla. Tieto hrôzy som poznala len z vojnových filmov a naraz som sa stala ich priamym účastníkom.
Bolo to hrozné, doma nás bolo 6 detí, bolo treba dokúpiť zásoby potravín, lebo naši rodičia si mysleli, že bude vojna. Už by som to nikdy nechcela zažiť a preto s obavou sledujem čo sa to deje na Ukrajine....je mi z toho smutno 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
... pamätám si ruského vojaka, ktorý sedel na tanku, mladý krásny chlapec... páčil sa mi... Je mi smutno, ako politici stavajú proti sebe obyčajných ľudí...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zaujímavé, ale ja si nenesiem tu averziu voči Rusom. Mala som 14 a ako som to už tu niekde písala, veľké letecké prelety boli signálom že sa niečo deje. Utekala som domov a dozvedela som sa že nas naši bratia obsadili ako ja viem u nás najviac rezonovalo to že to boli aj poliaci. Žiť na hraniciach je aj o tom, že trochu patríš aj do tej druhej krajiny a je ti veľmi blízka.
Ja som rebelovala spolu so svojimi spolužiakmi a odrebelovali sme výučbu ruského jazyka viac ako polrok, no potom sme pochopili že nám to nepomôže.
Všetci sme o dušu jedli Dubčekove rožky, chutili božsky, boli veľké a chrumkavé, potom ich museli premenovať na veľké rožky.
Po rokoch som sa stretla s Rusmi a jeden z nich spomínal ako to bolo z ich pohľadu. Dostali príkaz a dozvedeli sa mnohé veci ako chceme všetko zrútiť čo bolo toľko budované.
Vraj už po pár dňoch v tanku pochopil, že pravda je niekde inde a tak prosil ľudí, aby odišli od tanku a nenádavali im ale nech nadávajú vládam, lebo on nakoniec bude musieť vykonať rozkaz.
Bolo to smutné rozprávanie človeka, ktorý nadovšetko miloval Slovensko, aj ked ho poliali a teda obarili vriacou vodou.
Povedal že v žiadnej inej krajine sa necitil tak ako doma okrem Slovenska, prosil všetkých aby odpustili vojakom, ktorý plnili len rozkazy a ak ich nechceli splniť sám nevedel kde skončili.
Takže necítim to ako averziu na rusov, nakoľko tu boli všetky socialistické bratstva, ale nejako sa už hovorí iba o Rusoch.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
lebo ich bolo najviac a oni to spískali
Ale - ja ani tak necítim averziu voči Rusom, teda ľuďom, ale voči "ruskému" - nátlaku, snahe o nadvládu, manipulovanie, ...
Kolektívna vina je naprd - aj Nemci majú za ušami svetovú vojnu, ale to neznamená, že všetci Nemci sú svine ...
Takže ak je nejaká averzia, tak nie voči konkrétnym ľuďom, dokonca ani nie voči národu ako takému, ale skôr voči tomu čo ten pojem (ruské, nemecké, takové, makové) stelesňuje.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vidíš Adus a mne to pripada že niekto mení to čo naozaj bolo. Ako ja viem boli tam všetky vlády a aj ta naša išla požiadať o pomoc. To znamená že každá vláda aj okrem ruskej mohla povedať nie a neurobila tak ale poslala svoje jednotky k nám a tak nás obsadili spojenecké bratstva - maďari, nemci, poliaci a rusi.
Bola som deviatačka a veľa sme spolu o tom v triede hovorili aj s učiteľmi, vtedy sa nejako inak chovali aj oni k nám, mohli sme spolu diskutovať. Podiel ruských vojakov musel byť oveľa vyšší, nakoľko Sovietsky zväz bol mega štát oproti iným.
Pravda je len to, že Slováci sú vyrazným pojmom, lebo ako prví sa začali búriť, len škoda že to vtedajšia vláda nepochopila.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Naša vláda TRT išla požiadať o pomoc - toto ma na celej tej invázii najviac vytáča! Dubčeka a spol. tam držali ako rukojemníkov, kým sa nenašiel hajzel, čo to podpísal.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dubčekove rožky boli takéto?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
:) a to si Ty? :)
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ano
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Kočanda a presne, to je ten fajný rožok, ktorý symbolizoval to čo chceme dosiahnuť - aj obyčajné veci, môžu byť super dobre a môžme si ich naozaj dopriať
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja som sa v ten deň skoro ráno zobudila na veľký plač mojej babky, vdovy, u ktorej som bývala počas vojenčiny jej syna-teda strýka, čo mal v septembri prísť už definitívne domov a ja som mohla ísť zase pre zmenu naspäť svojím rodičom bývať. Babka nariekala spolu s mojou mamou. Môj otec vodič zájazdového autobusu bol v Juhoslávii na zájazde a tak plakali obidve za "svojimi" chlapmi. Ja nechápala. Otcovi sa zájazd pretiahol o 3 týždne a nakolko neboli mobilyi? nemali sme doma ponatia o tom, kde je, kde spí, začo sa stravuje a najmä kedy a či sa nám vráti....Ujali sa celého osadenstva autobusu rodiny v dedinke, kde sa pôvodne cez čedok rekreovali klienti a domou prišli nabalení žuvačkami a čokoládkami, Vinjakom a dokonca doniesol domov aj rolku mastného nádherne kvetinkového papiera, ktorý sme mali dlho v kredenci na policiach pod hrncami. Dodnes si pamätám meno rodinky u ktorej otec býval...mali dve dievčatá dvojičky a dlho sme im k sviatkom posielali pozdravy....Strýko prišiel z vojenčiny načas a ja sa vrátila k rodičom z ročného internátu u babky.
