Sú z nás vlastne animátorky?

Život ide neustále dopredu. Všetko sa vyvíja. Čo platilo včera, dnes už neplatí a zajtra o tom ani netušíme.

Pred rokmi, keď bol syn malý, veľmi som sa čudovala mojej priateľke, ktorá žila vo veľkom meste. Neustále niečo pre svoje deti organizovala. Mala 3 a občas to bolo veru aj dosť namáhavé. Zvlášť, keď už všetky začali chodiť do školy. neustále aktivity. Nie len každý deň v týždni mali jej deti program. Organizovali sa aj všetky víkendy. Stále niečo.

V menšom meste nebolo toľko akcii, takže pre mňa to nebolo až tak ťažké. Aj keď už aj syn mal spolužiačky, ktoré denne stíhali 2 krúžky (nielen v škole, ale aj ZUŠ, šport)  plus rôzne stretnutia. Ja som mala ešte vlastne relatívne kľudný život :) Náš syn mal priestor aj na nudenie sa

Deti nám vyrástli.

Cez víkend som absolvovala jedno rodinné stretnutie. Síce dosť veľký generačný posun, ale celkom dobre si rozumieme. Obed sa pretiahol na 4 hodiny. Celkom ma prekvapilo, že prišlo aj na politické témy. Stret 2 opačných táborov. A diskusie. Nič hrozné. Ale padali otázky. Námety na premýšľanie. Aj na hľadanie odpovedí. Žiadne veľké emócie, ale skôr posúvanie k hľadaniu.

A potom cestou domov to padlo. Viezla nás dcéra a hovorí - vieš, ja našich vťahujem aj do takýchto politických debát. Nejde mi o hľadanie pravdy. Na tom vôbec nezáleží. Nehádame sa pri tom. Ale ide mi o tom, aby stále mali o čom rodičia premýšľať. Aby bol ich mozog donútený pracovať. Hľadať, čítať. Aj keď viem, že otec pozerá hlavne svoju alternatívu. Nevadí. Ale hlavne stále číta. Ja im vlastne robím program.

A teda, sestry rodičom na prahu 80-tky nerobia iba takýto debatný program. Neustále sa im snažia o nové podnety. Chodia s nimi na dovolenky, na chalupu na opačný koniec republiky. Proste, po tom, čo deti už vyleteli, pokračujú v animátorskom móde. Pokiaľ už nenastúpi ošetrovateľský mód.