Sto pušiek a jedna barania hlava

Neviem ako vy, ale ja som hlboko vnútorne presvedčená, že aj tie oficiálne neživé veci okolo nás predsa len žijú. Podľa toho sa k nim aj správam – ak kúsok od „rodnej garáže“ začne moje približovadlo vydávať podozrivo skomírajúce zvuky, pohladkám ho po volante a potíšku zašepkám „vydrž, hneď sme doma“; keď 30. novembra (teda pardón, už vlastne 1. decembra) o pol druhej ráno došívam posledné stehy na adventnom kalendári pre moje „deti“ tak v duchu prosím moju Singerku – „dúfam, že ti 2 cm pred koncom nedôjde dych“ (rozumej: spodná niť); s tichou bázňou pristupujem k mixéru na Štedrý deň, keď idem robiť majonézu do šalátu a prosím ho, nech mi nepokazí sviatky (už sa mi stalo, že uprostred šľahania vianočnej majonézy mi odišla akási súčiastka).

Ak svoje vianočné stromky zdobíte (zväčša) zelenou reťazou spútané elektrické žmurkadlá, nech sú už farebné či číre, iste uznáte, že majú byť prečo naštvané a snažia sa zarputile dávať najavo svoju nevoľu s tým ich nevoľníctvom rôznymi druhmi malých protivenstiev či priam veľkých vzbúr...
Že zdobenie vianočného stromčeka je vrcholne seriózna záležitosť – to ma naučil môj tata – len čo som bola dosť stará, aby som spoznala, že súdružka učiteľka,( ktorá nám v škole patrične vysvetlila ako to je s tým Ježiškom) mala pravdu a to ma vlastne kvalifikovalo do funkcie vyzdobovacieho pomocníka.

Ako zaobchádzať s vrtošivými vianočnými svetielkami – to bola samozrejme jedna z najdôležitejších položiek na zozname potrebných stromkozdobiacich zručností, lebo nástrahy pri ich používaní na nepripravených (či nebodaj priam ignorantov) čakajú na každom kroku: len čo znesú z povaly či z tej najvyššej police škatuľu, kde svetielka odpočívali od chvíle, keď pohasla ich lanská sláva a otvoria jej vrchnák – vyvalí sa na nich spleť pripomínajúca zábery z niektorého z filmov s Indiana Jonesom – našťastie po prvom šoku sa ukáže, že to nie sú žiadne hady, ale iba kábliky. Kto si dal tú námahu a poukladal si ich poriadne a systematicky a neurazil ich tým, že ich iba tak halabala niekde nahádzal, by si mohol myslieť, že má vyhraté – lebo niekto taký zväčša nezabudne na ďalší dôležitý krok – prv než začne s rozvešiavaním, treba vyskúšať, či v žilkách spájajúcich jednotlivé nezbednice prúdi životodarná energia elektrická. Nie vyhraté ešte nemáte, lebo nezbednice nezbedné vás často vodia za nos – len čo zavesíte poslednú (ako bolo dobre, keď štandardná sada mala 12 či 16 kúskov) a - ak ste boli vyškolení niekým ako môj tata, dovolíte im nacucnúť si ďalší šluk elektriny (nie pre ich číre či farebné potešenie, ale aby ste sa presvedčili, či estetický dojem je náležitý z hľadiska farebného i geometrického) zistíte, že čo bolo pravdou už neplatí – zo stromčeka na vás nikto a nič nežmurká, leda ak tak tma – ale žmurkať tmu som veru ešte nikdy nevidela. V tomto momente prichádzajú do úvahy dva scenáre – ak máte ešte stále elektrickú ozdobu, ktorej dátum výroby je starší ako dátum vášho narodenia, tak pomerne rýchlo a jednoducho stihnete „obehnúť“ všetkých 12 – 16 rebeliek a zistíte, ktorá z nich to nadobro vzdala.

Ak ste sa už stihli modernizovať a váš hárem má 50 a viac žiarivých odalisiek (ktoré sa, bohužiaľ nedajú na rozdiel od ich starších predchodkýň len tak jednoducho vytočiť), tak máte problém – nájsť tú jednu, ktorá exla je prakticky nemožné bez toho, aby ste ich zo stromku zvesili. V takejto chvíli – ak u nás doma nastane – vzdávam vďaku tatovým štandardizovaným postupom, ktoré hovoria, že sviečky treba dať na stromček ako prvé, lebo mi pri ich zvešiavaní nič nezavadzia.

Keďže sto sestričiek by sa vo veľkosti, na akú som bola v detstve zvyknutá, na stromček veľkosti vhodnej do štandardizovaných panelákových pomerov nepomestilo, zabehol si nejaký koumák bystrozraký po inšpiráciu k svätojánskym muškám, čo má za následok, že tí menej bystrozrakí nemajú šancu púhym pohľadom skontrolovať, či črievka a iné vnútornosti tých miniatúriek sú intaktné, či nie. Nastupuje tortúra vyťahovania (podstatne časovo náročnejšieho a zručnosť prstíkov viac preverujúceho) celého toho stádočka rad za radom, od prvej po poslednú – doslova (to si píšte, že tá potvora odumretá je betón-bomben-sicher v množine čísel 89 – 100) a následného škádlenia kontaktov „merákom“ ako jediným spoľahlivým dôkazom plného zdravia a životaschopnosti.

Indiana Jones včera stihol obehnúť pol sveta, zistiť, že má syna, úspešne ukončiť ďalšiu zo svojich krkolomných misií, oženiť sa – a ja som ešte stále nebola na konci toho stočlenného zástupu. Zákonitý si mohol hlavu ukrútiť, vraj prečo to nechytím a nehodím do koša, reku nech si bežím kúpiť nové ... no máš ho vidieť! Prečo by som vyhadzovala niečo, čo je na 99% (u mňa sa nakoniec ukázalo, že na 96) funkčné? Prečo? Lebo Vianoce....
P.S. Názov filmu, ktorý som si vypožičala do titulky nemá (okrem tej číslovky) žiadnu spojitosť s obsahom, tak ju tam tentokrát ani nehľadajte