aj to si pamätám ako prišiel za pár dní sestrin frajer a ukazoval nám nafotené zábery priamo z námestí v BA...som sa vellmi bála aj niekomu priznať, že som to videla....z okna nášho domu sme pozerali do lesa, kde bývali "Rusi" a večer svietili....mala som sladkých -násť a strach velký........UF....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ha - vidíš - aj tí Juhoši sa zachovali podobne ako Maďari - postarali sa o ľudí ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja patrím k tým mladším, takže napíšem príbeh mojej mamy:
Bola asi 11-násť ročná, bývali pri Nitre a bola na prázdninách u tety v Partizánskom. Keď ju teta ráno zobudila s plačom, že nás obsadili rusi. Posadila na prvý vlak - bez toho aby niekto doma vedel - telefóny neboli. Mama v tom šoku zabudla vystúpiť na správnej zástavke - prejsť krížom cez polia, tak vystúpila až v Nitre a išla po ceste domov. Kde okolo nej chodili tanky. Išla s plačom... 
Keby bola vystúpila správne, tak by stretla otca, ktorý sa vybral po ňu k tete...
Tiež sa všetci báli, že bude vojna, nevedeli, čo s nimi bude...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
v tom obdobi som mala 19 a byvala som v okresnom meste kde sme vsetci mladi boli v uliciach a rebelovali sme ostosest aj soviet na mna mieril samopalom ale neako som necitila strach skratka bola som rebelka.Aj my sme velebili dubceka len po neakom case sa akosi vytratil alebo ...nechcem sa miesat do politiky ale nebola to len vina sovietov a co dnes,?Dnes lezieme do zadnych casti americanom su aj na sliaci a som o tom presvedcena ze amici maju na svedomi ovela viac zla ako rusi nechcem to tu rozvadzat ani pod. je to moj nazor ale skratka dnes su ludia posadnuti amikmi ved aj v tej telke nenajdem iny film ako usa presne tak ako pred rokom 1989 boli iba same ruske filmy a dnes sa opicime po amikoch je to kazdeho osobna volba ale v prvom rade som slovenka a nepotrebujem cudzie vzory aj ked mam pred nimi urcity respekt
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
tu je zaujímavý, nestranný článok napísaný s nadhľadom a bez zbytočných emócií:
http://domino50.blog.pravda.sk/2014/08/21/21-august-1968-logicky-mocens…
Po roku 89 boli tendencie interpretovať veci trocha inak, než skutočne za oponou boli. Dubček bol ako štátnik vo svojom konaní prinajmenšom naivný a nepredvídavý...navyše, nemyslím, že skutočne išlo o ideály a o slobodu, rovnako ako o ne nešlo v 1989. Žiaľ. Nechcem tým znevažovať jeho osobnosť, pravdepodobne hlboko veril v to, čo robil a ak za tým bola manipulácia, tak to zrejme nebola jeho práca...Inak sa stotožňujem s názorom, že suverénne najnebezpečnejší agresor na tejto planéte sú USA, vďaka ktorým sme momentálne v priamom susedstve vojenskej zóny.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Najnebezpečnejší sú mocní, ktorí chcú byť za každú cenu ešte mocnejší....v podstate sú chorí a čo je najsmutnejšie na tom celom - nevedia o tom.
A zvyšok sveta si to "odskáče".
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
leni a ja-hodka napísali ste to tak ako to cítim a vnímam aj ja, boli to iba ideály a boli zneužité ako vždy a všade.
Ja si myslím že mladým by sme mali podať veci tak ako boli a nie skreslené svojimi pocitmi. Pravdu, tu skutočne z nás naozaj nikto nevie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Deň predtým som sa zasnúbila, mala som 20 rokov a sny... Ráno nás už "vítali" Rusy. Uvažovali sme na odchod, nakoľko t.č. snúbenec chodil často do Rakúska, prevládala " zodpovednosť?" voči jeho mame, ktorá mala vtedy 65 rokov a mojim rodičom, nakoľko otec pracoval v štátnej správe. Ja mám teraz 67 rokov a doteraz ĽUTUJEM, že sme vtedy neodišli...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Preto ma neustále zaráža a rozčuľuje, že stále pokúšame a skúšame boje a boje, zbrane a pod. Prečo to do frasa stále robíme?????????