Moja rozprávka

... alebo čo by som chcela dať našej dcére...
Prežila som neskutočné detstvo. Bolo také krásne a čarovné, ako má máloktoré dieťa.
Rodičia s krstnými rodičmi mali chalupu, v malebnej dedinke pri banskej Štiavnici- Banský Studenec. Bolo tam všetko- hory, jazero, rybník. Okrem kúpeľne a záchoda na našej chate Ako prišiel čas prázdnin, naši nás naskladali do auta aj so starou mamou a vyviezli tam. Chodili každý víkend, vždy priniesli čerstvé ovocie. A cez týždeň do práce.
Najlepšie to dokážem popísať, keď napíšem, ako sme trávili čas deň po dni...celé dni sme trávili na jazere, väčší člnkovali alebo skúšali windsurfing, menší chytali v potoku malé rybky, žabky, žubrienky a keď sa podarilo, aj užovky. A samozrejme sa kúpali. Večer sa sedelo v chalupe a hrali sa karty, televízor sme tam nemali. Vždy nás tam bolo dosť- veď len mi sme bolo štyria a k tomu sesternice a bratranec. Väčšinou aj nejaký "noví, cezpoľní", či už kamaráti krstných alebo mojich rodičov. Pred spaním sme sa strašili príbehmi a na raňajky sme všetci sedeli pri stole a čerstvé mlieko od kravičky /bolo treba zliať smotanu/, často bolo ešte teplé. Vozil nám ho jeden ujo, večer sme na plot zavesili prázdnu kanvičku a ráno bola plná. Pre nás menších to bol zázrak. Tých 5 dní vždy utieklo ako voda a poobede sme už stáli nastúpení v rade. Naši priniesli kopec marhúľ, broskýň, hrušky, hneď sme všetko rozdali kamarátom. Cez víkendy bola pahreba, opekali sa špekačky, spievalo sa, tí hĺbaví hľadeli na hviezdy. Nikde tak nežiarili hviezdy, ako tam. Sobotné ráno deti išli s maminou do obchodu po čerstvé rožky, ostatní zatiaľ nachystali hostinu. Čerstvé syry rozvoniavali až na ulicu. Pila sa aj biela káva všetko to dýchalo akousi "rodinnou pohodou". Najobľúbenejší obed boli bryndzové halušky, ktoré sa jedli rovno z drevenej misy. Pamätám si, keď nás bolo na chalupe 30 a halušky sa jedli so všetkým- lyžicami malými i veľkými, vidličkami, vareškami, naberačkami,...Samozrejme- kto si čo uchmatol. Halušky nestíhali dorábať Jedno leto sme chovali v kôlni dokonca kozičku. Starali sme sa o ňu ako o poklad. V nedeľu sa chodilo s ocinom na hríby- vstávalo sa skoro ráno a deti boli nastúpené ako vojaci. Najväčšie vyznamenanie bolo, dostať do ruky nožík /na hríby predsa/. Lesom sme sa pretúlali nespočetné hodiny, videli kopec zvierat a otec /poľovník/ nám ukázal všetky stopy, aké tu zanechali. Z dubákov bola praženica a bedle sa vysmážali. Chodili sme na bufet, kde nás všetci poznali a mali radi ako "domácich". Ocino popíjal kofolu a dával pozor na malé deti, aby sa neutopili. Často spomína, ako tak raz sedel na hrádzi a sledoval, ako /asi 5 ročná/ plávam cez celé jazero ku skokanskému mostíku. Hovorí, že bol ako nikdy prichystaný skočiť do vody. Preplávala som a vyliezla na skokanský mostík- vtedy sa z neho bál skočiť aj môj o 5 rokov starší brat. Stála som na kraji a hľadela dole. Vraj si myslel, že neskočím, aj z tej diaľky bol vidieť môj strach. Ale predsa radšej hrádzou kráčal k mostíku. Kým som neurobila "čľup" a nevynorila sa o meter Ďalej. Vraj ma to musel nechať urobiť, bola to akási vlastná skúška odvahy. Nič mi nepovedal, nepochválil ma, ani som nevedela, že ma videl. Videl, a vraj od vtedy vedel, že svoj strach vždy prekonám. Keď nám vyhladlo, jedli sme hot dogy, vozili sa na šľapacích bicykloch, večer sa chodilo na bufet kde boli zábavy. Jeden ujo sused mi tam spievaval "si kočka si kočka si kočkaaaaa" a ja ako malé, škaredé káčatko som rástla. Vraj taká krásna žena zo mňa vyrastie. Chodievali sme sa starať o Pejka- krásny čierny tátoš o 2 domy ďalej. Chodili sme s Jošom na ryby. Jošo bol dedinčan, veľký rybár a sám rybu NIKDY nejedol. Keď sa napil, predvázdal karate z tých nových zahraničných filmov a syčal pri tom ako had. Bol tam aj traktorista, čo jazdil rovno iba keď bol napitý. A aj teta Anča oproti, čo stále iba hundrala. A Stanko, o 3 roky starší odo mňa. Poznal celú dedinu, všetkých veľmi ľúbi. Ja som mala byť jeho žena, ocino bol Edík medík, mamina Tonka stonka. Vymysleli sme to spolu a on im tak hovorí dodnes. Aj by sa stal mojim mužom- tak som ho mala rada, ale ja som narástla a on nie- Downov syndróm. Ako dieťa som rozdiel nevidela. Chovali tam zajačiky a on sa ich strááááášne bál a tak do nich pichal trávou. Hral badbinton a poznal všetky skladby Senzi Senzusu od slova do slova. Často keď nezamkli bráničku, utekal k nám. Miloval párky a ...jaj, čo všetko ešte... on ľúbil všetko.
Akosi mi zostáva smutno. Na chalupu už roky nechodíme, akési rodinné problémy a všetkým nám to tam veľmi chýba. Otec občas zabehne na hríby, mi sme tam boli vo februári na víkend. Veľmi sa to tam zmenilo, akési je to už cudzie, ale keď o tom píšem, hrejú ma spomienky...