Z denníka naničmamy aj zo železničnej stanice po x -té

Je pol jednej v noci a je evidentné, že ešte nespím. Som nočná sova, ale zas nie až taká. To len kvôli mojim neskorým výbehom, som ešte viac rozhádzala aj tak dosť biedny spánkový režim. ("Veľmi" teším na posun času.) Keď už som hore,  podelím sa s vami o jeden nezabudnuteľný zážitok,  z poslednej večernej služby na železničnej stanici. A to som si už ozaj myslela, že bude posledná.

Vo štvrtok som už nemohla obsedieť na zadku. Nedalo mi to, po troch dňoch doma, som potrebovala vyľuftovať hlavu. Ja viem znie to ozaj zvláštne. Dlho som váhala, či ma je ešte treba pri dobrovoľníčení na železničnej stanici v Košiciach, pri navigovaní zväčša ukrajinských žien, na ceste ďalej. Predsa len sa počet utečencov v posledných dňoch výrazne zredukoval a mnohí skončia v záchytných táboroch v Michalovciach. Ale rozhodla som sa, to ešte skúsiť.

Keď som prišla na stanicu vo štvrtok večer, okolo siedmej, fakt to vyzeralo, že stanica je plná akurát tak dobrovoľníkov.  Cestujúcich Ukrajincov bolo len poskromne. No po chvíľke došla asi vlakom z Humenného, alebo Michaloviec väčšia skupina žien. Už ani neviem, ktorá z nás tú druhú skôr oslovila, ale zrazu som stála pri útlej žienke možno v mojom veku. Mala veľa batožiny a z jednej tašky vykúkal zlatý malinký psík. Bol zabalený do detskej perinky, presné takú oblečku z Ikei, mám aj ja doma. 

Moja tradičná otázka znela, "ako vám môžem pomôcť?", len v ruštine. Aspoň teoreticky by to mohla byť ruština.  Dáma, vytiahla zápisník, kde mala napísané cieľové stanice. Po Košiciach to mala byť Bratislava, potom Viedeň a ešte mi ukázala na mobile v správe, v azbuke zvláštne znejúce mesto v Rakúsku. Pristavil sa k nám ešte mladý ukrajinský študent, aby sme spoločne zistili, aké mesto vlastne hľadať. 

Pomedzi hľadanie spojov, som  sa dozvedela, že ona tam ani nechce ísťť, že tam síce žije jej dcéra, ale je ich tam veľa .... Slzy mala na krajiíčku, že mala doma pekáreň, že pod ňou pracovalo 9 ľudí. Ona vraj nevie sedieť, nič nerobť, že bude v Rakúsku pirohy piecť. To už plakala, objala som, ju že je to v poriadku, že ma nárok na plač, že sa ozaj nemusí za slzy ospravedlňovať.

Znova sme skúšali nájsť spoje , ale vyzeralo to na ďalšie dva prestupy z Viedne, Pomohla som jej aspoň  s lístkami do Viedne. Medzi tým som sa dozvedela, že potrebuje prácu, že jej máme dať mop a začne upratovať stanicu, že ona nemôže, len tak nič nerobiť ..., no celá ja ...Zaplatila som jej eurovu miestenku, lebo mala len hrivny. Kým sa s tým zrovnala, že ako sa so mnou vyrovná ... 

Kým sme "kúpovali" lístky, mladý dobrovoľník, mal náručí trasúceho sa mini psíka, ale asi to bola slečna, zrejme tiež dosť vystresovaná.

Dáme som našla na stanici miesto na sedenie, lebo bolo treba ešte dlho čakať na vlak do Ba a išla som hľadať, komu viem byť ešte nápomocná ďalej. Stále bolo, čo riešiť, komu pomôcť... . Už len si pamätať, kde som koho nechala čakať, na aký vlak .... Mnohým, som sľúbila, že dám vedieť kedy príde a pomôžem nastúpiť do správneho vlaku. Často to boli mamy s dcérami, rôzneho veku, niekedy aj tri generácie, to by bolo tuším na dlhú story ..

Len zopár útržkov z krátkych stretnutí  ... Sympatická staršia pani vysvetľovala dcére, keď sme čakali na lístok pri pokladni, že moja generácia sa učila ešte po rusky .. , moje sivé vlasy, čo to naznačovali,  A ešte spomínala, že u nich covid skončil vypuknutím vojny. Zrazu bol absolútne nepodstatný. 

 Potom tam bola krásna vysoká blondínka s dcérou, asi 14 ročnou, cestujúca do Insbruku ... Tej aktivne vypomáhali aj muži dobrovoľníci, aj taško zohanť namiesto potrhanej, aj teplú polievku ..., aj šikovnjejší spoj. Tá sa najviac obávala, že jej vlak utečie či v Ke, alebo v Ba, pri prestupe 

Službu predtým, som stretla zaujímavú dvojicu, mama 72 ročná s boľavou nohou, asi trochu dosť hundrajúca, no unavená bola. Jej dcéra, už z toho všetkého dosť nervózna, ozaj dosť ... Aspoň vnuk bol trpezlivý, ten sa chystal oddeliť v Ke. Mali akčného priateľa na telefóne, nejakého Mustafu,  čo ich navigoval na ceste do Turecka, platil letenky ..., lebo cesta vlakom sa ukázala byť veľmi kľukatá. Snáď sa trochu upokojili obe .., lebo to tam bolo ozaj husté.

Vrátim sa k moje pekárke. Ako som jej sľúbila pomohla som jej do vlaku. Len tak tak, že na schodoch nespadla som svojim preťažkým kufrom, s ktorým som jej v tej rýchlosti nestihla pomôcť. Ale usadila som ju šťastne do vlaku, pred ďalšou dlhou cestou. Skončili sme v objatí. Povedala, že keď si nenájde prácu v Rakúsku, príde ku mne.  No hej u mňa je roboty jak na kostole. , len by ma so svojou dynamikou asi preválcovala. Snáď dobre dorazila do svojho cieľa, a nájde sa možnosť ako bude môcť pracovať ...

Na záver som už len jednu zlatú žienku znavigovala na cestu nočným autobusom do Krakowa a vybrala sa o polnoci domov, s  vedomím, že malo zmysel prísť. Takže to nebola moja posledná dobrovoľnícka smena.

PS: Inak keď som otvorila o takom čase stránku zasvietila tu na mňa reklama na bylinkový prípravok, čo som si kúpila asi pred troma mesiacmi. " Že treba posilniť obličky, pečeň a žlčník ... "  Ako vzorne sa google stará o moje zdravie. No dobre, na začiatok treba ísť spať.