Verejná, (-ý; -é) .... ?

Nechcem sa sťažovať, nechcem nikoho kritizovať, ani nič podobné, len som si pod vplyvom dnešného zážitku (zavreli nám pol bazéna) tak trochu zosumarizovala svoje pozorovania.
Chodím každú nedeľu s MM plávať – do Pezinka na verejnú plaváreň. Hoci .... – keď čas od času príde deň ako ten dnešný, tak veru neviem, neviem ....
Verejná plaváreň v Pezinku je (tak ako to väčšinou býva) krytá plaváreň a názov by napovedal, že sa tam chodí plávať. Nuž, občas aj to – a občas aj všeličo iné. Neviem, či je to vinou stúpajúcich cien, ale často sa stáva, že sa bazén mení na verejné priestranstvo – rozumej park, námestie, kaviareň,... skrátka a dobre miesto, kam si chodíme s priateľmi posedieť, pokecať – či už pri kávičke, alebo len tak, bez ničoho. Na druhej strane – vstupné do plavárne na jednu hodinu je 2 € a kávu (aj keď nie vždy) viem dostať aj lacnejšie – tak prečo je potom bazén plný rôznych debatných krúžkov? Sú skutočne všelijaké – niekde vidím, ako sa príslušníci silnejšej polovičky ľudstva snažia sladkými rečami omámiť nejakú (občas aj nejaké) príslušníčku tej nežnejšej polky; inde zase trkocú „babky na trhu“ (tie to robia najčastejšie v presnom geometrickom strede bazéna); pri kraji nalepené bývajú chichichi-chachacha pubertálne – nástky (no, tie aspoň zväčša veľmi nezavadzajú, ale keď je plno tak ako dnes, tak sa zíde každý centimeter), na opačnom konci zasa vedú vážne debaty „o svete“ a svojich bicepsoch ich ešte nie celkom chlapské náprotivky .... Plávania chtivý jedinec musí pomedzi toto všetko kľučkovať ako Alberto Tomba medzi slalomovými bránkami
Ďalšou skutočnosťou, ktorá zjavne vážne ovplyvňuje situáciu na verejných plavárňach je neexistencia hodinových hotelov – zbližovania chtiví jedinci sa (hlavne v zime, keď má „hotel Príroda“ zatvorené) nemajú kam uchýliť a z verejnej plavárne sa tak stáva, prepytujem, verejný dom. Nie som prudérna a nevadia mi prejavy náklonnosti na verejnosti, kým nestoja v ceste mojej vytýčenej trase (od hodín na strane jednej k pezinskému mestskému znaku na tej druhej). Keby sa aspoň muchlovali niekde pri kraji alebo na lavičkách, čo sú popri celom bazéne, ale nie, oni si zrejme myslia, že ak sú po plecia vo vode, tak sú nenápadní ... Raz som tak sledovala jednu takúto dvojicu, tí sa tak rozhajcovali, že pekne nenápadne zmizla smerom do spŕch najprv dievčina a po chvíli za ňou aj jej milý. Mali smolu, okrem mňa si to všimla aj pani, čo tam má na starosti poriadok – nedopriala im, aby si užili a milého záletníka z dámskych spŕch veľmi rýchlo vyprevadila .... Inak - nemyslite si, že je to len mládež, kto si takto užíva...
Minulé leto sme sa asi viacerí potajme modlili, aby sa už konečne ochladilo – počas letných mesiacov sa totiž otvárajú dvere od bazéna do záhrady patriacej k objektu, ľudia si tam posedávajú na dekách, občas keď sú prehriati, tak sa hodia do vody a verejná plaváreň sa tak mení na verejné kúpalisko. O plávaní v bazéne zväčša už nemôže byť ani reči, lebo ten je plný rukávcov, kolies, lôpt a loptičiek, kŕdľov súťažiacich kto dokáže najdlhšie vydržať pod vodou, kto spraví najkrajší vodný kotrmelec, kto si dokáže čupnúť, sadnúť či ľahnúť na dno bazéna (v plytkej, hlbšej aj najhlbšej vode).
Inak – rukávce, kolesá a loptičky – to je kapitola sama o sebe aj mimo leta. K týmto plávacím pomôckam totiž zväčša patria ako ich nositelia deti – takže ak sa náhodou niekedy nejakým nedopatrením na plavárni „premnožia“, stáva sa z nej verejné detské ihrisko. A to aj napriek tomu, že táto plaváreň disponuje aj samostatným detským bazénom a napriek tomu, že mnohým deťom sa pobyt vo „veľkej vode“ zjavne nepáči – kričia, plačú, rumázgajú, čo im pľúca stačia. Tí, čo sa im páči, tiež nie sú veľkou výhrou – obyčajne sa im totiž hneď po hádzaní si loptičky najviac páči premávanie sa od jedného okraja po druhý – ale bohužiaľ v presnej kolmici na trasu tých skutočných plavcov. No a podobne ako „diskutéri“ a „zaľúbenci“, aj táto kategória „kúpačov“ (a teda neplavcov) sa najradšej združuje vo forme ostrovčekov niekedy rovnomerne, inokedy nerovnomerne roztrúsených po vodnej ploche.
Inak, neplavci – to by ste ani neverili, ale mávame občas v tom našom bazéne aj takých, čo skutočne neurobia ani jediné tempo a po bazéne sa (určite aj vďaka jeho pomerne malej hĺbke na tom hlbšom konci) len tak nonšalatne špacírujú od jedného kraja k druhému (aspoň že tým správnym smerom), takže sa vám môže zamariť, že sa bazén stal verejným trotuárom alebo korzom.
Asi budem musieť začať nejakú kampaň za verejnú osvetu, ktorá by nevzdelancom vysvetlila, že plaváreň je od slova plávať – čo prinajmenšom v mojom ponímaní znamená presúvať sa vo vode z jedného miesta na druhé súvislými pohybmi viac či menej zodpovedajúcimi nejakému plaveckému štýlu – kým kúpať sa znamená máčať sa vo vode buď pre potešenie alebo pre očistu – pre tento účel dokonca kedysi existovali v mestách verejné kúpele, lebo nebolo tak celkom bežným štandardom, aby bol každý byt vybavený kúpeľňou. Alebo keď aj bol, nebolo každému (napríklad podnájomníkovi) dovolené, aby si užíval jej komfortu – viem od mojej mamy, sama takúto inštitúciu musela nejaký čas navštevovať, keď sa ako mladé dievča vydala do „veľkého sveta“ a prišla do Bratislavy za prácou (a životným šťastím, ako sa neskôr – keď stretla môjho tatuľka – ukázalo).
Verejne tu prehlasujem, doprajem vodné radosti každému a najviac tým, ktorí mi nekrižujú moju palebnú (ééé, čo to kecám) PLAVEBNÚ líniu .